✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Sara počas cesty domov nerozprávala. Bola zdeptaná zo stretnutia, ktoré dopadlo presne podľa jej očakávaní. Williama spacifikovala ochranka a skončil na koberčeku policajného zboru.

V aute boli všetci traja akosi mĺkvi, vo vzduchu panovala nepríjemná atmosféra. Annika mala od náreku opuchnuté oči. Pomaly už nespoznávala svojho manžela.

„Sanei," Jimin sa odhodlal prehovoriť ako prvý, spoločne sedeli na zadných sedadlách, zatiaľ čo jej mama robila spoločnosť šoférovi.

„Sanei," zopakoval, nakoľko od neho neprestajne odvracala tvár. Ak by bolo možné, dočista by splynula s interiérom.

„Sanei, mrzí ma to. Naozaj."

Pevne dúfala, že tieto Vianoce budú stáť za to. Že budú lepšie, pretože jej do života vstúpila ďalšia úžasná osôbka. Jisung. Čo mu len povie? Pravdu? A bude na ňu pripravený?

Jimin veľmi túžil, aby sa naňho aspoň úkosom pozrela, no nechcel ju do ničoho tlačiť.

„Mrzí ma to," zašepkal. „Bol to môj nápad. Nemôžeš za to, ako to dopadlo."

Áno, nápad bol Jiminov, ale stretnutie zrealizovali spoločne. Toto by mu nevyčítala. Nikdy mu predsa nešlo o viac, ako jej podať pomocnú ruku. Za to, že sa William správal svojsky, nemohol.

V Sare sa znova bili protichodné pocity. Na jednej strane sa hnevala sama na seba kvôli svojej obrovskej naivite, na druhej však nič neľutovala. Dôležité je, že sa pokúsila.

„Ďakujem," nechala povoliť svoje pevne stisnuté pery, „neviem si predstaviť, že by si tu so mnou nebol. Aj keď si to niekedy želám, lebo nechcem, aby ti niekto ublížil..."

„Mne predsa nikto neublížil. Som v pohode," zastával si svoj názor s maličkým úsmevom.

Sara sa naňho konenče obrátila, aby sa presvedčila na vlastné oči.

„Prečo si to urobil?" kútiky jej ovisli v opaku úškrnu a bolestivo zvraštila obočie, „Jimin, ja otca poznám najlepšie. Mal si to nechať na mňa."

„Asi som nad tým ani veľmi nepremýšľal," priznal sa a prstom kreslil do koženého sedadla námatkové ornamenty, „skrátka mi šlo o to, aby si bola v bezpečí."

Na moment odbočila pohľadom ku vodičovi, ktorý bol aj naďalej zaneprázdnený úsmevnou historkou, ktorú mu hovorila Annika.

Sara nahmatala svoj pás a potichu sa z neho uvoľnila.

Nenápadne prekĺzla do Jiminovej náruče. Sama sa už pomaly nespoznávala. Bola to vlastne skutočná Sara alebo iba jej nepodarená napodobenina, ktorá sa musela neustále na niekoho lepiť?

„Čo bude s tvojím otcom?" spytoval sa Jimin.

„Pravdepodobne ho čoskoro prepustia s tým, že sa buď vráti najbližším letom alebo počká na mamu. Podľa mňa si zvolí prvú možnosť."

Ak už Sare nebolo smutno kvôli Jisungovi, tak kvôli jej matke určite. Toto stretnutie si predstavovala diametrálne odlišne. Nedokázala si predstaviť, že by sa aj Jimin takto prudko zmenil. Nevedela si predstaviť, že by si musela vybrať medzi ním a Jisungom, pretože obaja patrili do jej srdca rovnakým podielom.

„Obávam sa, že budem musieť tvojej mame kúpiť novú kyticu. Tá prvá je na šrot," zašomral si na odľahčenie.

„Nemusíš jej kupovať žiadne kvety," odvetila Sara, „ide jej len o to, aby mohla vidieť Jisunga. Sama netuší, koľko sa zdrží..."

„Chcel by som sa jej ospravedlniť za to, čo sa udialo a-"

„Nie, to radšej nerob, Jimin."

„Prečo?"

„Nemusíš sa ospravedlňovať za to, za čo nemôžeš. Pokiaľ sa k tomu nebudeš vracať, všetkým sa uľaví. Ver mi."

Auto sa po ceste sem-tam šmýkalo, akoby na poľadovici. Premávka večer nebola hustá, väčšina ľudí už sedela so svojimi rodinami pri stole alebo v obývačke, kde hrali stolné hry. Cesta teda plynula rýchlejšie a bola značne obohatená o hustú nádielku snehu.

„Kto to povie Jisungovi?"

Sare prešiel mráz po chrbte. Tušila, že sa na to Jimin opýta.

„Bude múdrejšie, ak mu to poviem ja. Ide predsa o môjho otca."

„A už vieš ako mu to oznámiš?"

„Pracujem na tom," povzdychla si, „nechcem ho na Vianoce zraniť. Dúfam, že to pochopí a nebude sa kvôli tomu zbytočne trápiť."

„Na niečo už prídeme. Nesmieme dovoliť, aby mal pokazené sviatky."

„Občas to však nie je v našich rukách."

„Áno, občas nie..."

Nechcene si pripustil aj túto možnosť, no ani na okamih nezaváhal. Veril, že všetko zlé sa nakoniec na dobré obráti.

~

Namjoon síce rád postrážil Jisunga, no dosť ho to vyčerpalo. Jeho energia a elán sa miesili dokopy a vytvárali z neho ničivú smršť, ktorá sa prihnala, neskôr na pár minút zmizla a opäť raz začala vyčíňať. Pripomínal mu Joiu, keď bola ešte malá. 

Keď započul ako sa v zámke pohol kľúč, vydýchol si. Záchrana dorazila, no na čele len s troma ľuďmi.

Nemohol sa dočkať, kedy sa dovalí za Viou do nemocnice. Nebolo to vonkoncom o tom, že by nemal rád Jisunga, ale momentálne mal hromadu vlastných problémov. Noc čo noc sa strachoval o Viu. Každou minútou sa mohlo niečo pokaziť, mohli nastať komplikácie a on chcel byť pri nej.

„Joonie, ďakujeme, že si bol taký ochotný a postrážil Jisunga," pokorne k nemu vystierala ruku Sara.

„Kedykoľvek," srdečne odvetil a jemne jej stisol dlaň. „Ale daj mi vedieť o trochu skôr, aby som sa na to vedel psychicky pripraviť..."

Sara mala chuť zasmiať sa, no nakoniec si udržala vážnu tvár. Nebolo jednoduché prestať myslieť na predchádzajúce udalosti.

Annika sa objímala, spodná pera sa jej stále triasla od potláčaných vzlykov. Aspoň Jimin, ktorý stál najbližšie, sa pokúsil urobiť všetko pre to, aby ju priviedol k iným myšlienkam.

„Porozprávame sa potom," uznal Namjoon.

Ešte naposledy sa rozlúčil s Jisungom, pozdravil sa Sarinej mame. Pri odchode vrúcne potľapkal Jimina po pleci a pobral sa do zasneženého mesta.

„Bumonim!" Jisung sa zatiaľ pokúšal vymotať z vianočných svetielok, pretože chcel dokončiť dekoráciu, no akosi sa mu to vymklo. A strýko Namjoon nebol práve preborník, čo sa týkalo opravy, nuž čohokoľvek.

Akonáhle sa Jisung dostal spod zajatia káblov, prišiel ich privítať. Ako prvú Saru, no a potom sa vrhol k Jiminovi, pretože od neho dostával tie najdlhšie a najvrúcnejšie objatia.

„Ocko? Ty si sa vonku pobil s túlavými mačkami?" opýtal sa prekvapene.

„Toto? To nič nie je..." zahováral presvedčivo Jimin. Tak presvedčivo, že by mu možno aj Sara uverila.

„Použil si dezinfekciu?"

Jimin naňho len vyvalil oči.

„No ja..."

„Oci, je to dôležité! Nechceš predsa chytiť infekciu!" Jisung si naozaj puntičkársky zakladal na tom, aby správne intonoval každé slovo. Svojimi hlbokými očami sa zabodával Jiminovi do duše, akoby ich rodinné role boli razom poprehadzované.

„Neboj sa, Jisung~ah, ja sa oňho postarám," chopila sa príležitosti Sara a postrapatila mu vlasy: „Tak čo? Tešíš sa na Vianoce?"

Až keď mu položila túto otázku, všimol si, že je tu človek navyše.

Jisung si Anniku poriadne prezrel. Čierne vlasy mala popretkávané sivou, tvár pomerne malú, lícne kosti až neprirodzene vystúpené, no oči láskavé. 

„Halmeoni?"

Sara prikývla a Jisung sa už-už hnal preč z Jiminovho nekonečného objatia.

„Halmeoni, to som ja! Jisung!" oznámil Annike šťasne popritom, ako sa jej zakvačil do čiernych nohavíc.

Anniku takýto náhly kontakt zmiatol, avšak na tvári jej to vyčarilo úsmev. Náklonnosť mu okamžite opätovala.

„Poď! Ukážem ti svoju izbu a všetko, čo tu je. Napríklad tamto!" ukázal prstom na kvetináč stojaci neďaleko, „tamto je náš roztomilý banánovník. Annyeong!"

Annikine posledné slzy nahradila číra radosť z detskej nevinnosti. Spomenula si na časy, kedy bola Sara rovnako stará.

Ochotne sa nechala Jisungom vliecť až na vrchné poschodie, aby jej ukázal svoje súkromné kráľovstvo.

„Počkaj. Bude mu tvoja mama rozumieť?" zhrozil sa Jimin.

„A ty si snáď zabudol, že sa vykecávala s taxikárom? Neboj sa, oni to zvládnu."

„Zostaň tu, dobre?" prikázala mu nejasným zahundraním a sama kamsi zmizla v útrobách ich mezonetu. Po chvíli sa pri ňom zjavila aj s akousi tmavou krabičkou.

Otvorila ju a vytiahla z nej handričku, ktorej roh namočila do baňatej fľaštičky.

„Sanei! To štípe!" sťažoval sa.

„Prestaň vystrájať, nemôže to byť až také neznesiteľné," odsekla podráždene a trošilinku silnejšie mu pritisla kus handry na čelo.

Jimin sa ešte viac ošíval, ale nech robil čo robil, nedarilo sa mu utiecť. Bol uväznený medzi Sarou, pohovkou a štíhlou lampou. A tak mu neostávalo nič než prskať.

„Tvoj prah bolesti je fakt nízky, ako vidím."

„Nie je nízky, len nemám rád vodičky, ktoré ti rozožerú ksicht až do kosti."

„Nepreháňaj," pobavene nad ním krútila hlavou, „dá sa to prežiť."

„Najmä, keď máš taký skvelý výhľad ako ja..."

Ihneď mu venovala slabý pohlavok. 

„Aspoň dnes by si si mohol odpustiť tie svoje trápne vtípky. Je Štedrý deň a hlavne, je to Jisungov deň," prehovorila Sara.

„Tak sa oňho zaujímaš, Sanei. Ja som vedel, že sa ti dostane pod kožu," zašepkal spokojne, pretože jeho geniálny mozog ho nikdy nezradil.

„To však neznamená, že by si mala zabúdať na seba," urobil sotva jeden krok vpred, nakoľko bol obkľúčený nábytkom: „Je to aj tvoj večer. Je to náš večer. Ako rodina, jasné?"

Sara pomaly pritakala.

Spoločný večer...

Nad tým by sa ešte pred mesiacom ani nezamyslela, lebo by jej to prichodilo nepredstaviteľné. Celých osem rokov žila v akejsi nafúknutej bubline klamstva, že skutočný vzťah vyzerá nezainteresovane a fádne.

„Ešte stále ťa to štípe?"

Jimin nerozhodne pokrčil plecami: „Čochvíľa to prejde. Uvidíš."

Sara započula, ako sa z poschodia ozvali dupotavé kroky a to znamenalo, že Jisung mierili opäť na prízemie.

Bol najvyšší čas, aby Sara začala chystať slávnostnú večeru, pokiaľ nechceli jesť až niekedy po ôsmej.

Rýchlo od seba odtisla Jiminove ruky, aby sa k nemu mohla nakloniť a privlastniť si perami jeho líce, na ktorom mal najviditeľnejšie ranky.

„Na letisku si bol naozaj statočný, môj Anpanman."

Jimin by sa z nej na mieste roztopil, ak by to bolo vôbec možné. Roztomilú Sanei mal najradšej. A vskutku, jeho tvár už väčšmi netrápila pálivosť z agresívnej dezinfekcie.

„Poď. Musíme sa čím skôr pustiť do varenia a ty mi s tým pomôžeš. Ešte sa stále učím..." chytila ho za predlaktie a popohnala ho z rohu rovno do kuchyne.

~

Večera nebola ani omylom skromná. Jimin si skutočne zakladal na ohúrení. Na stole sa týčilo toľko jedla, až prekypovalo cez okraje. Všetko zaváňalo nádherne a omamne, Jisung z toho slastne privieral oči.

Doposiaľ Sara ešte nemala príležitosť vidieť Jisunga tak dravo hltať každé jedno sústo. Párkrát sa mu podarilo aj zadrhnúť.

„Jisung, jedz pomalšie!" upozornila ho Sara a zamračila sa.

Pabo jedno, skoro ako Jimin.

„Tie darčeky ti nikam neutečú," znova ho napomenula, keď nevedomky zrýchlil tempo, akým si naberal lyžicou obrovské sústa polievky.

Annika sa nad tým iba zabávala; pri stole, prekvapivo, rozprávala najviac práve ona. Často svojimi príhodami poukazovala na nejaké morálne zásady alebo všetkých troch kŕmila vtipnými historkami z univerzity. A i keď by si možno ani Jimin, ani Jisung nevšimli, že je niečo v neporiadku, Sara videla smútok, ktorý sa za jej slovami šikovne ukryl.

Jisung dojedol prvý a o to horšie sa mu vyčkávalo na darčeky. Pod stromčekom ich bolo veru požehnane.

Niekoľké z nich dostal aj od svojich milovaných strýkov a tiet; ten najfarebnejší bol od Taehyunga a Ember, malý štvorcový box obviazaný fialovou stuhou zase od Hoseoka a Anoki. Každý jeden z Jiminových priateľov mu nechal akúsi malú pozornosť, pretože nemať v obľube Jisunga bolo prakticky nemožné.

Jisung si šiel nohy dolámať, keď mu Sara naostatok prikývla na otázku, či si už môže ísť rozbaliť darčeky.

Pomedzi to, ako Sara s Jiminom odpratávali špinavý riad a schovávali do dóz zvyšky jedla, Jisung sedel pod stromčekom spolu s Annikou, ktorá mu ochotne pomáhala v trhaní baliaceho papiera.

„Hyungovia sa tentoraz prekonali," poznamenal udivene Jimin: „Zaujímalo by ma, čo kúpili mne-"

„Aj tak si myslím, že sa mali uskromniť. Je ich naozaj veľa... Až príliš."

„Čo ti poviem? Jednoducho zbožňujú nášho syna," hrdo sa usmial. „Naozaj  by ma zaujímalo, či niečo kúpili aj mne..."

„Prečo sa o to zaujímať?" spýtala sa a vytiahla z vrecka darček, ktorý si preňho pripravila. Pred tvár mu vtisla dva lístky. „Keď môžeš mať toto tu?"

„Nekecaj!"

„Šťastné a veselé, Jiminie. Dúfam, že som sa trafila do tvojho vkusu."

Jimin si ohromene prezeral lístky do divadla. Boli perfektné, ešte k tomu na perfektné predstavenie a od jeho perfektnej Sanei.

„Och, ja ťa fakt milujem. Poď sem!" neskrývajúc svoju veľkú radosť, pritiahol si ju do objatia, z ktorého nebolo možné vykrútiť sa.

„Prosím, neuškrť ma. Umierať sa mi nechce," ledva zo seba vysúkala.

„Ukáž sa," vzdialil sa a pevne ju držal za plecia, aby sa mu nemohla vyšmyknúť spod zovretia. „Zaslúžiš si prinajmenšom ten najvášnivejší bozk na svete."

„Jimin, poč-"

... Kaj.

Ach, kiežby tú chvíľočku naozaj počkal, no Jimin sa už bleskovo rozhodol pretaviť svoju lásku do bozku. Sara sa veľmi dlho necítila tak, ako vtedy. Žalúdok sa jej nejako čudesne skrútil, nohy sa jej takmer podlomili od sladkého prívalu, z ktorého jej tancovali, hádam, všetky bunky v tele.

Preklínala svoju myseľ, no ešte viac preklínala svoje telo, nad ktorým postupne strácala kontrolu, pretože jej líca oblapila alarmujúca červeň.

Prečo, dopekla?!

„Môj darček síce nie je taký úžasný ako ten tvoj, no snáď sa ti bude páčiť," povedal a naposledy sa ich pery nakrátko stretli, predtým ako spoza chrbta vylovil malú knižôčku.

Vlastne to nebola knižka v pravom zmysle slova.

Sara ju uchopila do oboch rúk, keďže nebola väčšia ako katalóg a pozorne si prezrela predný obal nezábudkovo modrej farby, na ktorej sa vynímal kŕdeľ papierových lietadielok.

„To je fotoalbum," objasnil jej, „našiel som ho náhodou, keď som sa prechádzal Soulom a nemohol som ho tam nechať. Veľmi sa mi páčil a myslel som si, že by to mohol byť skvelý vianočný darček. Si predsa fotografka, Sanei," odvetil pokojným hlasom, „môže to byť náš prvý rodinný fotoalbum, ak budeš chcieť."

Už iba pri tej predstave ju zaplavila neskutočná radosť. V prvé dni sa bránila všetkému, čo bolo úzko späté s Jisungom, ale naďalej sa už nemohla maskovať za strojenú chladnosť.

Pohľadom odbočila k Jisungovi, ktorý ešte horúčkovito rozbaľoval zvyšné darčeky.

Neviem si predstaviť, že by bol odrazu preč. Nesmie od nás odísť. Nikdy. Jisung sem skrátka patrí. Patrí ku nám a patrí aj ku mne.

„Je to nádherné, Jimin."

Sťažka zo seba vyhabkala objímajúc nový album, akoby ho chcel niekto poškodiť, či nebodaj nenávratne zničiť.

„Urobím toľko fotiek, koľko len budem môcť."

Ona, taký nekontaktný človek, ktorý sa väčšinou akejkoľvek fyzickej blízkosti vyhýbal, sa momentálne nemohla prestať lepiť na Jimina. Najradšej by mu smoklila do svetra až do konca života.

Jisungovi zostalo odtajiť posledný darček. Čudoval sa, že si ho nevšimol už skôr, nakoľko jeho sliedivý zrak nepremstilo takmer nič, no za banánovníkom, čo bol iba skromne ozdobený svetielkami, by posledný z darčekov nečakal.

Pomaly sa prešmykol cez kreslo až do predsiene, kde ležal dar zaobalený v čiernom lesklom papieri. Na štítku mal len stroho napísané - "Pre Jisungieho."

„Od koho..." mrmlal si sám pre seba, no dlho si nad tým hlavu nelámal. Hneď, ako roztrhol šuchotavý papier, uvidel sivú obálku a v nej zastoknutý krátky dopis.

Dúfam, že to budeš vedieť prečítať, krpec, pretože mám ešte stále menší problém s citlivosťou v pravej ruke. Ďakujem za krásnu kresbu, ktorú si mi daroval v ten deň, čo si ma prišiel navštíviť do nemocnice. Cením si čas, ktorý si na ňu vynaložil a tvoje pekné gesto by som ti teraz rád oplatil.

Gen mi prezradila, že miluješ kreslenie - niežeby som na to neprišiel aj sám. Snáď som teda vybral dobre (Gen mi pomohla naozaj minimálne) a hádam sa ti vďaka tomuto bude lepšie rozvíjať kreativita.

S láskou strýko Yoongi a teta Gen.

Jisung sa škeril ako také zubaté slniečko. Skutočne naňho Yoongi myslel? Skutočne naňho nezabudol? A kto sem vlastne ten darček priniesol? A kedy?

To musel byť určite strýko Joon. On bol jediný, kto tu so mnou počas dňa bol.

Očami sa však nedokázal nabažiť toľkých temperových a akrylových farieb, plátna so stojanom, všemožných štetcov, ceruziek aj mäkkých grafitov, fixiek či nového skicára. V hlave mu skrsla len jedna myšlienka: Strýko Yoongi má naozaj štýl!

~

Annika musela odísť tesne pred polnocou. Vraj z dôvodu, že nechcela zmeškať najskorší let domov. Navyše, nechcela nechať Williama príliš dlho osamote.

Čas s Jisungom si užila. Snažila sa vychutnávať si každučký moment, mali spolu aj niekoľko pekných fotografií na pamiatku, ktoré jej Sara dodatočne pošle. Pri srdci ju pichlo od toho, že tu nemohla byť spolu s Willom a vychutnávať si rodičovstvo z inej perspektívy.

Rozlúčenie bolo náročné, ale také to býva vždy. Jisungovi popriala dobrú noc aj s bozkom na čelo a Jiminovi nakrátko potriasla rukou.

„Som rada, že si prišla, mama. Určite ťa všetci budeme chcieť vidieť čo najskôr," lúčila sa s ňou Sara.

Ten úžasný pocit, že získala svoju mamu naspäť, bol naozaj na nezaplatenie. O to viac ju však mrzelo, že s otcom nepohla.

„A ja som rada, že som mohla Vianoce stráviť práve s vami. Jisung je výnimočné dieťa, môžeš byť naňho pyšná."

Na jej názor len stroho prikývla a v mžiku jej núkala akúsi malú krabičku: „Dáš to otcovi, prosím? Je to náš spoločný darček preňho. Keďže však neprišiel, mohla by si mu to prosím odovzdať?"

„Samozrejme. Jisungovi som darček taktiež nedala. Bude lepšie, keď mu ho dáte sami. Dúfam, že sa mu bude páčiť."

„Nechceš ostať aspoň na noc? Vonku už prituhuje," ponúkla sa jej Sara, no Annika protestovala.

„Vrátim sa na letisko a pohovorím si s tvojím otcom. Skutočne to nemyslí zle, neverím, že si mu úplne ľahostajná..."

Tomu zas ja nemám najmenší problém veriť...

„Uvidíme sa," odvetila s nádejou v hlase a zadívala sa na svoje hranaté hodinky. „Ani si nevieš predstaviť ako sa rada dívam na tvoju tvár, Sara."

„Viem si to veľmi dobre predstaviť, mami."

„Máš skvelú rodinu," dodala smutne, „ale neurob rovnakú chybu ako my."

„Snáď budem o čosi múdrejšia. Žiaden strach," väčšmi si k sebe pritisla kabát, lebo sa do nej oprel studený nápor vetra.

„Musím už ísť," povzdychla si Annika, no sama by na jednej strane rada zostala. So svojou dcérou a jej rodinou sa cítila inak ako s Willom. Ona sem však nepatrila.

„Ďakujem, že si nám obom dala ešte jednu šancu."

Táto veta jej ešte dlho rezonovala v ušiach.

Rukou veru hodnú chvíľu mávala za taxíkom, ktorý sa svižne stratil v hustej fujavici spolu s Annikou.

~

hello guys! /ᐠ｡ꞈ｡ᐟ\

ako sa vám darí? aké máte najbližšie plány?

slniečko nám konečne vyliezlo a prinieslo aj trošku hrejivosti, čo hrá v môj prospech :3 nemám rada zimu, takže si jar vychutnávam plnými dúškami (už len aby nesnežilo a nefúkalo ako v Grónsku).

viem, že mi trvá prinášať vám nové kapitoly a neustále sa ospravedlňujem (╥﹏╥) pravda je, že často na PA úplne zabudnem a keď vidím, že má nejaká časť vyše 3000 slov, chcem sa dobrovoľne hodiť pod autobus. je to dosť demotivujúce vidieť, čím všetkým musím prejsť, kým vám prinesiem ďalšiu vytúženú časť.

momentálne sedím na stanici v senci. spontánne som sa rozhodla pre menší výlet, kým neprídu sviatky. navštívila som milú kaviareň spojenú s antikvariatom a osviežila sa (možno až príliš) sladkým ľadovým čajom. cestou vo vlaku som pre vás upravovala túto vianočnú kapitolku. prosím, nevšímajte si preklepy alebo chyby. hádzalo to so mnou a mala som čo robiť, aby som ju omylom nepublikovala :D

stay hydrated, strong and positive! ✨✨

sga. ( ꈍᴗꈍ)