Prešlo niekoľko týždňov a z ministerstva neprichádzala žiadna odpoveď. Harry vedel, že im nezostávalo nič iné, len čakať, no i napriek tomu nedokázal zabrániť pocitu márnosti. Každým ďalším dňom sa ho zmocňovala čoraz väčšia beznádej, že sa ten prípad nikdy nevyrieši. Náladu mu nedokázala vylepšiť ani všade prítomná nádhera a luxus.

„Keby som mohol niečo robiť,“ hundral a zúrivo sa prechádzal po izbe ako lev v klietke.

„Harry, upokoj sa, také vyšetrovanie zaberie čas,“ snažil sa ho Lucius povzbudiť, no očividne márne.

„Viem,“ odvrkol Harry, „aj u muklov to často trvá veľmi dlho. Ale serie ma, že nemám žiadne správy. Keby som vedel, či sa mu už dostali na stopu…“

„Dúfaj, že áno. Odvtedy už žiadne anonymy neprišli, tak -“

Lucius nedostal priestor na dokončenie myšlienky. Uprostred obývačky sa mu znenazdajky zhmotnil elegantný žiarivý rys.

„To je Kingsleyho Patronus!“ zvolal Harry a celým telom mu prúdil adrenalín. „Dúfam, že nesie dobré správy…“

„Harry,“ ozval sa miestnosťou hlboký ministrov hlas. „Odteraz buďte mimoriadne opatrní. Nevychádzajte z domu, pokiaľ to nie je nutné. V prípade akéhokoľvek problému alebo ohrozenia urýchlene kontaktuj ministerstvo. Mimochodom, vďaka za tú sovu. Veľmi si nám pomohol.“

„Toto sú fakt dobré správy,“ zašepkal Harry a zrútil sa do kresla.