Meno: Mia
Wattpad: nabixmione
Zvolená téma: Červená
Názov poviedky: Through the Night
Skupina: IU (sólistka)
Pár: IU/Lee Jieun x Lee Jongsuk
Počet slov: 2041
Popis: Jedna noc, jedna červená nitka, dvaja ľudia. Nikto to nečakal, ani oni dvaja, len sám osud.

Text poviedky:
„Prepáčte, máte tu voľné?"

Otočila som hlavu od okna a uvidela som hnedovlasého chlapca, ktorý nesmelo ukázal na sedadlo pri mojom stole.

„Samozrejme, kľudne si sadnite," usmiala som sa.

Poďakoval mi a sadol si oproti mne. Vzápätí sa napil kávy, ktorú si evidentne objednal len chvíľu dozadu, pretože hneď pustil šálku, pravdepodobne bola horúca.

„Ste v poriadku?" opýtala som sa.

„Áno, jasné, nič mi nie je," evidentne ho to už prestalo tak páliť.

Obidvaja sme stíchli, nevedeli sme ako začať debatu. Ticho som teda využila a pozrela som sa z okna.

Bol prvý máj, posledný jarný mesiac, čo znamenalo, že po celom Soule boli chodníky a cesty zasypané lupeňmi zo sakúr. Musím povedať, že to nádherne skrášlilo ulice, aj Seoul Forest Cafe Street. Tam ste mohli nájsť množstvo kaviarní, vrátane tej, v ktorej som práve sedela s neznámym.

„Slečna, a ako sa voláte?" zrazu sa ozval a očividne sa snažil rozprúdiť konverzáciu.

„Lee Jieun, vy?"

„Lee Jongsuk, kráľ popálených jazykov, teší ma," uškrnul sa.

„Tak teda, kráľ popálených jazykov, láskavo počkajte kým vám vychladne to vaše cappuccino predtým ako sa ho napijete!"

„Dobre teda, Jieun," položil šálku naspäť na stôl, no ja som kávu mala vychladnutú už dlhšie, preto som ju mohla slobodne piť, čo som aj robila.

Pohľad mi padol na knihu, ktorú som si doniesla do kaviarne. Plánovala som si tu chvíľu čítať pri šálke kávy, no netušila som, že príde Jongsuk. Nechcela som byť neslušná, preto som knihu nechala zatvorenú.

Asi si všimol kam som sa pozerala, pretože sa ma opýtal na názov a autora.

„Essays in Love od Alaina de Bottona, poznáš ho? Asi nie je až tak známy, nikto z mojich kamarátov o ňom nikdy nepočul..."

Zamyslel sa: „Autora nie, ale názov tej knihy som niekde počul... lenže netuším kde. Mama má veľmi rada knihy, asi aj romantické, tak asi od nej, ktovie."

„Určite odporúčam, som schopná čítať to stále dookola," dohovorila som a opäť som sa napila.

„Dobre teda," prikývol, „pri najbližšej príležitosti si to určite prečítam, hneď ako si nájdem čas."

Podala som mu knihu, aby si mohol pozrieť popis na obale. Podľa jeho výrazu som usúdila, že ho to zaujalo, čo ma tešilo. Ako sa vraví, knihy spájajú ľudí. Možno nás práve táto spojila navždy, ktovie.

Vrátil mi knihu a napil sa zo svojho cappuccina.

Nevedeli sme, o čom sa máme ďalej rozprávať, preto sme len ticho pili svoje kávy. Moja bola úžasná, začala som uvažovať, že by som sem mohla začať chodiť častejšie, kľudne aj s Jongsukom. Hlavne som dúfala, že to tričko so žabou nenosí stále. Doteraz som sa držala, aby som sa nahlas nerozrehotala, pretože tá žaba sa tvárila ako malá ja na školských obedoch. (Nikdy, opakujem nikdy sa nedali jesť, takže si asi viete výraz tej žaby veľmi dobre predstaviť.)


─── ⋆⋅🌺⋅⋆ ───


„Konečne si prišla, čakal som tu tak trištvrte hodinu!" sťažoval sa Jongsuk, keď som k nemu podišla. Stál pri nejakej reštaurácii, ktorú sme mali obidvaja blízko, preto sme sa rozhodli stretnúť práve tu, no netušili sme, aké bude počasie.

„Mohol si si zatiaľ objednať kávu a popáliť si jazyk. Spríjemnilo by ti to čakanie," uškrniem sa.

„Dúfal som, že aspoň na svoje narodeniny si odpustíš horúcu kávu a to, ako sme sa zoznámili," vzdychol si, no vedela som, že to len hrá. Sám sa na tomto zážitku často smial.

„Jednu som ráno mala, mimochodom... ale ty sám si sa vyhlásil za kráľa popálených jazykov, tak sa nesťažuj," neubránila som sa, musela som ho jemne podpichnúť.

Musela som však uznať, že nebolo práve najteplejšie. Pršalo a bola zima, prírode očividne vôbec nevadilo, že je máj. Ale s Jongsukom sme si obidvaja zobrali dáždniky, takže nám to pri prechádzke Soulom vôbec neprekážalo. Samozrejme, bolo by pohodlnejšie, keby sme obidvaja ostali doma a písali si, ako sme to robili, keď sme sa nestíhali stretnúť, no Jongsuk ma chcel potešiť, keďže som mala narodeniny. Vychádzalo mu to parádne. Doteraz som si nejako neuvedomila, ako si užívam čas s ním, či už to bolo rozprávanie sa, alebo len písanie cez mobil.

Práve teraz sme mali namierené do Namsangol Hanok Village. Obidvaja sme tam už predtým boli a veľmi sa nám to páčilo, takže sme si povedali prečo nie, preto sme sa teda dohodli a rozhodli sme sa ísť. Nerátali sme s dažďom, ale to nevadí, aj tak som sa na dnešok veľmi tešila, a verím že aj Jongsuk.

Vošli sme teda do raja typických kórejských uličiek a domčekov, bolo to pre mňa ako stroj času, premiestnenie sa do minulosti. V dnešnom Soule boli všade bytovky, obrovské mrakodrapy či iné moderné a mohutné budovy, no ja som stále zbožňovala tradičné kórejské dedinky a domčeky. Nemohla som si pomôcť, musela som sa usmievať celý čas. Bolo to pre mňa ako únik od reality, aj keď len na chvíľu.

Potom sme sa premiestnili do časti, kde bolo veľa stromov a kvetov, dokonca aj jazero. To sa mi tiež neskutočne páčilo, no viac na mňa zapôsobili určite "staré domčeky". Niežeby som nemala rada prírodu, no skrátka som k tomu mala väčši vzťah.

Tak nejako sme sa poprechádzali po celej dedinke, vrátili sme sa aj do dedinských uličiek, aj k jazeru. Jongsuk sa ma pokúsil naučiť hádzať žabky, no nikdy sa mi nepodarilo hodiť kameň tak, aby sa odrazil viac ako raz. On bol však majster a pozerala som sa na to s otvorenými ústami. Pokúsil sa ma vyzvať na turnaj, no keďže som dobre vedela, kto by vyhral, pre istotu som odmietla.

Obidvaja sme si urobili zopár fotiek budov a prírody, a na Jongsukov návrh sme si urobili aj zopár spoločných, tiež pri hanokoch.

„Ehm... Jieun?" zrazu sa nesmelo ozval.

„Áno?" usmiala som sa a čakala, čo sa ma plánuje opýtať. Videla som, že bol v rozpakoch, no nevedela som, ako mu to uľahčiť, preto som skrátka počkala na jeho otázku.

„Vieš... prekážalo by ti, keby sme sa držali za ruky? Je to niečo ako môj zvyk, keď mám dotyčného človeka rád a mám sa s ním fajn," očividne bol v rozpakoch, no hral to dobre, vedela som to len z toho, ako neisto ma oslovil.

„Jasné, kľudne, nemám s tým problém," hneď ako som to povedala sa Jongsuk usmial a jemne ma chytil za ruku.

Zrazu som si všimla, že okolo prsta sa mi objavil tenký červený povrázok. Aj okolo Jongsukovho prsta, presne ten istý.

Očividne si to všimol tiež, pretože sa na mňa začudovane pozrel.

„Tak toto som... absolútne nečakala," vydýchla som.

„Nápodobne," zdvihol obočie, tiež vyzeral poriadne šokovaný.

Asi som mala s tou kávou a knihou pravdu. Možno. Ale táto legendárna červená niť nemohla znamenať nič iné.

Možno za pár dní zmizne, no začala som o tom dosť silno pochybovať. Jongsuk očividne takisto. Podľa legendy nezmizla nikdy, dve zviazané osoby osud spojil naveky.

Zvláštne, čo všetko dokáže spraviť jedna tenká nitka, ktorá nás práve teraz pravdepodobne zmotala navždy...


─── ⋆⋅🌺⋅⋆ ───


„There's a Chinese proverb that says that a red string of Fate connects those who are supposed to meet at some point in their lives. It is said that these two people connected by the thin red are destined lovers - their little bit of Fate might get tangled and stretched and beaten, but it never will break. Through circumstances and time, Fate will see them together in the end.

I'm not sure if I believe this completely, only because I feel as if it is far more than just one string of Fate that keeps us connected - rather it's hundreds of millions, creating a tangled landscape of red that is constantly pulling and pulling and pulling me closer to you, fulfilling the desires of a million different fates."



─── ⋆⋅🌺⋅⋆ ───


„Za tieto dve zmrzliny to bude tritisíc wonov," oznámila nám predavačka v stánku. Jongsuk ani nestihol vybrať peňaženku a bolo zaplatené, ja som podala predavačke bankovky. Otvoril ústa, aby namietal, no zastavila som ho: „To je v poriadku, nabudúce pozývaš ty."

Bol neskorý jarný večer, úplne posledný v tomto ročnom období a už sa poriadne oteplilo, preto nám zmrzlina padla vhod. Na oblohe nebolo ani obláčika, bolo to úplne iné ako keď sme išli do Namsangolu. Tentoraz sme tam však nemierili. Ak mám byť úprimná, ani som nevedela, kam sme išli, skrátka sa trochu prejsť po meste a užiť si večer.

Lízali sme každý svoju zmrzlinu a sem-tam sme niečo povedali, no zatiaľ nevedeli sme nájsť dobrú tému na rozhovor. Rozmýšľala som, čo by som sa ho mohla opýtať, pričom som si užívala zmrzlinu - mala moju obľúbenú príchuť mätovej čokolády. Ľudia ju buď neznášali alebo milovali, no ja som jednoznačne patrila do druhej skupiny, veľmi mi to chutilo a bola som trochu smutná, keď som videla, koľko ľudí túto chuť nedokáže ani vystáť. Ale každý sme iný a každý máme iné chute, preto som to bez problémov rešpektovala.

„Jieun... chcel som sa opýtať, máš tu tú knihu z kaviarne, ktorú si mi tak odporúčala?" ozval sa zrazu.

Vytiahla som ju z kabelky a podala som mu ju: „Tu ju máš, no prosím ťa, daj na ňu pozor, je to jedna z mojich najobľúbenejších, naozaj nechcem, aby sa jej niečo stalo." Uistil ma, že kniha bude v poriadku, tak snáď bude.

„Kam teda vlastne teraz ideme, Jongsuk?" opýtala som sa ho.

„Vlastne ani neviem, ale sme celkom blízko mostu Seoullo, tak by sme sa mohli ísť prejsť tam, čo povieš?" navrhol a ja som nadšene súhlasila. Večer som na tom moste ešte nebola, no muselo to byť nádherné, takže som sa začala veľmi tešiť, hlavne na výhľad.

Zamierili sme teda na most, snažiac sa do nikoho nevraziť, keďže sa tu utvoril menší dav. Bolo to ťažké, chvíľkami som mala pocit, že som do niekoho jemne strčila, no vždy keď sa mi to zdalo som sa ospravedlnila, takže som dúfala že to nikomu veľmi neprekážalo. Nikto sa po mne neosopil, to znamenalo, že som asi mala pravdu.

Bez väčších problémov sme sa teda dostali na most. Jongsuk ma chytil za ruku, no ja som to už považovala za úplne normálne. Sám mi predsa povedal, že tak prejavuje akúsi náklonnosť k človeku a bola som rada, že som to bola práve ja. Nitka asi mala pravdu. Stále nezmizla, práve som sa na ňu pozerala.

Jongsuk sa pozeral smerom ku hviezdam, tak som tak urobila aj ja. Nikdy som nemala rada astronómiu, no hviezdy ma vždy fascinovali, bola som schopná pozerať sa na ne celé noci, keď som nedokázala spať. Pripomínali mi všetko krásne, čo som vo svojom krátkom živote zažila, asi to bolo práve preto.

„Vedela by si na oblohe rozoznať nejaké súhvezdia?" opýtal sa.

„Ak mám byť úprimná, ani nie," vzdychla som si, „hviezdy sú krásne, no astronómia celkovo ma nikdy nezaujala."

„Ja by som pravdepodobne vedel povedať tie najzákladnejšie, no nikdy som nemal pamäť ani nervy na to, aby som sa naučil všetky," priznal sa. „A ak mám byť úprimný," pokračoval," asi sa nikdy nevydám cestou k astronómii, tak načo by mi to bolo? Ako som povedal, zopár si pamätám, no ani zďaleka nie všetky."

„To sa dá pochopiť," jemne som sa usmiala.

Pokračovali sme ďalej po moste, rovnako ako obrovské množstvo ľudí, ktorí tam boli s nami v tej istej chvíli. Nechceli sme sa nejako tlačiť pomedzi všetkých, vôbec sme sa neponáhľali. Obidvom nám vyhovovalo vychádzkové tempo, aspoň sme si užili prenádherný výhľad.

Ako som čakala, videli sme toho veľmi veľa. Pod nami bola dlhá cesta, preto tam bolo obrovské množstvo áut. Trochu vyššie od cesty boli vysoké budovy a vysvietené mrakodrapy, a nad nimi sa skveli jagavé hviezdy.

Na chvíľočku sme zastali a opreli sa o zábradlie. Jongsuk využil ticho a ukázal na jednu hviezdu: „Pozri sa tam, to je Vega, jedna z najžiarivejších hviezd oblohy. Ktovie, možno nám navždy bude pripomínať túto noc. Vieš, akoby sme uložili svoje pocity do jedného jasného bodu na oblohe. Znie to čudne, ale mne to pomáha zapamätať si tých niekoľko hviezd, ktoré poznám. Vždy, keď ich uvidím, spomeniem si na nejakú peknú chvíľu."

„To je... krásne," vydýchla som. Dojalo ma, ako o hviezdach uvažoval Jongsuk. Naozaj som si myslela, že ja mám rada hviezdy? Jongsuk ich očividne miloval celým srdcom.

Trochu som sa chcela posunúť, aby som na Vegu lepšie videla, no Jongsuk ma rukou zastavil v ceste, a tak som sa otočila naspäť.

V jeho očiach sa odrážali tisícky hviezd, tie, ktoré ostatní ľudia dokázali vidieť na nočnej oblohe. Mala som pocit, akoby tie oči žiarili. Možno to bolo tým, že sa usmieval od ucha k uchu, čo bolo vidno aj v jeho očiach.

Hviezdy nad mostom Seoullo v tú noc žiarili nádherne, rovnako ako mesiac nad našimi hlavami.

Seoul Station a zvyšok mesta Soul svietili pod krásnou kupolou hviezd.

V tú noc som zistila, čo znamená šťastie.