✧ [ᴊɪsᴜɴɢ~ssɪ] ✧

Jisung bojoval o prežitie tým najúčinnejším spôsobom - ukrýval sa na záchode už dobrých dvadsať minút.

Zatiaľ ho nik neotravoval, no bola iba otázka času, kým im to nepríde podozrivé.

Počas jeho strastiplnej cesty stihol ako-tak zmapovať okolie. Veľká obývačka, biela moderná kuchyňa, postačujúca pracovňa. Naľavo sa nachádzala spálňa, po pravej strane zas šatník a celkom na konci útulná hosťovská izba. Úzke presklené okno bolo iba ďalším z mnohých vchodov na záhradu, ktorá by v iné ročné obdobia prekvitala rôznorodými kvetmi.

Aj ten pes je taký čudný! Rovnako ako jeho majiteľ. Ách, bumonim! Zachráňte ma...

„Jisung~ah?" zaznel spoza dverí Taehyungov hlas, „Jisung~ah?"

To nie...

„A-áno?"

„Si v poriadku? Je ti dobre?"

„Je mi fajn."

„Tak prečo odtiaľ nevyjdeš?"

„Až tak fajn mi zasa nie je, strýko Tae."

„Och! Zjedol si niečo pokazené? Chceš liek na bolesť? Potrebuješ pomoc? Alebo-"

„Som okej," hovoril Jisung, aj keď ho Tae nemohol vidieť, „len ma tu nechaj osamote, prosím."

„Si si tým istý?"

„Úplne."

„Keď inak nedáš... Ale pokiaľ nevylezieš do desiatich minút, vezmeš si tabletku."

A našťastie ho Taehyung naozaj uposlúchol.

Bohužiaľ nemal so sebou ani zdrap papiera, ani krátku tupú ceruzku a nakoniec ani mobil, ktorý by mu mohol skrátiť toto nekonečne dlhé peklo. Vskutku si želal byť na hocijakom inom mieste, vari aj na Mount Evereste.

Mama mi síce vravela, že by som ľudí nemal súdiť podľa prvého dojmu, ale u strýka Taehyunga urobím výnimku.

Rodičia si užívajú prepychovú večeru a ja tu takto trpím!

Egoisti. Obaja!

„Jisung~ah, to som ja," ozval sa znova Taehyung.

„Strýko, veď neubehlo ani päť minút!"

„Ubehli presne štyri. Idem dovnútra, dobre?"

„Nie!" okamžite vystrelil ako raketa a zaprel sa celou silou do dverí.

„Jisung," Taehyungov tón zvážnel.

„Povedal som predsa, že som v poriadku."

„Tak prečo nejdeš von?" potlačil opäť na dvere, no oveľa jemnejšie, aby mu neublížil. Ešte to by chýbalo. Sara s Jiminom by ho stiahli z kože.

„Daj mi pokoj, strýko..."

„Ale to nemôžem. Si tu na návšteve a mám na teba dávať pozor."

„Nemusíš sa o mňa zaujímať, ja to zvládnem," precedil pomedzi zuby. Pätami odtláčal chlpatú rohožku.

„Prosím, Jisung," zamrmlal smutne. „Aj Ember sa o teba bojí. Povedz mi, čo ťa trápi. Chýbajú ti rodičia? Neboj, oni sa o niekoľko hodín vrátia."

„Chýba mi, že tu nie je nikto normálny!" zasmrkal do svojich kolien.

„Č-čože?"

„Ja tu nechcem byť, strýko Tae. Tak mi to zbytočne nekomplikuj, dobre? Nechaj ma tu sedieť, dokým sa bumonim nevrátia. Nič viac nežiadam."

Tá úprimná veta Taehyunga až priveľmi bodla do srdca a riadne ním otriasla. Nikdy by si nebol pomyslel, že ho Jisung nebude mať rád. Tak veľmi sa aj s Ember na jeho príchod tešili, mali pripravené stolné hry a chutné občerstvenie, no s jeho trucovaním nepočítali.

A ja som si myslel, že ma deti milujú. Akým to budem otcom?

„Jisung, to nie je múdre..."

„To je mi jedno!"

„Dovoľ mi vojsť dnu."

„N-nie."

„Prosím."

Jisung naďalej už nevládal zápasiť. Priečilo sa mu byť arogantným faganom, ale zároveň nechcel, aby na ňom Tae videl, že zmäkol. Vlastne ani netušil, prečo sa nechal natoľko ovládnuť emóciami.

Asi som to trochu prehnal, nie?

„Jisung," Taehyung vkročil do kúpeľne a zrazu sa nad ním týčil ako najvyšší mrakodrap.

„S-strýko?" odvaha sa mu vytratila z tváre.

„Je mi ľúto, že nemôžeš byť s rodičmi doma. Tam by si bol, predpokladám, šťastnejší."

„Áno, no bumonim mi zvyknú vravieť, že domov je tam, kde si si ochotný vyzuť topánky aj na dlhšie. Viem, že dnešok je pre nich špeciálny, avšak ja som si predstavoval, že ho strávime v trojici..."

„Niekedy sú traja privysoký počet," poznamenal súcitne a taktiež sa oprel o stenu, „raz na to prídeš aj sám."

„Bumonim hovoria, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Prečo je toto iné? Prečo je rande iba vo dvoch? Je to pekne nefér!"

„A tebe by sa páčilo, ak by ťa na vlastnom rande sprevádzali rodičia?"

„To by bolo trápne," pokrčil nad tým znechutene nosom, „toto je však iný prípad, strýko."

„Ani nie, Jisung~ah," namietol Tae. „Chápem, že ma možno nemáš rád, aj keď neviem prečo, ale premôž sa. Prosím, aspoň kvôli mojej Ember. Veľmi sa na teba tešila a nemá za sebou práve najľahšie mesiace svojho života. "

„Čo je s tetou Ember?" zvedavo sa spytoval.

„Je tehotná."

„Tehotná?" vyvalil naňho svoje tmavé očiská, „to akože... Akože z nej vylezie ďalší človek?"

„Dajme tomu."

„Páni!" vyslovil stále šokovane, „mať súrodenca by bolo super, ale zároveň aj otrava. Neviem si predstaviť, že by bola mama tehotná. Dúfam, že sa to nestane. To ďalšie decko by ma mohlo sotva nahradiť."

Tae sa tomu všetkému len schuti zasmial. Skutočne, Jimin neklamal o tom, že Jisung bol výnimočný, pretože rozhovory s ním boli zakaždým na úrovni.

„Bude to chlapec, všakže?"

„Chlapec?"

„Áno, chlapci sú lepší," vážne prikyvoval.

„Na to sa musíš opýtať Ember, pretože to vie len ona."

„Teta sa o to tajomstvo s nikým nepodelila? Ani s tebou, strýko?"

„Ja sa chcem nechať prekvapiť," ospravedlňujúco sa usmial.

„Ale strýko Tae, to je hlúposť! Takto nebudete vedieť aké oblečenie vopred kúpiť. A ani, akou farbou by ste mali vymaľovať steny jeho izby."

„Myslím, že mi to za ten risk stojí, Jisung~ah."

„No dobre, ale potom už bude naozaj zbytočné hľadať finančného poradcu...."

„Ember upiekla výborný koláč, máme chrumkavé hranolčeky a aj lahodné bitterballen," prehováral ho Taehyung.

„Čo je to bitterballen? To znie divne."

„Je to holandská špecialita. Bude ti to určite chutiť, ak sa teda rozhodneš opustiť kúpeľňu."

„Hranolčeky znejú dosť nezdravo, neviem, či s tým bude moja mama súhlasiť."

„Tvoja mama nemusí o všetkom vedieť," povedal s priloženým prstom na perách a sprisahanecky naňho žmurkol.

Jisung sa uškrnul, no na chvíľu strnul, keď k nemu Taehyung napriahol ruku.

„Tak ideš?"

„Strýko Taehyung," vyslovil s malou dušičkou a s intenzívnym psím pohľadom.

„Veľmi ma mrzí to, čo som povedal. Ja som to tak nemyslel. Môžeš mi, prosím, odpustiť?"

Tae k nemu podišiel a zľahka ho objal. „Veď už sa stalo, Jisungie."

~

Spoločne sa pobrali do kuchyne, z ktorej sálala aromatická vôňa čerstvo upečených sladkostí a hranolčekov.

Bitterballen boli ešte lepšie, ako si Jisung predstavoval. Pred troma minútami by aj na smrť prisahal, že mäsové guľôčky dostane kúpiť nanajvýš v Ikei, ale zjavne sa mýlil. Ember sa týmto malým národným pokrmom pýšila najviac ako sa dalo a ochotne mu ponúkla dupľu aj so sladkou horčicovou omáčkou.

Ak by to mama vedela...

Z Yeontana sa vykľul spoločenský pes, pretože v okamihu, kedy držal v umastených prstoch ďalší bitterballen, neodbitne doň narážal ňufákom.

Za jedlo by možno aj salto spravil! Mali by sme to vyskúšať.
Čisto pre vedecké účely...

Jisung chcel už-už vyhodiť kúsok mäsa do vzduchu, aby zrealizoval svoj experiment, keď ho oslovila Ember. Starou polorozpadnutou hubkou umývala linku.

„Chutí ti, Jisung?"

„Je to výborné, teta Ember. Takmer lepšie ako ockove omelety!"

Ember sa kedysi nepohybovala v kuchyni obratne. Len tak-tak obracala lievance na panvici a vajíčka sa jej spravidla vždy pripálili. Život s papá ju však naučil mnohým novým veciam. A jednou z nich bolo práve kulinárstvo.

„Dáš si džús alebo čaj?"

„A je bio?"

„To neviem," poobzerala sa po obale hľadajúc akúkoľvek nápovedu, „dnes ráno som ho kúpila v supermarkete."

„To by sa mame naisto nepáčilo," neodpustil si Jisung.

„Aha. Takže nemôžeš?"

Mama by mi to asi nedovolila, no dnes sa aj oni odviazali. Prečo by som sa nemohol aj ja?

„Dám si plný pohár. Až po okraj, prosím."

Ember mu naliala tak ako si želal, i keď mala isté podozrenie.

„Teta Ember?"

„Áno?"

„Ako sa tak pozerám," načahoval svoj útly krk, „ty si si zamaskovala brucho?"

„Čože?" prekvapene naňho zízala s pootvorenými ústami.

„Strýko Tae mi povedal, že si tehotná."

„Také veľké brucho si ale vyžaduje trpezlivosť," prehlásila zhrozená tou predstavou. Stačilo jej vidieť Viu, ktorá sa ledva postavila od stola. Nechcela, aby bola na tom rovnako a ani nechcela, aby sa musela viazať na pomoc ostatných.

Nechcem fučať ako parná lokomotíva...

„Takže, vaše dieťa ešte nie je pripravené na tento svet, že?"

„Nemaj strach, Jisung. O mesiac či dva uvidíš zreteľný rozdiel. To mi môžeš veriť."

„Aký je to pocit, keď v tebe žije ďalší človek? Skoro ako keby si ho zjedla," fascinovane pokračoval a živo si predstavoval, ako Ember na každé raňajky požiera deti.

„Občas mi je nevoľno, ale dá sa to zvládnuť. Tae mi veľmi pomáha."

Jisung si razom spomenul: „Ó, teta! Strýko mi tiež spomínal, že vieš, či to bude chlapec alebo dievča. Prezradíš mi to? Prosím! Prosím! Prosím!"

Ember zaváhala. Najradšej by mu to nepovedala, pretože za tým všetkým cítila spiknutie, no zároveň sa s tým nestihla podeliť ešte s nikým. Za normálnych okolnosť by zavolala Gen, lenže tú nechcela rozptyľovať šťastnými správami, keď stále tŕpla pri Yoongiho posteli. Pri predstave, že by sa udialo niečo podobné Taehyungovi, jej prešiel mráz po chrbte. Ona by sa už dávno zosypala alebo by skončila na silných práškoch.

„Prečo ťa to tak zaujíma?" vyzvedala.

„Neviem. Možno preto, lebo by bolo super vedieť niečo, o čom strýko Tae nevie. Sám som ho prehováral, aby ustúpil od svojho tvrdohlavého stanoviska. Vieš, koľko by vám to ušetrilo peňazí, teta? Oblečenie, farby na steny, vybavenie, hračky..."

„Jimin ti dával hodiny finančného poradenstva a hospodárenia?"

„Netuším, čo je to hospodárenie, ale akosi mi to slovo prirodzene na ocka pasuje," prikývol. „Vlastne, keď tak nad tým premýšľam, teta, to je ďalší dôvod, prečo by si mu to mala povedať."

„Prosím?"

„Môj otec má dievčenské meno, no nie je to zahanbujúce? Čo ak sa starí rodičia taktiež chceli prekvapiť a nakoniec teda zvolili meno pre obe pohlavia."

„Sám si to teraz povedal - je to meno aj pre dievča aj pre chlapca."

„Ale nie pre mužného chlapca! Znie to tak jemne."

„Ách, Jisung, ty si naozaj číslo," Ember nad ním pobavene kútila hlavou.

„Veď uznaj, moje meno znie oveľa mužnejšie. To rozhodne preto, lebo bumonim tušili od samého začiatku, že budem mužný chlapec."

„Pravdaže, Sungie."

„No keď sa vrátim k tej predošlej myšlienke, mám ocka celkom rád. Aj keby sa volal Haewon, Minjee alebo Yunhee."

„Ak by to tvoj ocko počul, bol by určite dojatý."

„Hádam hej, ale najskôr by mi strelil za to, že urážam jeho úžasné meno," pri tej predstave sa sám musel hrejivo usmiať. Síce sa naposledy videli ani nie pred dvoma hodinami, už teraz mu bumonim príšerne chýbali.

„Teta Ember, mne sa skutočne môžeš zdôveriť."

„Jisung," počastovala ho podobným pohľadom ako Sara.

„Aké sú vlastne typické holandské mená? Bude mať vaše dieťa holandské meno?"

„Kim Ellian? Kim Gerben? Kim Roland?" odriekala mená, ktoré sa jej ako prvé vyrojili v mysli, „znie to fakt zle, že?"

„Také čudné," pravdivo pritakával, „asi zostaňte pri tých klasických, alebo pri niečom jednoduchom ako Adam alebo Sara. To je super meno! Navyše je to meno mojej mamy."

„Budem na to myslieť," sľubovala mu Ember a obišla linku, aby si prisadla na vedľajšiu barovú stoličku.

„Teta, nezveríš sa mi?"

„Dnes ešte nie, Jisung, ale raz možno áno."

S naoko odutým výrazom potichu popíjal svoj džús.

„Ja to vlastne aj tak už viem," hrdo sa zatváril.

„Áno? Ako?"

„Cítim to v kostiach, teta Ember."

„A povieš mi svoju skromnú predtuchu?"

„Dnes ešte nie, ale raz možno áno, teta," oplatil jej vlastnú frázu.

Ember sa zmohla iba na číre ohromenie.

~

Rodičia sa preňho vrátili krátko pred polnocou.

Jisung sa vyvaľoval na pohovke, kúskom syra provokoval Yeontana, ktorý sa na svojich krátkych nožičkách pokúšal balansovať, aby získal maškrtu.

Brucho sa Jisungovi vydúvalo od množstva dobrôt, ktorých sa nasýtil. Sám si donedávna myslel, že čoskoro praskne, no nestalo sa.

Som teraz tehotný aj ja?

Ember si šľa ľahnúť skôr, lebo jej na noc prišlo zle. Točila sa jej hlava a žalúdok sa jej skrúcal v bolestiach. Taehyung sa tu aj naďalej obšmietal, občas zašiel do kuchyne skontrolovať chladničku a potiahnuť z nej niečo zanedbateľné. Všade sa presúšal vo svojom pyžame a s bosými nohami, vďaka čomu Jisungovi zakaždým vstávali vlasy dupkom.

Je december a podlaha je studená ako ľad...

„Hej," Tae opatrne pomykal jeho plecom, „Jisung, zobuď sa."

„Hm?" poriadne si ani neuvedomil, že stihol zadriemať, no v ruke odrazu nepocítil prítomnosť syra.

Rozospatými očami hľadal chlpatú tmavú guču, až kým ju nenašiel na prahu dverí od obývačky. Yeontan sa spokojne zalizoval.

Trhni si, ty jeden guľatý chumáč so šikmým obočím. Nabudúce ma už neporazíš!

„Prišli po teba tvoji rodičia," oznámil mu pošepky Taehyung, ale Jisung znova upadol do mrákot.

„Tae, čo mu to toľko trvá?" čo najtichšie sa opýtal vyčerpaný Jimin. Keď však uvidel Jisunga, všetko mu bolo razom jasné.

„Nebol protivný, či?"

„Je roztomilý," rozplýval sa Taehyung, „a je dosť múdry na svoj vek. Trochu ma to sprvu vydesilo, ale nemal som o Jisungovi pochybovať. Muselo byť pre vás zozačiatku náročné usmerniť jeho energiu tým správnym smerom."

„Stále je to náročné," poopravil ho, „rodičovstvo sa nekončí v osemnástke dieťaťa. Rodičovstvo sa končí až tvojou smrťou."

„Ách, samozrejme," pousmial sa. „Tak čo? Užili ste si to?"

„Bolo to fajn."

„Len fajn?"

„Som príliš unavený na to, aby som do toho vložil viac expresívnosti. Prepáč mi, ale radšej ti o tom poviem inokedy. Zaspávam už postojačky," s dlaňou pred ústami zo seba horko-ťažko vysúkal odpoveď, i tu bral Jisunga do svojej náruče.

„Ďakujem za strážanie. Nezabudni to odkázať aj Ember a pozdravuj ju od nás."

„Pozdravím a kedykoľvek sa na mňa spoľahni," sám dúfal v to, že tu Jisung nebol naposledy, lebo si ho za tých pár hodín stihol nesmierne obľúbiť.

Jimin pritakal. Obraz pred očami sa mu rozostroval, ako keby do seba vlial niekoľko fliaš vína.

„A Jimin?"

„No?" zastal vo vchodových dverách. Jisung mu náhle oťažel.

„Myslíš, že budem dobrým otcom?"

Ak by nebola polnoc, možno by sa aj hlbšie zamyslel nad tou otázkou. V takomto stave bol však nadmieru rád, že zvládol chodiť a ešte k tomu niesť Jisunga.

O Taehyungových vlohách nikdy nepochyboval, aj keď tie jeho sa prejavovali tými najzvláštnejšími spôsobmi.

„Budeš skvelý. Ver mi, Tae. Nemáš sa čoho báť. Dobrú noc."

„Dobrú," ticho poprial a obrátil k Yeontanovi svoju pozornosť.

A ty ako, kamarát? Tiež si myslíš, že budem skvelý?

Kto by bol predpokladal, že raz sa bude dožadovať odpovede od svojho psa.

Jisung sa badateľne pomrvil, nakoľko pod sebou nepocítil povrch pohovky. Studený vzduch mu prudko ošľahol tvár, no ani to ho úplne neprebralo.

Zvládol vnímať hlasy, čo doliehali do jeho uší, takže vedel, že je už medzi svojimi dvoma favoritmi.

Do hlbších snov sa ponáral s natešenou myšlienkou, ako svojím rodičom porozpráva o večere strávenom v Seodaemun-Gu a o šialenom brmbolci chlpov, ktorý mu z ruky ukradol kúsok syra.

~

hello guys!

i hope you're all doing well

today's chapter is a bit longer than previous ones (っ.❛ ᴗ ❛.)っ

čo si myslíte o našom power due? taehyung a jisung? taesung? podľa mňa sú spolu rozkošní, aj keď každý žije vo vlastnom malom svete...

samozrejme prikladám aj koláž jedla, ktoré sa tu spomínalo hojne -> bitteballen

last but not least, čo si myslíte vy? čaká ember chlapca alebo dievča? alebo žeby dvojčatá? 👀

let me know~

sga. ( ꈍᴗꈍ)