✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Yoongi s najväčšou pravdepodobnosťou zanevrel na tretí deň. Úplne. Nedal o sebe vedieť ani prostredníctvom krátkej správy, nezavolal, dokonca sa ani nezjavil pred Suk Hwanovým domom.

Skrátka nič. Ako keby sa po ňom dočista zľahla zem. Toho nudného dňa ležala na posteli a ukazovákom krúžila po huňatej deke, hypnotizujúc čiernu obrazovku svojho mobilu. Keďže pracovala zväčša z domu, nemusela sa hnať do mesta. Ba naopak, po tom, čo si dopriala dúšok horkej kávy a dokončila posledné úpravy na svojom aktuálnom projekte, netušila, čo má robiť. Počítala s tým, že si Yoongi dá načas, avšak tentoraz neprišiel ani večer. Dokonca, ani keď hodiny odbíjali presnú polnoc. O pol druhej zaspala.

Min Yoongi sa dobýjal dovnútra cez rozospatého Suk Hwana, zatiaľ čo sa Gen plavila v snových končinách. To, že by dorazil okolo piatej, by jej naozaj nenapadlo.

„Baegchi je tu. Mám ho pustiť dnu?" jej najlepší priateľ sa vyklonil spoza dvier s ledva rozlepenými očami, ktorými bezdušne sledoval okolie.

„A čo tu tak skoro robí?"

Čo sa mu zase v tej hlave premiesilo? Sadla mu nejaká filozofická mucha na nos?

„Tak mám, Gen?"

„Hej," bolo jej finálne slovo, než znova zaborila tvár do veľkého našuchoreného vankúša, „a nechaj ma spať, Hwanie."

Uposlúchol ju, no tým, že jej do izby nanominoval Yoongiho, nebolo to o nič lepšie. Ten síce chvíľu nepozorovane postával nad ňou, vzápätí sa z celej sily šmaril na posteľ vedľa nej: „Dobré ráno, Gen~ssi."

„Daj pokoj," zahundrala, „chcem spať."

„Ale dnes je štvrtý deň," argumentoval odhodlane, „a to znamená, že ho musíš stráviť so mnou."

„Naser si, Yoongi~ssi. Včera si sa tu ani neukázal..."

„Áno, ale len preto, aby dnešok mohol byť obzvlášť perfektný.

„Ako to?"

„Keď vstaneš a pôjdeš so mnou," nahol sa k jej uchu, „dozvieš sa."

Gen sa márne pokúšala zavŕtať tuhšie do deky, ktorú si vzala zo Suk Hwanovej skrine, aj tak ňou prechádzali vlny zimomriavok. Takto skoro ráno teplota klesla pod nulu, na tráve sa držala tenká námraza, mláky po jesenných dažďoch zamŕzali.

Mozog jej odmietal pracovať, takže sa poriadne nezamýšľala nad tým, prečo ju Yoongi prepadol v takúto nepriaznivú hodinu. Poznala ho už niekoľko rokov, no nikdy by nepovedala, že by zvládol vstať skôr než o ôsmej.

Napriek tomu, že bol kedysi povestný práve svojou neukojiteľnou túžbou po spánku, za volantom sedel s elánom.

„Čoskoro tam budeme," povedal, keď na ňom uprene lipla pohľadom. Nie však preto, aby ho ním prekliala, ale preto, že jej celá táto situácia prišla absurdná.

Mala by som sa vôbec čudovať? Veď pred dvoma dňami nám v tamtej štvrti mohli podrezať hrdlá... Predpokladám, že tento týždeň bude fakt šialený.

„A prezradíš mi kam ideme?" sedadlo spolujazdca jej bolo nepohodlné. Skrúcala sa, obracala, pomaly div, že si nohy nevyložila na palubnú dosku. Najradšej by si presadla na zadné sedadlá a natiahla sa. Menšie zdriemnutie by jej bodlo.

„Je tam maličký červený maják," napovedal jej, „a taktiež je odtiaľ vidieť nádherný východ slnka. Je to magické miesto."

„Odkedy sa z teba stal romantik?" ona ho aj tak iba laškovne podpichovala. Yoongi sa tváril, že mu nezáležalo na väčšine tohto sveta, ale to bola iba pretvárka. Žil pre maličkosti a i keď by to naňho nik nepovedal, kdesi hlboko a ešte hlbšie pod povrchom ukrýval citlivú dušičku dieťaťa.

„Musím sa predsa pred tebou ukázať."

„Prezraď, prečo si sa včera neozval?"

„Ešte nie je vhodný čas."

„Och, máš skutočne všetko naplánované do najmenších detailov?" s prižmúrenými očami si ho prezerala, ako keby mohla v jeho mimike nájsť odpoveď na svoju otázku. Čo robil Yoongi včera? Musel nakoniec odísť do práce kvôli neodkladným povinnostiam? Alebo si lámal hlavu nad tým, ako dnešok vylepšiť do dokonalosti?

„Pravdaže mám. Dala si mi náročnú úlohu a ja som sa rozhodol, že ju zvládnem."

„Na to, aby si zmenila čas potrebuješ veľa úsilia a koncentrácie," pokračoval vo svojom monológu: „Včera som si nad tým potrápil myseľ, dnes som o čosi múdrejší."

„Takže sme na ceste k červenému majáku," zhodnotila nakoniec, „hm, kde je maják bude aj more. Nejdeme do Pusanu, všakže?"

„Do Pusanu? Nie, to by sme nestihli."

„A čo Taean? Seocheon? Boryeong? Danglin?"

„Sú to tri slabiky," poradil jej, „ale viac ti neprezradím. Sme tam do dvadsiatich minút, Gen~ssi. Buď trpezlivá."

Tým záhadným miestom bol malý ostrov Jebudo neďaleko Hwaseongu. Bola to jedna z obľúbených turistických atrakcií. V tomto ročnom období by sa tu však sotva dáky našiel.

Akonáhle uvidela na vlastné oči maják, o ktorom Yoongi toľko básnil, spomenula si, že sama tu už raz bola. Kedy konkrétne? Minulý rok? Minulý rok v lete?

Pravdepodobne. Vždy na leto zvykla cestovať po krajine a objavovať zaujímavú architektúru. Zložila svoju tašku a hľadala skicár.

Náčrt prirovnala k skutočnosti. Áno, boli identické. Jej pamäť ju neťahala za nos.

„Je tu chladno."

Kto by to bol povedal, Yoongi~ssi? Hádam si si nemyslel, že tu bude svietiť slniečko a ty si budeš lebediť v hojdacej sieti, či?

„Ak by si si vzal deku tak ako ja, nemusel by si drkotať zubami," zababušila sa do Suk Hwanovej deky. Napriek tomu, že ju dosť hriala, vietor sa popod ňu hravo prešmykol. Navyše, nie prvý raz si ju pristúpila topánkami.

„A preto sa trasieš ako osika?"

„Mlč. Kedy sa to už začne?"

„Nemôžeš prikázať slnku, aby vyšlo," zachmúril sa pobavene, „príde to, kedy to prísť má."

„Už malo výjsť pred troma minútami," oblapovala skrehnutými prstami svoj mobil.

„Nepamätám si, že by si bola takáto nedočkavá," vytiahol z brašne starú termosku. Gen ju poznala najlepšie, pred tromi rokmi mu ju kúpila na narodeniny. Koľko sa tej správnej termosky nahľadala... Nakoniec zvolila jednu s roztomilou ilustráciou Kumamona.

„Toto ťa zahreje," podal jej horúcu čokoládu vo vrchnáku, ktorá jej aj v skorú rannú hodinu opantávala zmysly. Parilo sa z nej, akoby ju nedávno dovaril a bola presvedčená, že si na nej popáli jazyk.

Zopár minút ubehlo, suchý vetrisko im pískal v ušiach. Hustá čokoláda, ktorú Yoongi priniesol, ju ledva udržiavala pri živote, no aj tak na tom bola oveľa lepšie než on. Yoongi podcenil krutosť zimného obdobia. Končeky prstov sa mu nepekne sfarbovali dočervena.

V pití z vrchnáku sa striedali, lenže ani termoska nebola bezodná. A skôr ako si to uvedomili, prišli na to, že už ani kvapka či dve v nej neostali.

Slnko sa uráčilo povstať a slimáčím tempom sa štveralo vyššie a vyššie na ružovkastú oblohu. Gen súhlasila. Bolo to nádherné.

„Mala si pravdu," vyriekol z ničoho nič Yoongi. „Nemohol som včera prísť, pretože som mal jedno neodkladné stretnutie."

A s kým?

„So sebou samým," ako keby jej čítal myšlienky, vzápätí dopovedal: „So svojím starým ja."

Už v deň, kedy Yoongiho spoznala, bol pochmúrny. Preto sa veľmi nezamýšľala nad tým, že mohol byť v minulosti šťastnejší. Keďže jej úsmevný Min Yoongi nespríjemnňoval dni, naučila sa porozumieť jeho mrzutej náture.

Aký asi bol, kým som ho stretla v Tokiu? Bol iný? Bol rovnaký, len mladší?

„A ako to dopadlo?"

„Myslím, že sme si po dlhých rokoch konečne niečo vyjasnili," so zastoknutými rukami vo vreckách mikiny prešľapoval z nohy na nohu. „Nie všetko, ale je to rozhodne dobrý štart."

„Je ťažké pochopiť druhých, keď si presvedčený o svojej pravde. Odpúšťanie je nám občas cudzie. Avšak, ak sa naučíme odpúšťať, naučíme sa aj milovať. Nanešťastie sú veci, ktoré sa odpustiť nedajú..."

„Zvádzal som so sebou boj už od nepamäti," priznal sa, „a utekal som od sebou čo najďalej. Ako zbabelec. Myslel som si, že keď utečiem, budem sa mať lepšie a budem vyrovnanejší. To som si ešte neuvedomoval, že pred vlastným tieňom nemožno ujsť. Azda toto je hlavný dôvod, prečo sa stalo to, čo sa stalo."

„Ako to myslíš?"

Yoongi sa odhodlával k slovám potrebným na obstojnú obhajobu. Mal snáď tú najlepšiu príležitosť. Nemohol dovoliť, aby sa o ňu obral svojou neopatrnosťou.

„Nesprával som sa k tebe tak, ako si si zaslúžila. Od začiatku si pri mne stála a snažila si sa mi pomôcť, ale ja som videl iba seba. Neprekvapovalo by ma, ak by si z nás dvoch bola práve ty tá, ktorá by podviedla, pretože nič iné si ani nezaslúžim. Bol som egoista, ktorý videl iba seba a na tých, ktorých som mal rád, som nepomýšľal. Vysielal som ťa za mojou rodinou, pritom to bola moja povinnosť. A napriek tomu, že si ani raz neodmietla, uznania si sa odo mňa nedočkala..."

V jeho hlase bol počuteľný smútok. Ak by to bol tušil predtým, podobnej chyby by sa vyvaroval, lenže on ich opakoval v intervale niekoľkých rokov. Nemohol sa teda diviť, že sa Gen zakaždým neusmievala a že bola sem-tam aj podráždená.

Gen si dobre uvedomovala, že ak by mal Yoongi vytvoriť hierarchiu svojich najbližších záujmov a životných cieľov, pohybovala by sa až v spodných riadkoch. Niekde pod jeho laptopom, ďaleko pod jeho vysneným povolaním producenta. A to bolo to, čo ju neustále hnevalo. Nech robila čokoľvek, nech sa správala akokoľvek, nebolo pre ňu možné dosiahnuť postup nahor. Sedem rokov a oni boli stále na začiatku.

Nie je to tragické, Yoongi~ssi?

„Každý robí chyby a ty si ich urobil veľa," poznamenala, „ale uvedomil si si svoje nedostatky. To je pokrok."

„Alate."

„Čože?"

„Alate," zopakoval. „Dostal som krídla, no aj tak som nelietal. Myslel som si, že áno, ale nebolo to nič viac než iba prostá ilúzia. A ty si ma pozdvihla k oblakom, aby som sa naučil lietať. Bohužiaľ je len na mne, či budem chcieť mieriť do výšin, alebo sa zmierim so životom na zemi. To je alate, Gen~ssi. A anjel čo nelieta..." odmlčal sa sledujúc ďaleký horizont, tam, kde sa pastelové nebo pretlo s petrolejovými hlbinami, „... Je zbabelec."

„A čo tak caim?"

„Caim?"

„Útočisko. Je to pomyselný neviditeľný kruh, čo predstavuje bezpečie a lásku pre človeka v tých najtemnejších časoch beznádeje."

Yoongi nerozumel jej výpovedi, no zároveň tomu pochopil až priveľmi dobre.

„Anjel čo nelieta nie je zbabelec. Uvedomuje si, prečo sa rozhodol tak, ako sa rozhodol. To, že nevie prísť na spôsob ako sa vzoprieť svojmu strachu z neho predsa nerobí zbabelca. Jedine, ak by sa vzdal..."

„Ja som sa vzdal," zašemotil, „no dostal som druhú šancu a tú už nepremrhám. Sľubujem. Pochopil som, čo si sa mi snažila naznačiť predvčerom v kaviarni svojou kresbou. Je predo mnou ešte dlhá cesta a na jej koniec zatiaľ nedovidím, no aj tak po nej vykročím. Mám na to hneď dva výborné dôvody."

„Áno?"

„Prvý je kvôli mne. Pretože, pokiaľ sa nenaučím sebakontrole a sebaláske, prídem o všetko čo milujem. Skôr či neskôr."

„A čo sa týka toho druhého," s rukami ešte naďalej zakliesnenými vo vreckách, obrátil k nej tvár: „Na ten sa práve dívam."

Min Yoongi bol zvláštnym človekom. Možno preto k nemu inklinovala, prirodzene ju lákalo zisťovať všetky zašité uličky jeho povahy. Yoongi sa označil za egoistu, ale pohŕda sebou. Často vylučuje jednu pravdu tou druhou a jediné, čo z toho vznikne je zapeklitý paradox.

Pravdaže je pred ním ešte siahodlhá púť, myseľ jej múdro vravela, ak by nebola dlhá, potom by nestála ani za suchý krajec chleba.

Vytrvalosť mu nechýbala. Už mnohokrát sa o nej presvedčila. Naposledy vtedy, keď sa niekoľko hodín skláňal nad autom a snažil sa ho vlastnoručne opraviť. Iní by túto misiu sabotovali už na začiatku. A to bol ten rozdiel.

Preto sa bojím konca týždňa. Tvoja vytrvalosť ťa môže zachrániť Yoongi~ssi a ja stále neviem, či sa mi to páči alebo nie...

Celý sa od zimy triasol. Skutočne si mal vziať teplejšie oblečenie. Vari nemohol predpokladať, že tu na pobreží bude príjemne.

Dnešné karty ti vyšli, ale na výhru nestačili. Budeš mať však dobrý štart pre ďalšiu hru a na to ja nesmiem zabudnúť.

Zložila zo seba hrejivú deku a prevesila mu ju cez plecia. Koniec koncov mu bola dlžníčkou ešte z toho dňa, kedy im smrť dýchala na krk. Bez neho by bola stratená aj so svojimi čiernymi opaskami zo všemožných bojových umení.

Yoongi sa začudoval jej náhlej štedrosti. Do bledej tváre sa mu prinavrátil život a krv mu v žilách začala prúdiť o čosi rýchlejšie.

Usmial sa. A veru, takýto úsmev bol výnimočný. Vedela to.

Nie. Definitívne sa mi nepáči tvoja vytrvalosť. Nie, keď si schopný vyhrať celú situáciu iba svojím úsmevom. To jednoducho nie je fér!

A zatiaľ čo Gen kula v mysli teórie ohľadom Yoongiho plánu, tomu sa zase pred očami mihali len dve slová. Nič viac, nič menej.

Alate a caim. Anjel, čo nelieta a ochranca, ktorý sa nevzdáva.

Dúfam, že ešte chvíľu zotrváš, Gen~ssi. A dúfam, že tá chvíľa bude trvať už naveky.

~

hello guys!

ako si nažívate? everythings okay?

dnešná kapitola bola pre mňa brutálna a ledva som ju stihla dokončiť :'(( mrzí ma to, ale Vianoce sa blížia a ja netuším, ktorá kapitola bude predposledná; predvianočná. s pravidelnými updatami sa budeme musieť na chvíľu rozlúčiť, najneskôr do nového roka, ale pokúsim sa vám to vynahradiť 😏 možno...

čo hovoríte na yoongiho štvrtý deň? ale ešte viac ma zaujíma váš názor na tretí deň, ktorý kompletne vynechal. vieme síce, že sa venoval sebe, ale... any theories? give it to me, please~

hádam ešte jednu časť do Štedrého dňa stihnem, ak nie, dám vám vedieť na nástenku. that's a promise ^^

stay patient and happy!

sga. ( ꈍᴗꈍ)