Lucius ležal na pohovke a pokojne oddychoval. Harrymu sa pri pohľade na spiaceho muža, zakrytého dekou, zatajil dych a rozbúchalo srdce. V spánku vyzeral úplne inak, krehko a zraniteľne. Jeho tvár, pokojná a uvoľnená, ho priam lákala pristúpiť bližšie a opatrne sa ho dotknúť. Našťastie sa včas spamätal.

Vydesený, že sa v jeho súkromí zakráda ako zlodej, otočil sa a chcel odísť. Náhle preťal ticho v miestnosti pobavený hlas. „Špehujete ma?"

Takmer dostal infarkt.

„V-vy ste hore?" koktal, vyvezený z miery. Toto sa nemalo stať.

„Dlho ste nechodili, tak som si ľahol."

Prećo len cítil v jeho hlase nevyslovenú výčitku?