✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Uveriť tomu by bolo až príliš jednoduché. A v Geninom živote nebolo veľa situácií, ktoré by sa nestočili nesprávnym smerom. Práve preto chvíľu váhala, omámená pohľadom, ktorý sa jej naskytol a s kradmými myšlienkami, že sa jej predsa len zmocnili halucinácie.

Avšak akýsi vnútorný hlások jej našepkával, že tentoraz je všetko inak. Že sa s ňou zrak nezahráva a že Yoongi je skutočne hore.

Stále si nebola úplne istá, či chce urobiť krok vpred. Obávala sa, že by táto krásna vidina pominula. Potom by ho zas zmerčila na posteli - takmer nehybného.

Jej nohy viac nečakali a už-už sa hnali za Yoongim.

Rukami sa mu pevne zakvačila okolo krku, no až po jeho bolestnom syknutí usúdila, že to bolo príliš prchké.

Na moment sa jej zazdalo, že sa chcel odtiahnuť, ale Genina vôňa ho prinútila ostať.

„Yoongi~ssi," podvedome sa jej nútilo vysloviť jeho meno hoci aj tisíckrát, pretože iba na tom teraz najväčšmi záležalo. Osud k nej nebol až taký neprajný.

Priviedol jej späť toho jediného človeka, pri ktorom túžila stáť až do smrti. Áno, možno sa dopustil prehreškov, ale Gen ho poznala. To, že niečo nepovedal priamo ešte neznamenalo, že to priamo ani necítil. Slovami sa nerád vyjadroval, väčšinou za seba nechal hovoriť texty svojich piesní.

Jeho odpoveďou bolo len utuženie objatia. V hlave mu síce neuveriteľne dunelo a stále si nedokázal poskladať dve a dve dokopy, no Genina prítomnosť bola momentálne dôležitejšia.

Dokonca aj to, že mu bolesť vystreľovala do celého tela, bolo znesiteľnejšie ako ďalšie minúty bez nej.

„Vitaj späť," privítala ho krehkým hlasom, ktorý sa jej nekontrolovateľne triasol. Najradšej by mu nakopala zadok svojimi džudo chvatmi, ale jediné na čo sa zvládla sústrediť, bolo vnímanie tohto vzácneho momentu.

Sústrediť sa na to, že viac nie je iba pochybným výplodom jej rozmanitej fantázie, no skutočným človekom z mäsa a kostí.

A že je tu ešte stále s ňou.

Jej slová Yoongiho zasiahli. Dojali ho. Po všetkom tom trápení, po všetkých preludoch, ktoré sa mu vysmievali od rána do večera, bol jej anjelský hlas gázou pre jeho rany.

„Pre..." hlasivky ho zradili práve v ten najnevhodnejší okamih. Pocítil, že má v hrdle ešte väčšie sucho. Keď si jazykom prešiel po perách zistil, že mu pripomínajú šmirgel.

Gen sa načiahla po fľašku s vodou.

Chvíľa, kedy mu blahodárna tekutina znova zaplnila ústa, bol naozaj na nezaplatenie. Akoby sa znovuzrodil, akoby vodu okúsil po prvý raz. Tak vzdialený to bol preňho pocit.

„Prepáč mi," povedal už o čosi zrozumiteľnejšie. „Prepáč mi, Gen~ssi."

Znenazdajky sa k nemu nahla a opatrne nechala splynúť ich pery. Bolo to tak spontánne, ale nadovšetko úprimné.

„Už sa, prosím ťa, nikdy nehádž pod autá," zavzlykala.

Hneď po tom ľutovala, že ten bozk prerušila, pretože si jej srdce pýtalo viac. Viac, viac, viac. Lenže Yoongi mohol byť vôbec rád, že zvládol plynulo dýchať a so zaťatými zubami zdolávať svoju bolesť. Sápať sa po sebe cez celé lôžko bolo asi tým posledným, na čo mal práve chuť.

Pri jej slovách sa rozpamätal na tú rozostrenú spomienku noci. Razom mu bolo všetko jasné, dokonca aj detaily tých ohavných príšer, čo sa mu držali v pätách.

Vonku panovala tma, pomerne aj chlad a ja som šiel ani neviem kam... Túžil som len utiecť a ty si mi zavolala. Ja som to nedvihol. Mal som to zdvihnúť a ospravedlniť sa. Mal som ti zdvihnúť a porozprávať ti o mojich nočných morách. Tie prízraky však boli prirýchle a moje konanie zas zbrklé. Prechádzal som cez prázdnu cestu... No prázdna nebola. A neskôr... Neskôr sa na mňa vrhli tými tupými primitívnymi zubami.

„Asi potrebuješ čas na to, aby si sa spamätal. To chápem," Gen mu to nezazlievala. „Yoongi?"

„Hm?"

„Si v poriadku? Nemám zavolať doktora?"

„Ešte nie," požiadal ju a po niekoľký raz si pošúchal oči.

„Yoongi?" Gen to napadlo sčista jasna. Spomenula si na slová doktora, spomenula si na všetky jeho zlé predzvesti a skrátka jej napadlo, že by sa jedna z nich predsa len mohla vyplniť.

Nervózne si zahryzla do spodnej pery, zatiaľ čo sa jej v očiach hromadili slzy.

Toľko sĺz, čo zaňho vyronila...

Od začiatku jej prišlo divné, že sa jej nesnažil pozrieť do tváre, že ho nezaujímala táto izba, ani tie preveľké dary, čo sa ponevierali po nočnom stolíku a vedľa.

„Ty ma nevidíš, že?"

Neodpovedal, avšak jeho obelené pery a trpký výraz rozprávali zaňho. Bolo to číre sklamanie, akoby zo samého seba. Akoby karhal svoj zrak, že sa opovážil spreneveriť v ten najnevhodnejší okamih.

Nevidieť Geninu tvár so všetkými maličkosťami; so všetkými tými temer neviditeľnými pehami, ktoré jej vynikali na slnku, nevidieť jej žiarivý úsmev, ani hlboké oči, čo tak veľmi miloval. Veď to bol hriech. Aj keby nemal nič iné vidieť ostro, chcel vidieť aspoň ju. Takto si ju síce stále pamätá, ale čo keď raz zabudne? Čo keď raz tá spomienka vybledne?

„Samozrejme, že ťa vidím."

„Nie, nevidíš, Yoongi~ssi."

„Vidím."

„Potom, aké kvety sú vo váze, hm? Nemyslím farbu, ale druh."

A bol v kaši. Lapený v pasci, pretože aj keď pestré machule rozoznal, až tak detailne ich pred sebou nemal. Nedokázal ich identifikovať.

„D-doktor mi povedal, že sa to môže stať. Vraj je to celkom častý jav," riekla Gen. „Nemusí to byť natrvalo, ale..."

„Môže," doplnil ju Yoongi. Ruky mimovoľne zatínal v päste. Neskutočne sa na seba hneval.

„My to zvládneme, Yoon..." chcela mu položiť dlaň na plece, ale uhol sa a väčšmi sa zavinul do hrubej prikrývky na posteli. Takto otočený chrbtom sa pokúšal zadržať, aby tiež neprepukol v plač. Nevedel si predstaviť, že sa bude na svet dívať cez farebné škvrny, čo sa mu budú postupne vynárať pred nosom. Budú mu už navždy pripomínať jeho najväčšie zlyhanie. Pri každom jednom žmurknutí - naveky.

Potrebuje iba čas, Gen. Iba trocha viac času. Dostane sa z toho, ty mu predsa pomôžeš.

Pomôžem mu.

Pomôžem.

„Asi si potrebuješ odpočinúť."

„Pôjdem sa prejsť a prinesiem ti niečo pod zub. Prepašujem to sem aj napriek zákazu sestričiek, neboj sa. Zavolám doktora, aby sa na teba pozrel, dobre?"

A tak teda, veľmi neochotne, vstala z jeho lôžka i rozhodla sa nechať ho tu osamote, len so svojimi vlastnými myšlienkami.

~

Ubehli tri dni odkedy sa Yoongi prebral. Gen sa nemýlila, ozaj potreboval čas sám pre seba. No aj tak sa nemohla zbaviť pocitu, že sa ju od seba snažil odháňať.

Často spolu sedávali v nemocničnej záhrade pod veľkou sklenenou kupolou. Popravde to bol skôr skleník. Z druhej strany, na pláty skla, dopadali snehové vločky, ktoré signalizovali neodvratný príchod vianočných sviatkov.

Veľa ľudí sem aj napriek kráse kvetov, papradí a machov, nezavítalo. Zväčša vyrazili do mesta, alebo sa len tak potulovali po chodbách, poprípade čučali v miestnej kaviarničke. Yoongi však odmietal skoro všetko.

Za tie dni si s Gen vymieňali iba výhradne zdvorilostné frázy, ktoré sa občas striedali so suchopádnymi konverzáciami ohľadom počasia, sviatkov či jedla. Gen v ňom nemohla rozpoznať toho človeka, do ktorého sa kedysi zamilovala.

„Misun sa pýta, či ťa môžu prísť s Jungkookom pozrieť a..."

„Nie."

„Hoseok a Jin by tiež..."

„Povedal som nie!" zdôraznil rozčúlene: „Nechcem, aby sem chodili!"

Gen to s ním mala ťažké. Čeliť jeho vrtochám a nie práve optimistickej nálade bolo rovnako vyčerpávajúce ako bdieť po nociach pred jeho lôžkom.

Už ju vážne hnevalo, že si svoje mindráky vybíjal na nej. Gen sa chcela zľahka dotknúť jeho ruky, no chladne ju stiahol späť do svojho lona.

Typické. Že ma to neprekvapuje...

„Neodháňaj od seba ľudí, ktorí ťa majú radi," prehovorila. Už viac nemohla hrať túto hru. „Misun sa na teba teší. Všetci sa na teba tešia, až ťa znova uvidia. Naozaj im chceš brániť v návšteve? Oni ti nič zlé neurobili, nemal by si sa správať ako hajzel. Mal by si byť šťastý, že o teba nestratili záujem už skôr, keď sa chováš ako totálny idiot."

Genin názor ho prudko zasiahol, no možno si nič lepšie nezaslúžil. Ešte viac sa vytočil opačným smerom.

„Ja som povedala, že ťa neopustím. Neviem, prečo máš potrebu zbaviť sa ma, no pomaly tomu prichádzam na koreň. Pokiaľ si myslíš, že si ťa nezaslúžim, tak máš možno pravdu. Áno, život by bol hádam jednoduchší, ak by som ho strávila so Suk Hwanom, pretože je vyrovnanejší a menej náladový, no ja sama som si vybrala túto cestu. Kráčam po nej už tak dlho a nie som rozhodnutá z nej zísť. Dokonca ani vtedy, keď mi to vôbec neuľahčuješ. Svojím správaním neubližuješ iba sebe, ale aj ostatných. Myslíš, že si ťa nezaslúžia nikdy vidieť, lebo ich sám neuvidíš? Nemôžeš viac vidieť ich úsmevy? A záleží na tom, Yoongi~ssi? Záleží na zraku, keď môžeš počuť ich hlas a dotknúť sa ich? Na ničom inom nezáleží viac, než na láske. A oni ťa skutočne milujú, inak by mi každý deň nevyvolávali. Namjoon má dosť vlastných starostí s Viou. Je na tom biedne, Yoongi~ssi. Každú noc tŕpne nad tým, či jeho žena a dieťa nezomrú pri pôrode. Keďže ťa však má rád, volal a pýtal sa ma, kedy sa môže zastaviť. Chce ťa vidieť, Yoongi~ssi. Chce ťa objať, chce sa s tebou úprimne pozhovárať... Skrátka chce byť s tebou. Aj keď má kopec iných problémov. Už tomu rozumieš?"

„Vtedy, keď si sa prebral, žiadal si ma o odpustenie. Mám dojem, že to bol ten Yoongi, ktorého mám rada a teba viac nespoznávam. Neviem, kto si, no chcem, aby si mi vrátil tú osobu, na ktorej mi tak záleží. Prosím, Yoongi, prestaň s týmto sprostým divadlom a uvedom si, na čom skutočne záleží. Ja viem, že svojmu strachu čelíš už veľmi dlho, ale ja som o tom nemala odkiaľ vedieť. Skrýval si to predo mnou a ani raz si sa o tom nezmienil. Nemala som ti ako pomôcť. No teraz konečne môžem, tak ma nechaj. Neodháňaj ma a neodháňaj ani druhých, lebo ti jednu fakt vylepím!"

Gen si uvedomila, že musí byť na Yoongiho v týchto záležitostiach nekompromisne tvrdá. Ak by naňho použila sladké reči, len ťažko by ho to vyviedlo z jeho omylných úvah. Takto začal nad sebou aspoň rozmýšľať a postupne sa dostával k záveru, že by predsa len mohol niečo zmeniť.

✧ [ʏᴏᴏɴɢɪ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Záhrada pod kupolou sa stala ich najmilšou skrýšou. Najmä v noci, keď oblohu zahatali kontrastné biele chumáče snehu a vnútri rozkvitali polnočné kvety. Menšie reflektory s namodralým tieňom osvetľovali toto miesto a dodávali mu isté čaro.

Yoongi sa postupne prestal usilovať o to, aby od seba odplašil čo najväčšiu skupinu ľudí. Ba sa s Gen začal rozprávať. Bavili sa o všeličom a všelikom, no najradšej počúval, keď sa s ním Gen podelila o svoje umenie. V jej hlase sa odrážala radosť miešaná s dychtivosťou, pretože ho zbožňovala. A Yoongi zase zbožňoval ju.

Tak rád by videl jej tvár, no nerobil si veľkú nádej. Doktor povedal, že to v jeho prípade síce nemusí byť trvalý hendikep, predsa len existovala malá šanca, že sa všetko vráti opäť do normálu.

Návšteva Misun a ostatných, ktorí za ním prišli, ho zahriala pri srdci. Roztopila mu ten obrovský ľadovec, čo bránil priechodu jeho láskavým emóciám.

Sara ho pri stretnutí takmer zhodila z postele, pretože sa mu zakvačila okolo krku oveľa silnejšie než Gen. Nestačil sa čudovať a stále si namýšľal, že je to skôr Jimin.

To stretnutie ho vskutku presvedčilo o jeho pochybení. Ukázalo mu, že nehľadiac na to, koľko chýb vo svojom živote urobil, stále pri ňom stáli ľudia, ktorí ho nefalšovane milovali. A láska bolo to, čo liečilo ako rany, tak aj myseľ. Myseľ, ktorú tak ohromne zaťažoval vlastnou mizériou. Myseľ, čo zahatali vyziabnuté prízraky s lepkavou čiernou krvou a vycerenými tlamami.

„Sľubujem, že sa všetko zmení," zaprisahal sa jej.

„Mne bohato stačí, ak mi sľúbiš, že predo mnou nebudeš mať žiadne tajnosti. A že mi povieš, keď ťa bude niečo trápiť."

„Pred pár týždňami si mi povedala, že keď nájdem spôsob ako zmeniť minulosť, vrátiš sa ku mne."

„A záleží na tom? Veď som tu."

„Lenže ja som nad tým posledné noci premýšľal," prezradil jej, „a prišiel som na to."

„Áno?"

„Agape," to slovo jej muselo byť neznáme a stavil by sa o čokoľvek, že jej výraz bol viac než zmätený. „To znamená lásku v tom najväčšom slova zmysle. Tú nekonečnú, obetavú, no aj nedokonalú. Pretože láska nikdy nie je dokonalá a mnohokrát je i sebecká. Zmeniť minulosť je nemožné, ale má to svoje opodstatnenie. Ak ju dokážeme zmeniť, dnes by sme neboli múdrejší a zostali by sme uväznený v jednom a tom istom bode. Preto si myslím, že meniť minulosť je hlúposť. Ak by sa to dalo, neviem, či by som ju chcel zmeniť. Jestvuje však jedna vec, ktorú nikdy nezmením, a to je moja neopísateľná náklonnosť k tebe. Lebo nech sa usilujem akokoľvek, vždy mám v hlave iba teba. Nech sa ťa snažím odohnať akokoľvek ďaleko, zakaždým sa vrátiš. Si mojou agape, si mojou najväčšou láskou, najväčším pokušením a zároveň aj najväčším bôľom. Pretože keď si smutná a trpíš, trpím s tebou. A pokiaľ máme lásku, potom na minulosti viac nezáleží. Záleží len na tom, že sme spolu a že sme pripravení spolu pretrvať nehľadiac, či budeme v minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti. Láska nepozná čas, a preto je zbytočné meniť minulosť."

~

stay strong, positive and hydrated!