*pozor, pozor*: táto časť obsahuje zmienky o self-harm (you have been warned)

-------------------

Gen sa pokúšala čo najjemnejšie zaobchádzať so žiletkou. S holením druhých nemala žiadnu prax a desilo ju to až do špiku kostí, ale keď ju Yoongi poprosil, nemohla povedať nie. Ruky sa jej triasli ako osika a ostrie v jej prstoch neisto prechádzalo po jeho tenkej pokožke. Neraz ju premkol strach, že by mu mohla ublížiť.

Spomínala si na to, ako sa tešila, keď im doktor oznámil, že sa môžu vrátiť domov. Bol v tom však maličký háčik. Toto miesto pre ňu už viac domovom nemohlo byť.

„Au."

Gen okamžite zmeravela, keď zo seba vyludil ten zvuk.

Previnilo si zahryzla do pery a očami sa snažila nájsť tú krvavú ranku, ktorú mu na tvári spôsobila.

„Ja tam nič nevidím," skonštatovala nešťastne. Žeby aj ona začínala slepnúť? Mala by si zaobstarať okuliare ako Jimin?

„A čo hľadáš?"

„Porezala som ťa," pripomenula mu.

„Nie, nerezla."

„Ako to? Prečo si potom zastonal?"

„Stískala si mi prisilno sánku. Bolelo to. Prepáč."

Gen si s úľavou vydýchla. Naozaj ju premkol strach, že mu spôsobila ujmu tým nepodareným ostrím, no nakoniec za to mohol iba jej pevný stisk.

Hneď ako sa znova pustila do práce sa uistila, že s ním zaobchádza nežnejšie.

„Ide ti to dobre," pochválil ju Yoongi, keď sa medzi nimi opäť rozhostilo ticho.

Zo všetkého najviac neznášili to depresívne mlčanie, ktoré sa týmto obrovským domom rozhostilo behom niekoľkých sekúnd. Bolo mučivé, násilné a na duši nesmierne ťaživé.

„Vážne? Robím to po prvýkrát," uchechtla sa Gen a namočila žiletku v plastovom pohári s vodou. Tento proces opakovala pravidelne, aby si uľahčila celé toto peklo.

„Si prirodzený talent," uznal Yoongi pobavene.

Za tým úsmevom sa jej skutočne cnelo. Počas pobytu v nemocnici ho iba zopárkrát pristihla pri úškrne a aj ten bol na jej vkus prikrátky. Preto, keď už nič pozitívne na tomto mieste nevidela, aspoň, že sa Yoongi cítil prirodzenejšie. Aspoň bol konečne o čosi viac vo svojej koži.

„Vieš, že sa ti to hodilo?" ozvala sa, obzerajúc si ešte zvyšnú polovicu jeho zarastenej tváre.

„Uťahuješ si zo mňa?"

„Myslím to smrteľne vážne. Čím dlhšie sa na teba pozerám, tým viac sa mi to páči. Máš šťastie, že ti brada rastie rovnomerne. Hwanie také šťastie nemá."

Yoongiho telom sa rozlial príjemný pocit škodoradosti. Aj takáto banálna vec ho dokázala vytrhnúť zo zlej nálady. Veď predsa, znova mal navrch pred tým ťuťmákom Suk Hwanom. Aj keď obaja pochovali bojovú sekeru, sem-tam sa na jeho adrese ešte mohol priživiť, či?

„Na jednom mieste mu chlpy rastú ako divé, a potom zrazu nič. Je to bieda..."

„Aj tak by s bradou vyzeral ako kretén," poznamenal Yoongi úprimne.

„Nie, seklo by mu to," protirečila Gen. „Na druhej strane by ste mali obaja zas o dôvod viac, prečo sa doberať. Ste ako malí chlapci."

„V poslednej dobe sa usilujem správať na svoj vek," ohradil sa Yoongi.

„A cez to všetko ti to veľmi nejde," podpichla ho.

Gen si precvičila umorené zápästie a pustila sa do zvyšku.

„Ak sa ti to páči, môžem si to nabudúce nechať," ponúkol sa.

„To by teda bola zmena. Moja pleť by utrpela, keďže tvoje chlpy sú, na rozdiel od Hwanieho, ako šmirgeľ."

„Fakt debatujeme už cez päť minút o chlpoch?"

„Prečo nie? Máš proti nim niečo?"

„Iba stále žasnem, ako sme sa k tejto téme vlastne dopracovali."

„Sedíš na vani a ja ťa holím. Čo myslíš?"

„Takže... Hodilo sa mi to?"

Yoongi si očividne nedal pohov. Neprestajne zabŕdal a kutral sa v tejto nevinnej konverzácii iba preto, aby aspoň ešte raz započul od Gen kompliment.

„Áno, Yoongi~ssi. Vyzeral si sexy."

„Hm."

Po zvyšok času sa pyšne usmieval. Gen čakala, kedy ho to naplno prejde, no nestalo sa. V očiach mu hrali tie najkrajšie iskričky a ju znova bodlo pri srdci, keď si uvedomila, že veci už nikdy nebudú také ako predtým. Osud si na ňom vybral priveľkú daň, ktorú doteraz nestrávila. Akoby mohla? Prichodilo jej to nanajvýš neférové, ba podlé. No aj keď sa previnil a narobil kopec chýb, prečo bola jeho karma tak neústupčivá? Prečo mu zobrala jeden z najdôležitejších vnemov?

Áno, doktor jej síce dookola opakoval, že sa z toho môže dostať, ale každým pribúdajúcim dňom jej nádej chradla. Odo dňa, kedy sa na nemocničnom lôžku zobudil, ubehlo už dosť času a zlepšenie neprichádzalo.

„Deje sa niečo?" opýtal sa, nakoľko nepocítil chladivý kov na svojej tvári.

„To nič," Gen sama netušila, či tie chlácholivé slová venovala Yoongimu alebo skôr sebe. Stále ju tá otrasná udalosť dokázala rozcítiť a dohnať k slzám, aj keď ich bolo oveľa menej ako predtým.

Nepozorovane si prešla rukávom trička cez oči a donútila sa k úsmevu aj napriek tomu, že to Yoongi nemohol badať.

Keďže už bol večer a tmavou oblohou poletoval sneh, Gen sa rozhodla, že si pôjde do izby po teplejší sveter. Ešte seba a ani Yoongiho nestihla vybaliť a veľmi pochybovala, že si na to nájde energiu. To posledné, po čom by túžila, by bolo zakladanie oblečenia do skríň.

Tuhšie sa zababušila do svetru a vo svojich papučiach docupitala až na prízemie, kde nechala Yoongiho sedieť na pohovke. Prizvukovala mu, aby na ňu počkal, kým sa z poschodia nevráti. Nakoľko bol však verný svojej tvrdohlavosti, na gauči ho nenašla. Pohľadom vystrašene tápala po tmavých zákutiach obývačky a chodby, ale márne.

V krbe príjemne pukalo drevo a jeho vôňa sa rozpŕchla po celom prízemí. Navzdory tomu bolo sálajúce teplo prislabé na ohriatie domu.

Gen pozorne nastražila uši a započula trieštenie skla. Rýchlosťou svetla vytrielila do kuchyne, kde toho neohrabanca našla. Vyšokovane postával pri linke s mierne pootvorenými ústami a očami zbesilo blúdil po dlažbe.

„Čo to tu stváraš?" vyštekla po ňom Gen, až od strachu podskočil. Celkom pozabudla na to, že sa k nemu musí zakrádať hlasnejšie alebo sa ho najskôr letmo dotknúť.

„Ja som..." habkal zo seba, ale jej to bolo ihneď jasné.

Na linke sa nachádzali dózy s červenou fazuľou a krabica mlieka. Druhá miska bola stále vcelku.

„Zostaň na mieste," prikázala mu Gen a odbehla po metlu, aby odpratala črepy.

„Chcel som nám len pripraviť jedlo," povedal takmer nečujne. Tvárou mu vírili rôznorodé emócie, no nepochybne prevažovali tie negatívne. Hneval sa, že bol momentálne nanič a všetci ho museli obskakovať ako malé decko. Túžil Gen dokázať, že nie je úplne neschopný, ale pohnojil aj takúto malichernosť.

„Yoongi," prstami si frustrovane prešla v sivých vlasoch a pokúsila sa upokojiť. Nehnevala sa a zainteresovanosť mu vonkoncom nechcela vyčítať, iba sa oňho príšerne bála. Nechcela, aby si znova ublížil, pošmykol sa alebo si privodil ďalšiu bolesť. Ak by mohla, už by ho nikdy nepustila zo svojej náruče.

„Ja viem," prehovorila zastrene, „vezmi si druhú misku."

Počul, ako sa Gen odšuchtala do komory a ani nie o dvadsať sekúnd sa vrátila. Letmo sa dotkla jeho pleca.

„Toto je ono, Yoongi~ssi," zašuchorila krabicou, aby si privykol na zvuk cereálií. S fazuľou si boli až nadmieru podobné.

„Necháme ich dole na linke, dobre? Aby si ich nemusel hľadať."

„Uhm."

Gen mu viac nepomáhala. Postávala celkom pri stene a so založenými rukami sledovala každý jeho pohyb. Bola pripravená kedykoľvek zasiahnuť, no šlo mu to celkom dobre.

„Hotovo?"

„Myslím, že som na niečo zabudol," pokúsil sa na to prísť, ale mozog mu v tom značne bránil. Po približne minúte rozjímania sa mu vyjasnilo a už-už otváral zásuvku s koreninami. Všetky boli v rovnakých sklenených nádobkách. Jediné, podľa čoho sa mohol orientovať boli farby a...

Gen mu chcela priskočiť na pomoc, ale Yoongi sa hravo vynašiel. Nádobku za nádobkou otváral a opatrne si privoniaval k jej obsahu.

Rozmarín, muškátový oriešok, rasca, kardamón, aníz a nakoniec aj to, čo hľadal. Škorica. Víťazoslávne sa uškrnul a pobral sa naspäť ku miskám.

Vytiahol dve lyžice a obzrel sa na ňu: „Môžeme jesť."

Bola skutočne dojatá tým, že si Yoongi pamätal to, ako jej najviac šmakujú medové cereálie. Aj keď boli už rozmočené od dlhého pobytu v mlieku, na chuti im to neubralo.

Večerou by jeho kulinársky počin asi nenazvala, no bezpochýb ju očaril. Ona by na jeho mieste bola bezradná a prepadala by melanchólii oveľa častejšie, ale on nie.

„Dívaš sa na mňa?"

„Dívam."

„Mám niečo na tvári?"

„Neboj, nemáš."

„Tak prečo?"

„Udivuješ ma."

„Hovoril som, že nie som nemožný. Ja sa viem vynájsť," hrdo sa pousmial a vopchal si sústo cereálií do úst.

„Veru, si taký malý chodiaci zázrak," podotkla samopašne.

„Malý? Som o dvanásť centimetrov vyšší," odfrkol.

„Odkiaľ si pamätáš, že v nich preferujem škoricu?" prepadla ho náhodnou otázkou.

„To je ľahké. Nie je to po prvýkrát, kedy si to spravila. Len som ťa okopíroval."

„Spoločné stolovanie mi chýbalo..."

Gen si to nerada pripúšťala, ale škrípalo to medzi nimi ešte dávno pred Yoongiho neverou. Jeden druhému sa odcudzovali a každý trávil čas osamote. Nejedli spolu, nepozerali spolu filmy, nerobili spolu takmer vôbec nič. Yoongi zvyčajne jedlo vyškrtol zo svojho harmonogramu alebo prípade obedoval s Namjoonom v Jinovej reštaurácii.

Veru. Nesmiali sa, nehádali, iba vo vzájomnej symbióze akosi prežívali.

Zo zamyslenia ju vyviedla Yoongiho ruka, ktorá perfektne zapadla do tej Geninej.

„Aj mne to chýbalo. Urobím čo môžem, aby sa to neopakovalo."

„Myslím to smrteľne vážne. Budem sa snažiť byť pre teba mužom, akého si od začiatku pri sebe potrebovala. Viem, že som sa zakaždým oháňal vlastnými démonmi a dôležitosťou, akú som zastával v spoločnosti, no tomu je teraz koniec. Nechcem myslieť na seba, keďže existuje osoba, na ktorej mi záleží viac. Zranil som ťa, no nemôžem sľúbiť, že ti do konca života opäť neublížim. Budem však robiť všetko preto, aby som sa tomu vyvaroval a aby si bola najmä šťastná, dobre?"

Ak by sa niekomu zdôverila s tým, že sa jej za dnešok spustili slzy už minimálne piaty raz, nikto by jej asi neuveril. A predsa sa zasa pristihla pri tom ako rumázga. To, že bol k nej Yoongi ohľaduplný a láskavý by ňou nemalo takto emočne zametať.

„Pôjdem do sprchy," rozhodol sa, nakoľko mu neodpovedala a pustil jej dlaň. Kým sa svojpomocne dotrepe do kúpeľne, zaberie mu to hoci aj päť minút, takže bol najvyšší čas vyraziť.

„Pomôžem-"

„Zvládnem to," zdôraznil. „Neboj, Mám to pod kontrolou."

No Gen si od nervozity takmer obhrýzala nechty až do krvi. Zmocnila sa jej panika a des, aj keď nepočula nijaký rachot, ani nárek.

Myseľ jej brázdili všakovaké katastrofické scenáre. Potichu sa modlila, aby sa ani jeden z nich nestal skutočnosťou.

Nervózne prešľapovala pred dverami ako mačka v klietke. Zreteľne k nej doliehal hukot vody, spopod škáry medzi dverami sa zvíjali kúdoly pary.

Gen by ho najradšej otravovala a spýtala sa, či je všetko v pohode. Na druhej strane mu však túžila dopriať kúsok súkromia. Nedala mu vydýchnuť v nemocnici a každú noc s ním prebdela schúlená na starom kresielku.

Samozrejme, nepochybovala, že by Yoongi opovrhoval jej zanietenosťou a láskou, ale na druhej strane potreboval odstup a chvíľu samoty. Dával to najavo hlavne neverbálne, ale Gen sa za tie roky naučila čítať medzi riadkami. A možno bol práve toto ten moment, kedy nemala zasahovať.

Ubehlo ďalších desať minút, kým dozvuky vody úplne neodzneli. Gen ihneď zbystrela a prepla sa do najvyššieho stupňa pohotovosti.

Čas sa vliekol bezmála ako storočný starček a jej už dochádzala trpezlivosť. Hrala sa s rukávmi svetra, prstami bubnovala o tmavé steny a keď Yoongi zvolal jej meno, nechýbalo veľa od toho, aby vyrazila dvere.

Nenápadne si ho prezerala, či sa naozaj nezranil, ale nič si nevšimla. Teda až na to, že bol temer nahý. Len okolo bedier mal nemotorne uviazaný uterák.

„Zabudol som na oblečenie," previnilo zo seba vysypal. „Mohla by si...?"

„Jasné. Dáke špeciálne požiadavky?"

„Len jednu," vyslovil. „Dones tričko s dlhý rukávom."

„S dlhým? Prečo?"

„Je tu zima."

„Zima? Nikdy som ťa nevidela spať v dlhom rukáve," neveriacky našpúlila pery. Niečo sa jej na tom skutočne nezdalo, len ešte neprišla na to, čo konkrétne.

„Po tej operácii sa občas cítim zvláštne. V tú noc, kedy sa to prihodilo... nuž, fakt prituhovalo. Ani neviem ako dlho som ležal v tom snehu a..."

„Fajn. Nerozpitvávaj to. Idem na vec."

Rezko vstúpila do svoje izby a už rozopínala zips na kufri.

Yoongi zatiaľ vyčkával, sediac na okraji vane, a dával si záležať, aby nechal svoje ruky ukryté za chrbtom. Nebol by ktovieako nadšený, ak by sa Gen dozvedela o jeho inom znepokojujúcom tajomstve. Aj keď sám nevidel jej trápenie, bolo toho na ňu priveľa. Najradšej by jej vôbec nebol na príťaž...

„Mám pre teba to tričko, tepláky, vlastne všetko," oznámila Gen po svojom návrate a na záver dodala. „Dokonca aj pár huňatých ponožiek, to pozeráš, čo?"

„Ďakujem, Gen~ssi. Si poklad."

Yoongi sa márne nádejal, že sa po tej vete vyparí z kúpeľne a nechá ho osamote. Gen sa naďalej opierala o zárubňu a zvedavo si ho premeriavala.

„Deje sa niečo?"

„Nie, nie," odvetila. „Iba... Ukážeš mi ruky?"

„Č-čo?"

„Niečo predo mnou skrývaš," prižmúrila oči.

„Nebuď paranoidná," ošil sa na mieste a ruky väčšmi pritisol ku svojmu chrbtu. „Neveríš mi?"

„Teraz ani nie."

„Chcem sa len obliecť, Gen~ssi. Dopraješ mi súkromie?"

„Sme spolu sedem rokov. Nahého som ťa už videla."

„Aj tak," trval na svojom. „Prosím, počkaj ma na chodbe. Je mi divne."

Gen si povzdychla. Veľmi nerada vyšla zo súboja ako porazená, no vari ju Yoongi naozaj neťahal za nos. Jeho psychika utrpela za posledný mesiac niekoľko rán a hádam sa sám so sebou nevedel vysporiadať.

Ale aj tak mi na tom niečo nesedí.

„Ako chceš," akonáhle sa Gen zvrtla na odchod, Yoongiho napätý postoj opadol a ona sa chopila šance. Stačilo pár krokov a menšia dávka šikovnosti. Prstami sa mu zaryla do predlaktia a nenechala ho, aby sa jej vyvliekol.

To bola Genina najväčšia výhoda, pretože Yoongi sa po svojom pobyte v nemocnici cítil stále slabo. Chvíľu s ňou ešte zápasil, no napokon to vzdal. Bolestne od nej odvrátil tvár. Mokré vlasy mu čiastočne zahalili lesklé oči.

Jeho pokožka bola ako vždy bledá a popretkávaná žilami. No Yoongiho chorobná sinavosť ju neprekvapila, keďže o nej vedela už od samého začiatku. Na čo si však nedokázala privyknúť bolo to, ako sebou dokázal pohŕdať. Ako sám seba dobrovoľne ničil a trestal za všetko, čím sa voči Gen previnil.

Gen sa prudko zatočil svet pred očami a dlaň jej automaticky vystrelila k pootvoreným ústam.

„Prosím, nevšímaj si to. Prosím," Yoongiho vrásky sa skrúcali v agónii pri predstave, ako sa musela cítiť. Práve preto jej to chcel silou mocou zatajiť. „Je to už staršie. Na nič podobné som sa od prebratia neulakomil. Ver mi, prosím ťa."

Po predlaktí pravej ruky sa mu vinuli veľmi škaredé rany. Naozaj nemohli byť čerstvé, postupne sa menili na trvácne jazvy, ale srdce jej to drásalo tak či tak.

Boli to dlhé a hlboké ťahy, očividne vedené precízne a surovo, pretože človek, ktorý bol ich autorom vedel, že si nezaslúži nič lepšie.

„Ty si..." hlas jej zlyhával každým slovom viac a viac. „Ako si..."

„Áno," aj jeho bolelo pritakávať na niečo tak odporné. Podvolil sa svojim najtemnejším hlbinám a ani si neuvedomoval, že tým mohol ublížiť aj niekomu inému, než len sebe.

„Prečo? Prečo by si to robil?"

„Vtedy... Nevidel som iné východisko," pošepol placho. „Chcel som sa potrestať za to, čo som ti spôsobil a čo som spôsobil ostatným. Chcel som trpieť, pretože som si myslel, že si to zaslúžim. Nemohol som stráviť svoje skutky a nemohol som sa s tým inak vyrovnať. Asi preto. Ja už sám poriadne neviem. Nechcem na to myslieť, Gen~ssi."

Ktohovie, dokedy by jej o tom zatĺkal. Raz by sa to musela dozvedieť. Gen predsa nebola slepá a ani hlúpa nie. Možno, že jej tie jazvy unikli počas pobytu v nemocnici, aj keď to bolo čiastočne bizarné. Znepokojovalo ju, že o tom mlčal Yoongiho ošetrujúci lekár.

Na Genine plecia doľahla vina. To ona za to bola zodpovedná. Ak by jej dal aspoň malý náznak, vrátila by sa späť a na nejakú blbú hru s časom by razom zabudla. Veď čo ak by si siahol na život? Čo ak by sa neustrážil a zašiel príliš ďaleko?

„Myslel som si, že ma nič nepotrestá viac ako toto," vyznal sa jej. „Ale mýlil som sa..."

Gen sa podlomili nohy a zviezla sa na zem. Teraz si bola už istá, že plač číslo šesť sa neodvratne blíži a nebude mať dosť síl na to, aby s ním súperila.

„Veľmi ma to mrzí."

Yoongi sa načiahol po svojom tričku a pokúsil sa ho prevliecť cez hlavu, no Gen mu znova znivočila plány. Jej pohľad bol prenikavý a neústupný. Pery jej obeleli a nedovolila mu, aby pokračoval vo svojej činnosti.

„Prosím, ver mi, Gen~ssi. Je mi to strašne ľúto. Ak by som mohol vrátiť čas, nedopustil by som to. Naozaj. Záleží mi na tebe a neznesiem, keď sa trápiš. Nechaj ma obliecť sa a obom sa nám uľaví. Prosím."

Schmatla jeho tričko a odhodila ho preč, aby jej nič nebránilo vo výhľade. Chcela sa na jeho ruku pozrieť čo najprecíznejšie, aj keď ju oči štípali od sĺz.

Kúpeľňa za ten čas stihla ochladnúť, ale Yoongimu neušiel Genin teplý dych. Musela byť sotva pár centimetrov nad jeho jazvami a predsa zotrvala.

Vari mu celá šija zabrnela, keď jej dych prestriedalo čosi vrúcnejšie. Rozochvenými perami nežne bádala znamenia jeho čerstvej minulosti. Vážne si dávala pozor, aby nevynechala čo i len centimeter.

Gen nevenovala však pozornosť iba jeho predlaktiu. Perami sa pomaly zakrádala vyššie, prešla cez biceps, plece, kľúčne kosti, krk, až kým sa nedostala tam, kam najväčšmi chcela.

„Daj mi to tričko," nástojil. „Prosím ťa."

„Nie."

„Gen~ssi..."

„Čo?"

„Prosím."

„Vydrž."

„Nepáči sa mi, ako k tomu pristupuješ."

„Prečo?"

„Lebo ťa to zraňuje."

„Je to okej. Ja sa s tým zmierim, len mi na to musíš dať šancu. Ak to budeš neustále skrývať, nikdy môj bôľ nepominie."

Yoongi uhol pohľadom, pretože vedel, že má pravdu.

„Smiem?"

Yoongi najskôr netušil, čo tým mieni. No keď sa mu zľahka obtrela bruškami o jeho pery, okamžite mu svitlo. Akoby ho zhypnotizovala, opantane prikývol a mimovoľne mu oťaželi viečka.

Gen sa mu rukou vplietla do zvlnených vlasov. Naposledy sa zadívala na svoj cieľ a vpila sa doň ako to len bolo možné.

Zozačiatku s ňou nespolupracoval, ale ani on nedokázal odolať tomu vzletnému pocitu, čo sa nekontrolovateľne rozlieval po tele a odsúval súdnosť na vedľajšiu koľaj.

Či súhlasil a či nie, Gen si trúfalo vydobýjala svoje. Prenikla hlbšie za jeho pery vo chvíli, kedy prestal byť dostatočne ostražitý. Na nepatrný moment mu prebleslo hlavou, či by ju predsa len nemal odstrčiť a ísť si radšej po svojom, no Gen bola prefíkaná a viac príležitostí mu nedala.

Skutočne dúfala, naozaj dúfala, že tento malý krôčik napomôže k Yoongiho finálnej premene. Dúfala, že väčšmi o jej láske nebude pochybovať a ani ju znevažovať. Dúfala, že nehľadiac na to, koľko za dnešok vyronila sĺz, každá jedna bude symbolom ich nového začiatku. Spoločného nového začiatu.

Napokon, Gen sa len málokedy mýli.

~

my guys, let me tell you...

this chapter was real pain for me a odkladala som ju tak dlho, ako som len mohla, pretože som vedela, že ma čaká totálne veľa úprav, premazávania a pridávania nových scén, dialógov skrz na skrz, pôvodná verzia je totiž dlhšia asi o tritisíc slov, ale verte mi keď vám hovorím... sú to floskule a prapodstatu tejto časti som zachovala so don't worry...

no to be honest, nejaký ten piatok som rozmýšľala nad tým, či vás naozaj ukrátim o extended version, ktorá obsahuje pikantnejšie scény, ale veď nahhh... who cares, right?

bonusové časti sa mi pomaly míňajú, jednu mám rozrobenú už asi rok (nepreháňam) a druhú asi rok a pol, ale akosi sa neviem dokopať k tomu finišovať ich. no aj tak by ma veľmi zaujímalo o aké bonusové kapitolky by ste ako čitatelia stáli? koho by ste chceli "vidieť" nabudúce, aké témy vás zaujímajú? možno by som sa pochlapila a dokázala niečo z vašich thoughts preniesť aj do PA, just speak yourself (if you dare)

dúfam, že ste si gen~ssi/yoongi~ssi kombo užili, aj keď bolo ladené na smutnejšiu notu (akoby ste si už nestihli zvyknúť lol), scénky so self-harm som sa snažila písať naozaj decentne, až poeticky, nechcela som byť príliš rough, takže ste to hádam strávili v poriadku, let me know please~

uvidím sa nabudúce a dovtedy stay tuned, hydrated, positive a neubližujte si! ✨

stan and support banánovník!

sga. (⁠ ⁠ꈍ⁠ᴗ⁠ꈍ⁠)