Harry sa zhlboka nadýchol. Nastala chvíľka pravdy. Priznať svoje city nahlas, i sám pred sebou. „Áno," pripustil, „ale to na veci nič nemení. Nie je to sranda, sám som bol svedkom tých výhražných anonymov. Aj keby to bolo len bohapusté vyhrážanie, musí sa s tým niečo robiť. Ten chlap sa zdá byť nebezpečný."

„Okej," vzdychol si Kingsley. „Tak spusti, čo máš."

„Jedna známa mi na zákazku urobila grafologický rozbor tých anonymov. Ide o približne päťdesiatročného muža, trpiaceho depresiami, citovo nevyrovnaného, zrejme belocha."

„To je všetko?" Kingsley prekvapene nadvihol obočie. „Zázraky na počkanie robiť neviem."

„Bohužiaľ. Viac sa mi zistiť nepodarilo. Tie anonymy zakaždým posiela po inej sove, zrejme z požičovne sov, aby nebol vystopovateľný. Ale... Musí predsa existovať niečo, ako toho parchanta chytiť... Odtlačky prstov, čokoľvek..."

„Zabúdaš, že sme čarodejníci, nie muklovia, Harry. Nemáme takú databázu, ani podmienky."

„Takže je to v háji," Harry si frustrovane prehrabol vlasy a zviezol sa na stoličku. Plamienok nádeje zhasol. Má sa ale vzdať bez boja?

„Vieš, Harry... Keď si za mnou vtedy prišiel, neveril som, že je to také vážne. Ale tebe verím, nemyslím si, že by si si v takej veci robil žarty. Ubezpečujem ťa, že urobím čo je v mojich silách."

A/N:
Zistila som, že ak tento príbeh nechcem písať do Vianoc, musím siahnuť po double drabbles 😁 Dúfam, že vám dvojitá porcia vyhovuje 🙃