✧ [ʏᴏᴏɴɢɪ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Bol to jeden z posledných dní, ktoré mal Yoongi stráviť v nemocničnej izbe. Za ten čas mu akosi prischla k srdcu aj napriek neznesiteľnému saponátovému zápachu, stiesnenosti a úzkej posteli. Najviac sa mu však bude cnieť za záhradou pod kupolou. 

Vnímal farebnosť kvetov najmä pomocou predstavivosti; počúval uspávanku vodopádu, na koži cítil vlhkosť rosy.

Yoongi bol nesmierne pyšný, že našiel správnu odpoveď na Geninu záludnú otázku. Až zrážka s autom mu prečistila myseľ od toxickej depresie, ktorá sa v ňom šírila ako mor.

Pomaly uhládzal prikrývku na posteli. Nemohol si dovoliť vyspávať do obeda.

Zamýšľal sa, aké to bude znova pocítiť kučeravú srsť svojho štvornohého zlatíčka. Min Holly. Síce sa nemohol mať zle v Hoseokovej opatere, domov je domov. A domov bez Hollyho zas neexistoval.

„Už je na ceste," oznámila Gen, ktorá sa sem potichu vrútila bez toho, aby ho vopred upozornila. Mykol sa.

„A nemôže sa radšej vrátiť? Nech si ide za Taehyungom. Ešte sa mi bude ten malý sopliak vysmievať..."

Jisungova návšteva ho desila. To decko neprestajne trvalo na tom, že sem zájde a zoznámi sa s Yoongim. Avšak prečo by to robil? Jisung nemal nijaký pádny dôvod. Tak prečo? Videl za tým jedno veľké spiknutie.

„Prestaň s tým," pokarhala ho Gen. 

„Uznaj, no nie je to čudné? Prečo by za mnou sám od seba chodil Jiminov syn, hm? Mohol by byť s kamošmi vonku..." 

„Je to dobrý chlapec, naozaj. Je milý, pozorný, na svoj vek celkom vyspelý a podľa Sarinych slov aj dosť prefíkaný. Nemá veľa priateľov, Yoongi. Je to zvláštne? Nespomínam si, že ty by si viedol lepšie."

„Priateľov som mal vždy," odvrkol.

„Daj na moje slová," prizvukovala mu a s preloženými rukami si prisadla na jeho úzku posteľ.

„Gen~ssi, mrzí ma to," nútilo sa mu už po niekoľký raz vyriecť.

„Dohodli sme sa, že sa mi nebudeš stále ospravedlňovať."

„Sila zvyku," pomykal plecami a málinko sa usmial. Nepatrne, no predsa. „Červenáš sa?"

„Kvôli tebe? Nebuď naivný," zasyčala. Yoongi ju svojimi rečami mohol zaskočiť málokedy. „Máš hlavu ako basketbalku, Yoongi~ssi..."

Znenazdajky sa po nej načiahol, aj keď mohol ľahko minúť. Predtým by si ani nevšimol, aká bola jej pleť hladká. Upriamil na ňu svoj smutný pohľad, aj keď pred sebou uzrel iba nejasné kontúry.

Aj Gen zvážnela.

„Ani si nevieš predstaviť, ako rád by som videl tvoj úsmev."

Obaja boli na seba takí sústredení, že nepostrehli prítomnosť Jisunga, ktorý dianie pozoroval spomedzi dverí.

„Teta Gen, keď ste chceli súkromie, mala si mi zavolať. Prišiel by som neskôr," ozval sa. 

„Jisungie, kde je Sara? Vari si neprišiel sám?" preľakla sa.

„Je to pár zastávok od školy," poznamenal. „Bumonim majú dosť vlastných problémov ohľadom organizácie tohtoročných Vianoc."

„Neskončili ste v škole akosi priskoro?"

„Teta Gen, veď zajtra začínajú prázdniny!" pripomenul jej naradostene. „Preto nám skrátili vyučovanie." 

„Aj by som zabudla," priznala a pokynula mu, aby viac nepostával vo dverách, „poď sem, Sungie."

Yoongi si ho, samozrejme, nemohol skepticky premerať, avšak v hlave si vytvoril ako-takú predstavu.

„Zdravím, strýko Yoongi," pozdravil ho so širokým úsmevom.

„Ahoj."

Gen mala za jeho chrbtom pripravenú ruku, ak by sa náhodou pokúsil navážať do Jisunga. Ešte to by chýbalo.

„Už sa cítiš dobre, strýko?"

„Mohlo by byť aj lepšie..."

„Priniesol som gimbap," pošepol, „potiahol som ho v jedálni Hyeonjunovi. Neboj, strýko, s gimbapom bude svet krajším miestom."

Jisung už dlhšie zamýšľal, že ho prinesie Yoongimu, pretože si myslel, že bude po tej nehode poriadne smutný a hladný.

„Jisung! Nesmieš kradnúť," zamračila sa Gen.

„Teta, ale Hyeonjun máva bežne aspoň tri balenia gimbapu!"

„No aj tak je to veľmi-"

„Dobrá práca," skočil im do rozhovoru Yoongi, ktorý opatrne nastavil dlaň, aby si mohli tľapnúť.

„Yoongi!" ohriakla ho pohoršená Gen.

„Vieš, dal by som si kávu," oslovil ju s očividnou prosbou. „Zájdi mi po ňu. Buď taká láskavá."

„Jisungie, zvládneš to tu?" povzdychla si umorene, pretože sa jej nanajvýš nechcelo ísť.

Jisung horúčkovito pritakal.

Dvere sa za ňou zabuchli a on ihneď podstrčil Yoongimu gimbap. Nakoniec ho prehovoril na ochutnávku, ale stále váhal nad tým, čo si má o tomto malom prefíkanom stvorení myslieť. Bol slušný a istotne aj roztomilý. Predpokladal však, že svoj vzhľad musel často zneužívať.

V gimbape, čo sa mu rozpúšťal na jazyku, necítil žiadnu zvláštnu pachuť. Žiadnu zámenu japonskej majonézy za zubnú pastu alebo mrkvy za želé medvedíkov. Všetko chutilo presne tak, ako malo. Yoongi sa zachmúril. 

„Strýko, nechutí ti?" opýtal sa Jisung a posmutnel.

„Prečo si to urobil?"

„Čo konkrétne?"

„Prečo si mi priniesol ten gimbap?"

„Myslel som, že ťa poteší," dodal nesmelo. Zatiaľ nemal žiadnu skúsenosť s Yoongim; netušil ako sa má k nemu správať a ako sa vykryštalizuje jeho povaha. Rodičia mu toho veľa nepovedali, len mu prezradili, že sa mu dostať pod kožu nebude vôbec jednoduché. Vraj ho nepodplatia pozorné dary, ani vynikajúce jedlo, azda ani roztomilosť jeho plných detských líčok. 

„Nemáš rád gimbap, strýko?"

„Snažíš sa získať si moju priazeň?"

„Priazeň? Ja si nepotrebujem získavať ničiu priazeň," vyhlásil. Odhodlaným tónom zväčša nerozprával ani na rodičov, nieto ešte na Min Yoongiho, ktorý sa zdal byť omnoho prísnejší.

Zo strachu si zahryzol do pery, ale už bolo neskoro odvolať svoje slová.

Yoongi jeho poznámku prehliadal. Alebo ani nie tak prehliadal, ako trpezlivo vyčkával, kým sa rozhodne pokračovať. Bol zvedavý, čo všetko má Jisung na srdci okrem sladkých rečičiek.

„Strýko," Jisung sa drobnými dlaňami zaprel o matrac pod sebou. „O tvojej nehode som sa dozvedel a okamžite mi to bolo veľmi ľúto. Teta Gen je super, aj keď sme spolu nestrávili veľa času. Cez to som tu s ňou chcel pobudnúť a vyjadriť sa, že verím v tvoj návrat. A tak sa aj stalo. Túžil som prísť na návštevu, aby som ťa konečne spoznal. Keď za teba vyronila toľko sĺz, musíš byť pre ňu dôležitý. Rovnako smútili moji rodičia a určite aj všetci tvoji priatelia. A keďže i ja patrím do rodiny, bolo mojou povinnosťou zoznámiť sa s tebou. Nie preto, aby si si ma obľúbil, ale aby si vedel, že pri tebe stojí skutočne dlhý zástup ľudí."

„Môžeš pokojne odmietnuť ten gimbap, ak ho nechceš, alebo ti nechutí. Ja sa nenahnevám, strýko," dopovedal, hypnotizujúc plastovú krabičku, v ktorej sa nachádzalo ešte zhruba osem okrúhlych a šťavnatých kúskov.

„Blázniš? Daj to sem," po minúte ticha Yoongi naostatok prehovoril s prinavráteným elánom, ktorý doteraz úspešne zahaľoval pod svoju tajuplnosť. Aj poslepiačky našiel dózu, ktorú si ukoristil len a len pre seba. „Kto by nechcel gimbap zadarmo? A tento je ešte k tomu aj lahodný!"

„Strýko Yoongi?" Jisung na seba musel upozorniť.

„Čo?"

„Budeme sa o niečom rozprávať?"

„Načo rozprávať, keď môžeme mlčať?"

„A k čomu je mlčanie dobré?" zaujímalo ho. Takúto odozvu ešte jakživ nepočul. V sirotinci bol nútený začleňovať sa, komunikovať a hrať sa s ostatnými deťmi nehľadiac, že mu to bolo proti srsti.

Dokonca aj rodičia mu pripomínali, že bez riadnej komunikácie, nastávajú medzi ľuďmi nezrovnalosti a nedorozumenia. Ak ho niečo trápilo, väčšinou sa o to musel s druhými podeliť.

„Mlčanie je skvelé," rozplýval sa, „ak mu dáš dostatočný priestor, môže sa naplno rozvíjať tvoja kreativita. Ak mlčíš, cibríš tým svoju myseľ. Všetko si riadne premyslíš, kým trepneš dáku hovadinu."

„Ale strýko, veď väčšina ľudí nemlčí..."

„Lebo väčšina ľudí ani nestojí o tie dobré vlastnosti, ktoré so sebou mlčanie prináša," odvrkol tvrdohlavo.

„Takže budeme mlčať?"

„Presne tak!"

Bola to jedna z jeho naúčinnejších taktík, ktoré platili v okrajových prípadoch aj na Gen. Pokiaľ mal dosť jej žvástov, zväčša ju uzemnil podobnými floskulami a kupodivu... Fungovalo to.

A tak teda spoločne sedeli na Yoongiho posteli a v tichosti si vychutnávali ukradnutý gimbap.

Yoongi mal nutkanie. Napriek tomu, že ho Jisung vo všetkom poslúchol, i tak ho mal chuť okríknuť. Až príliš uznával autority, súhlasil so staršími a celkovo — nesprával sa ako typické decko. Očakával od neho nanajvýš súkromné otázky či vtieranie sa, no ničoho z toho sa nedočkal. Pohľadom po ňom letmo zagánil: „A čo tvoji biologickí rodičia, Jisung? Poznal si ich?"

„O čom to hovoríš, strýko?" Jisung prižmúril oči.

„Tvoji biologickí rodičia. Vieš, ľudia, ktorí ťa splodili..."

„Ale strýko, nebuď hlúpy," zasmial sa, „veď mojich rodičov už dávno poznáš."

Vzápätí si však uvedomil, že Jisung asi naozaj nepozná rozdiel medzi biologickým a adoptívnym rodičom.

„Bolí to?" Jisung pozmenil tému.

„Čo ma má bolieť?"

„Tvoje oči."

„Ani nie," povzdychol si. V prvý deň ho oči síce štípali, ale bolesťou by to nenazval.

„Neviem si predstaviť, že by sa niečo podobné prihodilo mne," zdesil sa. Vízia, že by nikdy nevidel nič, čo by nakreslil a nikdy by viac neuzrel tváre svojich rodičov, bolo až priveľmi desivé. 

„Tým sa trápiť nemusíš. Ty nikdy nebudeš ako ja, Jisung."

Yoongi si o sebe myslel, že nie je dobrým človekom. Vzhľadom k tomu, koľko zlého napáchal, bolo celkom prekvapivé, že sa na ňom osud nevyšantil ešte o čosi viac. To, že mu vzal jeden z dôležitých vnemov bolo dosť kruté, no stále nie dostatočne. 

Napriek tomu, že si Yoongi nedovidel ani na špičku nosa, Jisungovi slúžil zrak výborne a nebolo preňho veľkou výzvou rozšifrovať emócie, ktoré sa v strýkovej tvári striedali zo sekundy na sekundu. Najskôr to bolo znechutenie, potom bezradnosť, napokon rezignácia.

Yoongi započal éru ticha, ktorá sa medzi nimi rozhostila. Netrvala však dlho. V mysli sa modlil, aby Gen prišla a zachránila ho od Jisunga, pretože sa obával, že sa neudrží na uzde a nejako ho predsa len od seba odoženie. 

„Prečo nie, strýko? Podľa mňa si super..." vyznal sa Jisung popritom, ako sa mu rozvaľoval po stehnách. Nebolo to najpohodlnejšie, no samému mu napadlo, že Yoongi potrebuje cítiť podporu. Aj keď bol odmeraný či chladný, každý čas od času potrebuje objatie.

„Jisungie, veď ma ani nepoznáš..."

„Nie dlho, ale konečne mám príležitosť, strýko. Myslím, že by si už nikdy nemal opustiť Gen a svojich priateľov. A možno ani mňa, i keď neviem, či ma máš vlastne rád."

Pre Yoongiho bolo nesmierne náročné preukazovať náklonnosť a lásku. Od mladosti sa ju učil v sebe dusiť. Nechcel druhým ublížiť. Iba hŕstke vyvolených sa podarilo v ňom prelomiť túto hrubú barikádu, no strach v ňom zakaždým napokon zvíťazil. Nechcel, aby ho mal Jisung rád, pretože by si z neho mohol vziať zlý príklad.

Keďže mu však neodpovedal, Jisung usúdil, že on do rovnakej kategórie spadať nikdy nebude. Nemusel ho mať predsa každý v obľube, no kdesi v hĺbke svojej detskej podstaty dúfal, že Yoongi bude práve jedným z nich. Rodičia sa zmienili o jeho dobrosrdečnosti a o jeho zlatom srdci. Ak má Yoongi niekoho úprimne rád, tak mu to aj úprimne vyjadrí, Jisung. Pokiaľ nie, nebude mu zbytočne mazať okolo úst med. Poznať pravdu je vždy lepšie. Takto ho ešte včera večer vystríhali bumonim.

Jeho tmavé vlasy razom prečesávali Yoongiho studené prsty: „Ja ťa mám rád, Sungie."

Jisung sa usmial. Podarilo sa mu za rekordný čas dostať pod kožu nevľudnému Min Yoongimu. Nerobil to však z čírej vypočítavosti; naozaj sa tešil jeho priazni.

Po chvíli sa posadil, aby ho mohol objať. Yoongi sa ho, napočudovanie, nepokúsil odstrčiť a ani si teatrálne nepovzdychol. Jisung následne zalovil vo svojej školskej taške.

V rukách držal skicár, kde si uschovával vlastné umenie. Pred pár dňami si zaumienil, že sa pokúsi nakresliť Yoongiho portrét.

Pohrabal sa v otcových šuplíkoch, kde našiel niekoľko tučných albumov plných fotografií a po tom, čo ich dôkladne preskúmal, vybral si predlohu.

Teraz bol pripravený odovzdať mu svoju kresbu.

„Strýko Yoongi, priniesol som ti ešte toto," zamrmlal.

„Ukradol si spolužiakovi ešte niečo iné okrem gimbapu?"

„Nie," potláčal v sebe smiech, „skôr som niečo vytvoril."

„Naozaj?"

„Pre teba," opatrne nasmeroval jeho ruku k papieru. „Ja viem, je to nanič, ale v písaní som absolútny babrák. Nemohol som vytvoriť básničku, ani text k piesni."

Yoongi pozorne prešiel prstami po papieri, akoby v ňom dokázal čítať každý úmyselný ťah ceruzkou.

Celý dojatý sa už väčšmi svojich pocitov nestránil a šťastne dodal: „Ďakujem ti, Sungie."