Potlesk.

Dlane nadšene udierali o seba a spievali tú krásnu melódiu, ktorú túži počuť každý herec. Nedá sa jej nabažiť. Je to neopísateľný pocit, keď sa postavíš s niečím, čo miluješ pred ostatných a dokážeš na nich preniesť tú radosť a nadšenie, ktoré ty cítiš. Vtiahnuť ľudí do diania, ukázať im, čo je na tom také úžasné.

Pery sa nedokázali prestať usmievať. V očiach ju pálili slzy a nebude trvať dlho, kým jej začnú stekať po lícach. Pohľadom prechádzala po hľadisku. Niektoré tváre rozpoznala, iné jej boli neznáme. Ale každej jednej bytosti bola vďačná, že prišli, že si hru spolu s ňou užili.

Milovala toto divadlo.

Milovala jeho dosky i zákulisia.

Milovala ten známy chaos, tvrdú prácu.

Milovala tvorcov.

Milovala divákov.

Och, a keď vyšla na javisko a vdýchla svojej postave život.

Dočerta, to je pocit! Môže byť kýmkoľvek. 

Nasadila si korunu princeznej aj masku zlodejky. Obliekla si ich plášte a prevzala ich hlas ako mocná čarodejnica. Na okamih mohla byť krásna a prešibaná. Kráľovná i vrahyňa.

Strácala sa v inom, vymyslenom svete. Unikala realite a poskytovala únik aj iným. Vábila a viedla hlasom a pohybom. Rozprávala príbehy a ľudia ju počúvali. Sedeli a hľadeli na javisko pred sebou, na dej, ktorého bola súčasťou.

Na moment sa nechali všetci prítomní pohltiť mágiou, ktorú niesli dosky a ktorú korigovala ona skrz masky. Nešlo však len o prívetivú bielu mágiu. Nevyčarovala len nadvihnutie kútikov pier či dokonca smiech. Využívala aj čiernu. Tá vedela byť ostrá ako čepeľ, zovrieť hrdlo v pazúroch aj hlboko raniť.

Pamätala si na príbeh aviana.

Operené a kožovité krídla plieskali vzduch okolo seba. Škrekot sa miešal s ručaním.

Papuľa s ostrými tesákmi zovrela krídla. Britvy ľahko prekonali perie a kosti. Z avianovho hrdla sa vydral utrápený výkrik. Aj napriek bolesti sa ešte naposledy pokúsil o záchranu. Vlastnými pazúrmi hlboko zaryl do kože beštie. Netvor nahnevane zavrčal, otvoril papuľu a ubolené telo pustil pomedzi skaliská.

Avian padal.

A padal.

Rútil sa dlho. Pridlho. Obloha sa dávno stratila z dohľadu, no zem sa aj tak vôbec nepribližovala.

V ušiach mu nepríjemne pískalo. Srdce v úzkostnom zovretí kňučalo.

Avian vedel, že keď zakopne, dokáže nájsť rovnováhu a keď spadne postaví sa. Ale netušil, čo robiť počas nekonečného pádu do Tartaru. Roztiahol by krídla a vyletel medzi oblaky, keby zlomené a krvavé neviseli z jeho chrbta a nesťahovali ho ku dnu. Okolo neho nebolo nič, do čoho by mohol zaryť pazúry a vyškriabať sa von. Nestíhal sa hojiť. Nemohol sa odraziť. Mohol sa len rútil do priepasti.

A zrazu sa pád zmenil v bludisko. Nie, nedopadol. Len sa v ňom jednoducho ocitol.

Zavrtel hlavou.

Bol na zemi a to znamená príležitosť pohnúť sa. Ale kam? Ktorou cestou bežať? Kde nájde východ a kde bol vôbec začiatok? Vyskočiť a poobzerať sa? Ponad steny, ktoré sa ťahajú do výšky asi ťažko. A je to vôbec bludisko či len ilúzia vydesenej mysle?

V diaľke sa ozval netvorov rev. Ale ten ho predsa nenasledoval alebo áno? A keby aj nie, z iného smeru sa ozvalo syčanie. Na tomto mieste sa skrývalo mnoho príšer.

Avian bol frustrovaný a vystrašený. Panika mu zahmlila rozum a ovládla telo.

Rozbehol sa. Krídla vliekol za sebou, každý krok ho bolel. No bál sa zastaviť. Čo ak ho opäť napadne netvor alebo niečo iné? To, že raz unikol, neznamená, že by mal toľko šťastia aj na druhýkrát. A čo ak premešká príležitosť uniknúť do bezpečia? Čo ak je práve bludisko jeho východiskom, len musí nájsť cestu?

Nezastavuj, nezastavuj, nezastavuj!

Steny sa začali strácať, no radosť a nádej dlho nevydržali. Pred ním sa rozprestrela nekonečná trať.

Myklo ním, keď do neho niekto vrazil ramenom. Do chrbta vystrelila prenikavá bolesť ako šíp. Zasyčal, no podráždenie nahradil šok. Okolo neho prebehli ďalšie bytosti. Obiehali ho a mizli ďaleko pred ním a avian, síce bežal, zaostával. Až smiešne ďaleko zaostával za ostatnými. Vykríkol, no nik ho nepočul. Niektoré bytosti ho obišli ako skalu, iné vrazili do citlivej rany a už tak pomalého okrídlenca spomalili.

Tieň nad ním ho donútil zdvihnúť hlavu. Spoznal ho. Vedel, komu patrí. Priateľ. Bol to jeho dobrý priateľ! Zaskučal a natiahol ruku za avianom s havraními lesklými krídlami. No priateľ ho nepočul ani nevidel. Avian otvoril ústa a zaškriekal, pokúsil sa vyskočiť, no priateľ si ho nevšimol a letel ďalej, ani sa neobzrel. Zranený vták zostal pozadu. Sám.

Srdce mu šlo z hrude vyskočiť. Svaly sa triasli nielen od námahy. Krídla za sebou nechávali krvavé škvrny. Bolesť vystreľovala do každej časti tela. Chodidlá pálili akoby uháňali po rozbitom skle. Nevládal.

A vtedy ho pohladil sladký hlas.

„Zastav. Len sa zastav."

Cítil, že bude musieť poslúchnuť. Nevládze. Po celý čas sa hnal ako odtrhnutý z reťaze, tvrdohlavo odmietal poľaviť. Aj pred netvorom. Vzpieral sa oddychu. Nedovolil si zastaviť ani na okamih. Nech sa dialo čokoľvek. Možno spomalil, kríval, ale nezastal. Lenže ani vlčia vytrvalosť  nie je nekonečná. Nie, keď sa rany nehoja a stále sa otvárajú, hnisajú.

Hlas šepkal a snažil sa ho upokojiť, že všetko bude v poriadku.

Nechcel tomu veriť. Odmietal tomu uveriť. Ako by aj mohlo byť?

No telo to nevydržalo a avian napokon predsa len spadol na kolená, lapajúc po dychu. Po tvári sa mu kĺzali slané slzy, triaška ovládla jeho zúbožené a unavené telo. Objal si plecia spotenými no studenými dlaňami a skrútil sa do seba. Z hrdla sa drali zlomené škrekotavé vzlyky.

A keď zdvihol zrak, uvidel pred sebou srdce Tartaru.

Dnešná hra nebola tak pochmúrna. Naopak aj napriek dráme medzi ohňom a ľadom, vášňou a tieňom sa prelínala komédia, scény, ktoré situáciu osvetľovali. A predsa toto predstavenie bolo pre herečku smutné.

Prečo?

Je to jej posledné predstavenie v tomto divadle. Odchádza.

Nie je nič nezvyčajné, že herci opúšťajú svoje pôsobiská. Niektorí ani nemajú stále, korčuľujú medzi viacerými, budujú vlastné. Niektorí jej kolegovia a priatelia, ktorí vystupovali s ňou už odišli. Buď k väčším projektom alebo sa naopak stiahli. Iní ešte len prišli a boli na scéne noví alebo sa nedávno vrátili. Divadlo, aj keď niektoré hry a témy opakuje, má každé predstavenie jedinečné. Každé herecké vystúpenie je výnimočné. V tom je to čaro, tá krása.

Ale kam mieri táto herečka? Presadá na zlaté dosky? Alebo ju zlákalo plátno a obrazovky? Či snáď vešia remeslo na klinec?

Nie.

Herectvo je časť jej srdca. Vždy bolo i bude. Divadlo bolo toho súčasťou. Veľa sa naučila, dalo jej cenné skúsenosti a silno ju prefackalo.

Kedysi pre ňu predstavovalo únik. Úkryt pred zvrátenou, skazenou realitou. Stačilo nasadiť masku, vziať do ruky scenár a stať sa niekým iným. No zradilo ju a čoraz častejšie ju driapali tŕne. Žiadne útočisko. Žiadne miesto pre úkryt. Iba beh po skle a tŕňoch. Boj v krvavej aréne. Hyeny štekotavo smejúce sa v tieňoch, hady čakajúce na príležitosť uštipnúť. Mágia slabla. A niekdajšia oáza sa stala bojiskom, na ktorom tancovali démoni a prechádzali sa duchovia bez duše. Ona sama sa stala vlastným diablom, ktorý uviazal reťaz okolo krku.

A už sa potrebuje nadýchnuť.

Bude jej smutno. Toto majestátne divadlo bolo známe prostredie. Toľko postáv a príbehov na jeho doskách odohrala. Ťažká čerešňová opona skrývala aj jej herecké tajomstvá a na čalúnených sedadlách sedávali aj jej zvedaví diváci. Miluje ich a je im nekonečne vďačná, že jej dali šancu, boli zvedaví, do akej úlohy sa zase prevtelila. Možno na ňu raz zabudnú, ale dúfala, že práve príbehy, ktoré im chcela odovzdať, v nich niečo zanechali a aspoň tie zostanú v ich srdciach.

Herci tu stále budú a o nadšencov divadla sa postarajú. Sú talentovaní, unikátni a kreatívni. Obdivovala ich. A je jej jasné, že na niektoré ich hry bude stáť v rade, dúfajúc, že si stihne kúpiť lístok, kým sa hra vypredá.

Bude jej to naozaj chýbať.

Ale je pripravená odísť. Možno nie navždy, ale nateraz určite. A odíde po svojom. Možno zbytočne teatrálne, ale je jej to jedno. Už jej to je naozaj jedno. Je predsa herečka, umelkyňa!

Posledné predstavenie, ktoré nie je posledné. Pretože toto nie je šťastný ani tragický koniec, ale ten najlepší - otvorený. Kto vie, čo bude po ňom? Sequel alebo úplne iný príbeh?

Gracias por todo, mi amors! Adiós!

Cleo de Fuego