Jméno: Kiki
Wattpad: _xoxo_kiki_
Zvolené téma: červená
Název povídky: Všetky odtiene červenej
Skupina: BTS
Pár: Yoonkook
Počet slov: 2567

Anotace: Osud má zvláštny zmysel pre humor. Čo jednému vezme, inému dá. Svoje o tom zistí aj Yoongi. 

Text povídky:

Vojdem do skoro prázdnej kaviarne. Vnútri hrá príjemná hudba, niečo z tohtoročných noviniek. Dá sa to počúvať, aj keď ja som skôr na klasický rock.

„Dobrý deň, prajete si?"

Usmejem sa na čašníčku. Je milá a oči jej žiaria rovnako ako červená nitka, ktorá je na mašličku uviazaná okolo jej drobného malíčku. Jej šťastie je ešte čerstvé. Objednám si a o chvíľu neskôr odchádzam, akonáhle pripraví moju kávu. Nemám čas sa zdržiavať. Cestou do práce premýšľam nad dievčinou z kaviarne a predstavujem si možné scenáre, ako sa so svojou spriaznenou dušou zoznámila.

Bol to zákazník, ktorý jedného dňa prišiel do kaviarne, ich pohľady sa stretli a nitky k sebe našli cestu? Alebo jej nejaký gentleman pridržal nad hlavou dáždnik, keď čakala na zelenú a z neba sa spustil dážď?

„Hej, Yoongi!" zavolá na mňa Namjoon.

Odzdravím ho obyčajným mávnutím ruky. Zlozvyk, ktorého sa neviem zbaviť od doby štúdia v zahraničí.

„Ako?" spýta sa, keď sa k nemu pridám.

„Hm," odpoviem.

Namjoona moje strohé odpovede takto skoro ráno už dávno neprekvapujú, tobôž nie, keď vidí zatiaľ nevypitú kávu v mojej dlani. Rozhovorí sa o nejakom rande, o ktorom by som mal pravdepodobne vedieť. Asi o tom hovoril včera na obedovej prestávke, ale kto vie. Niekedy rozpráva až príliš, niekedy až tak veľmi, že ho musím prestať počúvať.

„Bola milá, ale neviem... a okrem toho, nie je to ta pravá," zdvihne ruku a pokýva malíčkom, na ktorom sa mu hompáľa obyčajná červená nitka, vyblednutá, ako by ju niekto už veľakrát vypral. Je rovnaká ako tá moja. Tichá, nevýrazná a mŕtva. Namjoon s obľubou hovorí, že len spí a nemá rád, keď ju označujem tak morbídne.

„Ty ma už zasa vôbec nepočúvaš," povie Namjoon.

„Prepáč, zamyslel som sa," odpoviem.

„To vidím," zaškerí sa na mňa kolega.

+++

Nový ročník. Desiatky tvári, ktoré budem pravidelne vídať najbližšie tri mesiace, než väčšina z nich odpadne po prvom semestri, akonáhle zistí, že to nie je odbor podľa predstáv. Desiatky tvári a desiatky nitiek, ktoré majú najrôznejšie odtiene červenej. Niektoré žiaria, niektoré spia, iné su temné ako krv, svetlejšie, tmavšie.

Snažím sa sústrediť na výklad a nesledovať vlákna, ktoré sa tiahnu naprieč celou učebňou. Niektoré končia v stene, iné prechádzajú cez okno a miznú niekde v diaľke.

„Prajem vám pekný deň," ukončím prednášku a sledujem, ako študenti pomaly opúšťajú triedu.

Sám si potom pozbieram svoje veci a zamknem za sebou, než sa chodbou vydávam k mojej pracovni. Po ceste sledujem svoj malíček s kúskom viditeľnej nitky.

Pamätám si presne na deň, keď som ju prvýkrát uvidel. Nie, nie tu moju. Videl som vtedy maminu nitku, ako sa tiahne ďaleko za dom, pred záhradku a ďalej, kde mizla za stromami neďalekého parku.

Keď to mama zistila, tvárila sa zvláštne. Prekvapene a možno aj trochu vystrašene. Asi za to mohla aj skutočnosť, že ja som žiadnu nitku nemal. Všetci okolo mňa, dospelí aj deti, všetci nitky mali a ja som ich všetky videl. Pamätám si, ako som sa kedysi snažil ich prekračovať a ľudia, ktorí nechápali, čo sa deje, na mňa pozerali ako na šialenca. Trvalo dlho, než som dokázal prekonať tu potrebu, aj keď som vedel, že nitiek sa nedá dotknúť.

A potom, keď som mal asi desať rokov, objavila sa. Nitka na mojom malíčku sa z ničoho nič objavila, v niekoľkých slučkách sa mi ako had ovinula okolo prsta a žiarila tak veľmi, až ma to na chvíľu oslepilo. Žiarila tak, že bola skoro biela. Trvalo to niekoľko minút, pričom som z nej nemohol spustiť oči. A potom zhasla a vybledla. Bolo to presne prvého septembra a verím, že na ten deň nikdy nezabudnem. Od tej doby bola nitka mŕtva a ja som sa bezúspešne snažil prísť na to, čo sa stalo. Asi som sa len nevedel správne pýtať.

Ale prečo vidím nite všetkých ľudí? Nikto iný ich nevidí, nikto iní o nikom takom ani nepočul. Som to ozaj len ja? Čo je na mne tak iné?

„Si len proste... vnímavejší," hovorievala mi mama.

Jej nitka je už niekoľko rokov čierna a jej druhý koniec mizne pod náhrobným kameňom.

Tak som vnímavejší. Čo si mám z takej odpovede vziať?

+++

„Vraj budeš učiť aj diaľkarov."

Pokývem hlavou na súhlas a prehltnem sústo kuraťa.

„Hej, budem ich mať niekedy v novembri na jednu prednášku. Ešte musím poriadne vymyslieť, čo so skúškou. Ale asi im len nechám urobiť nejaké úlohy do konca roka a môžem sa na to vieš čo. Aj tak nechápem, na čo to je dobré. Akože hej, pracujúca sila, chápem, ale povedz mi, čo sa akože stihneš naučiť za tri a pol hodiny?"

„Milujem, keď sa takto rozohníš," zasmeje sa Namjoon a ja si uvedomím, že paličkami šibrinkujem vo vzduchu a rozhadzujem okolo zrnká ryže, ktoré na nich boli nalepené.

„Jednoducho mi to príde zbytočné."

„Veď hej, ale zas si môžeš povedať, že ti to trochu zdvihne osobné hodnotenie," poznamenal Namjoon.

Ako keby nám za to dali tehlu zlata alebo čo.

Nakoniec prediskutujem skúšku s garantom predmetu a uznám, že pár domácich úloh je na ňu príliš málo, preto sa rozhodnem, že stanovím prísnejšie pravidlá, a to seminárnu prácu na zvolenú tému a skúšku z jednoduchých desiatich tém.

+++

„Mohol by som na chvíľku?"

Zdvihnem zrak a stretnem sa s nesmelým pohľadom jedného z diaľkových študentov.

„Áno?" opýtam sa.

„Viete... ta skúška, čo bude tretieho. Ja ho asi nestihnem, budem ten deň v práci a bohužiaľ si nemôžem vziať voľno a – "

„Keď som sa pred desiatimi minútami pýtal, či termín vyhovuje všetkým, to ste ešte nevedel, pán...?"

„Jeon Jungkook," odpovie, keď pochopí. „Nie, ja len... ja som, viete..."

„Pán Jeon," preruším jeho bľakotanie. V duchu napočítam do desať a pokúsim sa o úsmev. Sú to len diaľkari, je to jedna skúška a potom od nich budem mať pokoj. Je aj v mojom záujme, aby tu skúšku urobil a nemusel som sa s ním individuálne stretávať niekedy na budúci rok. Už teraz mám celé skúškové obdobie tak nabité, že neviem, kedy sa stihnem vyspať. „Pokiaľ nestíhate skúšku tretieho, môžeme sa dohodnúť na inej alternatíve, ale musíte pochopiť, že nemám toľko času, aby som sa vám mohol venovať. Je skúškové a k tomu sa budú konať prijímacie skúšky, obsadené budú aj učebne, aj kabinety, aj vyučujúci."

„To určite chápem... a ďakujem. A... môžeme sa dohodnúť aj hneď, alebo radšej neskôr cez email? Nechcem vás zdržiavať..."

„Pokiaľ by vám to vyhovovalo, môžete prísť o deň skôr, druhého v pondelok, dajme tomu okolo sedemnástej, to budem mať hodinové okno v rozvrhu, a na skúšku som vymedzil dvadsať minút. Nebude ťažká."

„V pondelok... áno, v pondelok by som mohol," pokýve hlavou a milo sa usmeje.

Ktovie prečo mi pripomína zajačika. Ew, otrasiem sa nad tou predstavou a okamžite ju vyženiem z hlavy. Na také myšlienky som aj príliš starý aj príliš všetko.

„Tak dobre, v pondelok o sedemnástej ma čakajte pred kabinetom. Ešte niečo?" opýtam sa.

„Ah, nie, už nič. Ďakujem veľmi pekne a – ah, nechcete s tým pomôcť? Aj tak neviem, kde máte kabinet, tak –" bľaboce ďalej.

Toto že je študent vysokej školy a ešte diaľkového štúdia, kde väčšina študentov je staršia ako ja? Ach bože, kam ten svet speje?

„Pomoc sa mi hodí," prikývnem.

Mám toho veľa a keď už si chce šplhnúť, tak nech z toho niečo aj vyťažím. Môžem byť raz za čas aj využívajúci bastard, no nie?

Jeon Jungkook mi pomôže odniesť moje veci do kabinetu a celú cestu mlčí. Vyhovuje mi to, aj keď mám pocit, že je zo mňa nervózny a možno sa ma dokonca aj bojí? Koľko môže mať rokov? Dvadsaťpäť? Vyzerá mlado, mladšie než ostatní jeho spolužiaci. Je to až prekvapujúce. Prečo neštuduje prezenčne? Teraz by už mohol pracovať na diplomovej práci. Čo vlastne má za zamestnanie?

A čo ma je vlastne po ňom? Neviem, prečo, ale môj pohľad klesne na jeho ruku. Okolo malíčku má obmotanú nitku. Bledá ako tá moja a Namjoonova. Ani on ešte nenašiel svoju spriaznenú dušu.

Dôjdeme až ku kabinetu, kde sa zastavím a odomknem. Pokyniem Jungkookovi, aby vošiel. Odložím svoje veci vedľa stola a natiahnem ruky, aby som si od neho vzal svoje knihy. Vo chvíli, keď sa naša pokožka dotkne, jasná červená žiara ma oslepí tak, že všetky knihy pustím, a pretože Jungkook to nečaká, všetky popadajú na zem. Niekoľkokrát mrknem, aby som odohnal fľaky, čo sa mi tvoria pred očami.

To už sa Jungkook skláňa k zemi a s jedným ospravedlnením za druhým sa snaží pozbierať rozhádzané knihy.

„To... nič sa nestalo," zadrhnem sa v reči.

Nitka na mojom malíčku žiari a Jungkookova žiari rovnako. Ich konce už sa mŕtvo nehojdajú vo vzduchu, ale idú si naproti, až sa uprostred cesty spoja a žiara pomaly hasne do príjemne svetielkujúcej. Nemôžem z toho spustiť oči ani keď sa Jungkook zdvihne a knihy mi opäť podáva.

„Ste v poriadku?" opýta sa.

„Čo...? Ah, áno, som v poriadku, len..." Jungkook nevyzerá, že by ho táto situácia vyviedla z miery. Vlastne vyzerá, že si to ani nevšimol. Zbláznil som sa snáď?

Prekvapený z toho všetkého od neho len prevezmem učebnice a nechám ho odísť. Nitka na mojom malíčku sa tiahne za ním.

Čo sa to doparoma stalo?!

+++

Od toho incidentu na Jungkooka nemôžem prestať myslieť. Prečo odišiel? Pozerám sa na svoju nitku, ktorá stále vydáva príjemné červené svetlo. Ako to, že na to Jungkook nijak nereagoval? Čo je slepý?

Nedalo mi to, našiel som si ho na internete ešte ten deň. Podľa mena som našiel jeho sociálne siete ako ten najväčší stalker pod slnkom. Veľa tam toho nemal, a pokiaľ áno, zdieľal to len s priateľmi, ku ktorým som nepatril, a tak som mohol len hompáľať nohami vo vzduchu a nasrať si.

Ako by toho nebolo málo, práve keď sa mi úspešne darilo presmerovať svoje myšlienky inde, prišlo mi upozornenie, že mladý pán odovzdal svoju seminárnu prácu. Nite osudu a ich vplyv na vzťahy medzi ľuďmi.

Prekvapí ma už len názov práce. So všetkou zvedavosťou odložím opravovanie testov prezenčných študentov a otvorím jeho prácu.

+++

Jungkook prišiel s predstihom. Keď sa objavím na chodbe, vidím ho, ako stojí pred mojim kabinetom a nervózne prešľapuje z miesta na miesto. V rukách žmolí nejaké papiere, hádam, že okruhy ku skúške.

„Dobrý deň, pán Jeon," oslovím ho, aby som na seba upozornil.

„Ah, dobrý deň!"

Je nervózny ako panna pred prvým sexom. Dnešná mládež nič nevydrží. A to je len o desať rokov mladší. Pamätám si, keď som mal ja toľko, čo on, a všetko som mal u riti. Magisterská práca mi stála niekde na počiatku, mal som možno tak názvy kapitol a niečo málo k úvodu a praktickej časti, ale inak som na to pekne sral a radšej som behal po nočných kluboch a vystupoval v zafajčených priestoroch na malom pódiu v nádeji, že si ma niekto všimne a bude zo mňa slávny rapper alebo podobná blbosť. Nedajbože aby som skončil ako nejaký idol s flitríkmi na ružovej košeli a sladkým jahodovým leskom na perách.

„Môžeme začať," usmejem sa naňho. „Vyberte si otázku."

Jungkook sa pozerá na štvorčeky papiera ako na životného nepriateľa, ale nakoniec si jeden zoberie.

„Otázka číslo sedem, Emócie, delenie emócií a definícia emócií. Zoberte si papier a máte pätnásť minút na prípravu. Keby ste to mal skôr, povedzte."

Nechám ho sadnúť si ku stolu a sám sa posadím k tomu svojmu. Otvorím si jeho seminárnu prácu s komentármi a ešte raz si prejdem časti, ku ktorým mu mám čo povedať.

Neprejde ani desať minút a Jungkook vstane.

„Pripravený?" opýtam sa.

„Áno," povie, ale jeho tvár hovorí opak.

„Tak spustite, čo sú emócie, ako ich definujeme a delíme..."

Jungkook si odkašle a spustí.

Môžem povedať, že na to, ako veľmi bol nervózny, zvláda tému priam skvelo. Nemusím ho príliš opravovať, len niekoľkokrát popletie meno alebo dátum, ale inak je jeho prejav dobrý a je vidno, že sa na skúšku učil a že tomu aj rozumie.

„Nemôžem povedať, že by to bolo dokonalé, ale som spokojný. Videl by som to na dobré béčko," rozhodnem nakoniec.

„Ďakujem."

Je vidieť, že sa mu uľavilo.

„Môžem sa opýtať na vašu prácu? Viem, že som vám hodnotenie poslal emailom, ale zaujala ma téma, ktorú ste si vybral. Ako ste na to prišiel?"

Jungkook uhne pohľadom a pošúcha si ruky o seba. Veľmi sa mu do odpovede nechce.

„Viete, je to dosť... dosť osobné," začne, ale než stihnem vycúvať, aby som ho nepriviedol do nepríjemnej situácie, rozhovorí sa. „Ide o to, že... Všetci okolo mňa sa spoliehajú na nite, ktoré ich spojujú s ich druhou polovičkou. Niekedy mám pocit, že niečo také nemôže byť skutočné. Že človek si nemôže vybrať, s kým bude, pretože mu to tak káže jeho niť."

„To je zaujímavý pohľad na vec," prikývnem a mám chuť sa ho spýtať, či to je dôvod, prečo ignoruje niť, čo nás spája.

Niečo mi ale hovorí, že by som nemal, a moja domnienka sa potvrdí hneď vzápätí.

„Neviem, možno," pripustí. „Je to pre mňa dosť skľučujúce, pretože... pretože."

„Pretože?"

„Ja ju nevidím."

Chvíľu naňho zarazene pozerám a premýšľam, či som pochopil dobre, čo práve povedal.

„Nevidíte niť?"

„Nie," odpovie.

Hľadím naňho a neviem, čo mu na to povedať. Niečo vo mne mi našepkáva, že sa práve dozvedám niečo, čo mi dáva odpoveď na všetky moje otázky.

„Málokto to vie, nikomu to nehovorím. Je to... citlivé a mám pocit, že by to ľudia mohli využiť proti mne. Klamať ma, aby ma prinútili – oh, prepáčte. Trepem nezmysly. Mal by som už ísť."

„Vôbec sa neospravedlňujte," poviem a zastavím ho. „Je... je príjemné stretnúť niekoho podobného, ako som ja."

„Ako to myslíte?"

„Ja vidím všetky. Nie len moju. Všetky nitky všetkých ľudí," priznám.

Príde mi to správne, vymeniť jeho tajomstvo za moje.

„Ako...? Nie, tomu neverím. Strieľate si zo mňa, lebo mi neveríte...?"

„Čo by som z toho mal?" opýtam sa.

„Ja... neviem," povie nakoniec.

„Dobre," usmejem sa.

„Dobre," zopakuje.

„Nuž, skúšku máte za sebou. Bude to znieť asi trúfalo, ale čo keby sme si spolu zašli na kávu? I keď možno, keď tak pozerám na čas, by sa hodilo aj niečo na jedenie."

„Prepáčte, ale vy ma... vy ma pozývate na rande?"

Pokrčím plecami. „A prečo nie? Pokiaľ vám je to nepríjemné a preferujete dievčatá, zostaneme u večere a už sa nemusíme nikdy stretnúť."

Zniem ako starý úchyl. Mám chuť sa rozosmiať. Ale pokiaľ je pravda, čo hovorí, a ja verím, že áno, chcem o ňom vedieť viac. Predsa len nitky, čo nás spájajú, mi dávajú šancu, že nebudem ľutovať.

+++

Keď sa nad tým zamyslím, osud má zvláštny zmysel pre humor. Čo jednému zoberie, inému dá, a naopak. A potom je len na nás, čo s tým urobíme.

Dva roky sa zdajú ako príliš krátka doba, čím sme starší, tým rýchlejšie čas plynie. Ale stačilo to na to, aby som si získal Jungkookovu dôveru.

A aj keď to bolo niekedy ťažké a veľakrát som sa bál, že keď mu poviem druhé z mojich tajomstiev, utečie odo mňa, nestalo sa to.

Kto vie, možno má pravdu, možno nás nitky zväzujú viac, než sme ochotní so pripustiť. Možno je to len klam, ktorý tvorí ilúziu šťastia.

„Prečo sa na mňa tak pozeráš," opýta sa Jungkook.

„Len tak," usmejem sa. „Povedz... si šťastný?"

„Áno," povie bez zaváhania a tvár mu sčervená, keď prepletiem naše prsty. Nitky akoby ma hriali na hrudi. „A ty si?"

„Isteže," poviem.

Jungkook sa usmeje a položí mi hlavu na rameno. Isteže som, pomyslím si. Jungkook mi bol súdený od chvíle, čo sa narodil. Bol to rovnaký deň ako ten, kedy sa moja niť prvýkrát rozžiarila.