Bolo osem hodín večer. Pomaly sa už zotmelo a prichádzal čas,kedy to malo prísť. Kedy som mala konečne skončiť s mojou minulosťou. Sedela som schúlená v kresle a premýšľala,čo poviem Carlovi,aby si priznal svoju vinu,aby uznal,že si svoju smrť zaslúžil. Je divné,keď musíte bojovať s človekom,ktorý je už dávno mŕtvy. No on mi nedal na výber. Keby odišiel ako ostatný,tak by som mu dnes nemusela čeliť. No mne napadla otázka,ktorej odpoveď nebola jasná. Kto je väčší chladnokrvný zabijak ? Zabila som ho,no keby som to v tú noc nespravila,tak to spraví on. Zabil môjho otca,pokúsil sa zabiť aj moju matku a priateľa. Prečo si nevzal so sebou mňa ?

Zrazu sa vo dverách objavil Harry. Opieral sa o rám dverí a hľadel na klbko v kresle - mňa. Pozdvihla som pohľad a pozrela som sa do jeho smaragdových očí. Nedovolím,aby v nich vyhasol život. Ak má niekto dnes zomrieť,budem to ja. A som s tým zmierená. Nebojím sa smrti. Tá nebolí. Viac bolí,keď stratíte blízkeho. Postavila som sa z kresla a podišla som k Harrymu. Natiahla som k nemu obidve ruky,ktoré sa spojili s tými jeho.

,,Bella,viem,že to bude ťažké,a že sa bojíš,no spolu to zvládneme. Budem s tebou."povedal a pevnejšie stisol moje ruky obalené v jeho dlaniach.

,,Nebojím sa o seba,ale o teba. Ja viem. Chceš povedať,že sa Ti nič nestane,a že to bude dobré,no nikdy nevieš. A ja Ťa nechcem stratiť Harry."povedala som úprimne a objala som ho.

,,Presne tak som sa cítil ja,keď som to musel spraviť. Bál som sa o rodičov. Nechcel som ich stratiť,keď Gemma už odišla."povedal Harry a pohladil mi chrbát.

,,Mali by sme ísť na to."povedala som a Harry prikývol. Premiestnili sme sa do kuchyne,kde som pripravila všetko potrebné,čo mi Harry nakázal. Sviečky,kríž,pohár s vodou,papier a pero. Potom sme si sadli vedľa seba a zložili sme svoje ruky dokopy.

,,Duch Carla Petersona vyvolávame Ťa. Prosím,príď medzi nás."toto sme zopakovali zborovo tri krát. Potom Harry fúkol do pohára a položil ho do kruhu medzi sviečky. Zrazu čosi zašuchtalo.

,,Carl,ak si tu,daj nám znamenie, ktorého by sme sa nebáli."povedala som a chytila som Harryho za ruku. Vtom sa pero postavilo zo stola a na papier sa začal vrývať text. Keď pero opäť pokojne padlo na stôl,tak Harry vzal papier a podal mi ho do ruky.

Áno,som tu ty štetka. Čo odo mňa chceš ? Rozhodla si sa konečne so mnou odísť ?

,,Nie Carl. Chcem,aby si konečne odišiel ty. Toto je môj život a ty do ňho už nepatríš."povedala som a vtom opäť pero priložilo svoj hrot k papieru. Vzala som papier tentokrát ja a prečítala som odkaz.

Ja som mohol do ňho patriť. No ty si ma zabila. Ja už do Tvojho sveta nepatrím,no ty do môjho patriť môžeš.

Mráz mi prešiel po chrbte. No ten som rýchlo zahnala.

,,Carl,mohol si patriť ku mne,keby si mi neubližoval,ako kedysi tvoj otec tebe a Mellise. Tvoj otec znásilňoval tvoju sestru pre tvojimi očami a teba to zožieralo. Cítil si strašnú bolesť, keď si videl,ako sa tvoj otec ukája v bolesti tvojej sestry. Vedel si ako trpí a predsa si začal robiť to isté iným ženám. Aj mne."povedala som,keď zrazu spadlo zopár pohárov z police na zem a rozbili sa na malé kúsky. Vtom sa pootvoril jeden zo šuflíkov a z nich vytiahol nôž. Harry ma chcel zakryť, no predbehla som ho a moje telo sa roztiahlo pred jeho tak,že ostalo zakryté. Vtom sa nožík rozletel a zapichol sa do môjho ramena. Zvrieskla som,ani nie od bolesti,ale od šoku. Krv sa mi začala valiť zo spôsobenej rany,no ja som ignorujúc pokračovala.

,,Ak by som Ťa v tú noc nezabila, ubližoval by si naďalej ženám,ktoré si to nezaslúžili. Ty si si nezaslúžil ich lásku. Si sviňa. Zaslúžil si si svoju smrť. Tak konečne si to priznaj a vypadni zo života ľuďom,ktorým si už ublížil dosť."povedala som a z očí sa mi začali valiť slzy. Sledovala som,čo sa stane. Pootvorené okno silno treslo, pričom sfúklo zopár sviečok položených na stole. Váhavo som sa pozrela na Harryho,ktorý chytil rukoväť noža a vytiahol ho z môjho ramena.

,,Sss...au."zasyčala som od bolesti a Harry mi priložil na ranu nejaké handry,aby zastavil krvácanie.

,,Už je dobre Bella. Zvládla si to. Je preč."povedal Harry a ja som ho objala. Vtom sa moje nohy ocitli vo vzduchu a ja som spočívala v Harryho náručí. Pohladila som jeho anjelskú tvár a vošli sme do obývačky. Harry ma zložil na gauč a odišiel. O chvíľu sa vrátil s liehom,vreckom ľadu,ihlou a niťou.

,,Prečo si sa postavila predo mňa. Nemuselo sa Ti to stať."povedal a ja som zasyčala,keď odkryl ranu a prešiel mi po nej s tampónom namočeným v liehu.

,,Bála som sa o teba."povedala som a on prikývol.

,,Musím Ti to zašiť. Do nemocnice Ťa vziať nemôžem,lebo by si mysleli,že som Ti to spravil ja."povedal a pre zmenu som chápavo prikývla ja. Priložil mi na ranu vrecko z ľadom, aby mi miesto znecitlivelo. Potom vzal ihlu,cez ktorú prevliekol niť. Spravil mi jeden steh. Bolelo to,no našťastie som bola v poriadku. Harry vzal deku a starostlivo ma prikryl. Usmiala som sa na Harryho,ktorý si to hneď všimol. Jeho pery sa pritisli na moje čelo a zanechali tam bozk. Naznačila som rukou,aby si sadol ku mne. Poslušne to spravil a chytila som jeho ruku.

,,Harry,ďakujem Ti,že si pri mne stál. Veľa to pre mňa znamená. Pomohol si mi zbaviť sa minulosti,ktorá mi ubližovala."povedala som s ťažkým povzdychom,keď jeho teplá dlaň pohladila moje líce.

,,Vždy som na tebe videl,že si sa pre to trápila. Som rád,že to máš za sebou a zvládla si to. Odteraz nás čaká iba to pekné a máme kopu času,takže si teraz môžeš oddýchnuť,"povedal a ja som sa zasmiala, ,,tak milujem tvoj smiech. Chcem ho odteraz počuť stále."

,,Ľúbim Ťa Harry."povedala som a pomaly som privrela oči.

,,Aj ja Ťa ľúbim cukríček."povedal a ja som zaspala.

Z pohľadu Harryho.

Jej oči sa privreli,čo znamenalo,že už je v ríši snov. Tam je vždy všetko krásne a reálne. Jemne som jej hladil chrbát a sledoval jej dokonalú tvár. Bol koniec. Koniec toho utrpenia, ktoré prenasledovalo ju,ale aj mňa. Už nám nič nebude stáť v našej budúcnosti. Chcel som od dnes každé ráno zobúdzať sa vedľa nej. Hovoriť jej,aká je krásna a pozorovať,ako sa zhromažďuje červeň v jej líčkach. Dávať jej bozky na jej mäkké pery a robiť ju tou najšťastnejšou ženou na svete. No aj napriek tomu viem,že je so mnou šťastná a vie,že ju milujem,aj keby som jej to nepripomenul.

Dodnes verím,že naše stretnutie nebola náhoda. V tom parku sme tam boli v ten deň obaja preto,lebo sme boli zúfalí z našej minulosti. Mali sme sa stretnúť a podporiť sa. Zistiť,že život môže byť krásny,len naše oči zatemnila smrť blízkych a strach z nových vecí kvôli minulosti. Do smrti budem vďačný za ten deň - 13.september,kedy som stretol ženu, ktorá zmenila môj život,ktorú milujem a budem milovať,až kým nezomriem. Isabellu Clark.

~~~~~

Ahojte :)

Dnes je tu posledná kapitola príbehu. Ešte chystám kratší epilóg. Veľmi krásne ĎAKUJEM ❤️ za to,že ste si prečítali tento príbeh a podporili ste moju tvorbu. Budem vďačná,ak mi napíšete svoje názory na tento príbeh do komentárov. Ste skvelý a veľmi si cením vašej podpory.
I love u all 💞

Lia 🖤🖤🖤