Smutne stál pri okne a pozoroval scenériu, ktorá sa za ním odohrávala. Nevedomky zvieral záclonu tak pevne až mu zbeleli hánky. Márne sa snažil zatlačiť slzy čo sa mu drali do očí, rýchlo ich zotrel opakom ruky a prehrabal si už tak strapaté vlasy. Mal chuť kričať a niečo rozbiť, najlepšie úplne všetko v dosahu. Vybehnúť za ňou von a zastaviť ju, ale vedel, že by to ničomu nepomohlo. Najviac ho práve ubíjala tá bezmocnosť, nezostávalo mu nič iné len to mlčky pozorovať z diaľky.

Už bolo príliš veľa hodín na to, aby tak malé dievčatko bolo samé vonku. Mesiac bol vysoko na oblohe a svojím slabým svitom jej osvetľoval cestu. Celé sídlo aj záhrada bolo zahalené v ťaživom tichu, ktoré prerušovalo len slabé šumenie lístia v korunách stromov.

Zaujímavý bol však dôvod, prečo sa vykradla z mäkkej a teplej postieľky uprostred noci. V prázdnej záhrade mala mať ďalšie zo svojich mnohých stretnutí. Ale s kým? To vedela len ona sama. Videla to, čo naším očiam bolo navždy skryté a počula veci, ktoré nepatrili do uší bežných ľudí. Niekto by možno povedal, že má veľký dar, no opak bol pravdou.

Bolo to prekliatie, z ktorého jej rodičom pukalo srdce o to viac, že presne vedeli čo ju čaká a neminie. Abigail bola príliš malá, než aby si uvedomovala ako veľmi sa líši od ostatných detí. A oni ju nechceli desiť, preto svorne mlčali a čakali, kým sa z dievčatka stane žena. Predstierali, že o jej tajných výpravách nemajú najmenšie tušenie a všetko je v poriadku. Snažili sa užiť si tých pár pokojných rokov, čo im vrtkavý osud dožičil.

Po chvíli sa k nemu pridala postava ženy, nenápadne vkĺzla do miestnosti ako myška. Bez jediného slova sa postavila vedľa neho a spoločne sledovali dianie v záhrade. Privinul si ju k sebe a ona mu položila hlavu na rameno. Aj v jej očiach sa leskli slzy smútku, inštinktívne si pohladila vypuklé bruško a v duchu vyslala ďalšiu modlitbu za ich nenarodené dieťa, aby ho nepostihla rovnaká kliatba.

Obaja si vyčítali čo postretlo ich malého anjelika a nikdy neprestanú. Navždy im zostane pocit viny a diera v srdci, ktorá sa nedá ničím zaplniť. Keby pred rokmi nepokúšali osud, mohlo byť dnes všetko inak, no minulosť sa zmeniť nedá. Zostala im len nádej a viera v lepšie zajtrajšky.

Dievčatko, sotva meter vysoké, sa náhle zastavilo a zahájilo svoje tajné stretnutie. Živo gestikulovalo a rozhadzovalo rukami akoby niekomu niečo vysvetľovalo. Síce nepočuli čo hovorí, ale na tom nezáležalo. V záhrade totiž bola len ona sama. Každý dobrý lekár by ju na základe tohto videnia poslal priamo do blázinca alebo minimálne predpísal silné lieky. Ale Abigail nebola chorá ani nepríčetná, bola skrátka iná.

„Predsa sa musí dať niečo robiť, nemôžeme len tak nečine prizerať ako ju strácame!" Sotva počuteľne zašepkal muž a prosebne sa zahľadel na svoju polovičku. V jeho hlase bolo cítiť zúfalstvo a beznádej.

„Nemôžeme to zastaviť, ale môžeme jej pomôcť a pripraviť ju na to, čo ju čaká. Ona to zvládne, uvidíš! Je bojovníčka po otcovi," chlácholivo mu stisla ruku a váhavo sa usmiala.

Čo všetko je rodič schopný obetovať pre záchranu svojho dieťaťa? Bez váhania za neho položí vlastný život, ale čo ak ani to nestačí? Niektoré vojny si musia naše deti vybojovať sami, aby z nich vyšli ako víťazi alebo porazení. Matka s otcom im viac nevedia pomôcť, ale môžu byť ako maják v búrke a svojim svetlom ich navádzať tým správnym smerom. Taký je údel každého rodiča. Raz nadíde deň, kedy budeme musieť nechať ťažké rozhodnutia na svojich potomkoch. Aby si mohli vlastný život riadiť sami.

A my v tichosti budeme dúfať, že sme ich dobre vychovali a oni nezabudli, ktorá cesta vedie domov.