.*•.♡.•*.
Síce som to nestihla presne na Tvoje narodeniny, a nakoniec je to urobené ako prvá časť kratučkého príbehu (bude isto ešte minimálne jedna, uvidí sa), ale už to mám nejaký čas v konceptoch tak... rozhodla som sa to konečne vydať aspoň takto a azda Ti tým spraviť peknú romanticky rozprávkovú náladičku ^^💜
Príbeh venovaný len Tebe, enjoy~
MisakiAyami
.*•.♡.•*.

Hovorí sa, že vlk sa zamiluje iba raz... Jeho bytie sa naplní čistou a nezvratnou láskou, ktorá si jeho srdce spúta odhodlaním vo chvíli, kedy jeho zrak padne na osobu zahalenú svetlom červeného mesiaca. Sunghoon takej povedačke nikdy úplne neveril, ale v ten moment, keď sa mu to stalo, v ňom neostalo ani najmenšej pochyby. 

Na rozdiel od neho, ľudia poverám verili. Báli sa ich, väčšina z nich sa pred krvavým splnom skrývala vo svojich príbytkoch. Musel to teda byť určite sám osud, kto tú noc vypustil sokoliarovu snežnú sovu. Letela nízko, mrazivý vietor ňou ľahko kýval do strán. Ak by tomu tak nebolo, Sunghoon by si myslel, že je na love. 

Len čo sa jej pazúre dotkli nadýchaného ružovkastého snehu, zmenili sa na bledé nohy, ktoré sa zradne podlomili v kolenách a nechali mladé ženské telo padnúť do snehovej pokrývky. Keď Sunghoon zbadal, že na chrbát siluety dopadajú tmavé, nepekne do schodov zostrihané vlasy, pochopil - podstrihli jej letky. 

Pozrel sa na mesiac, vykukujúci spoza máp, tvorených korunami holých stromov, potom späť na nahý chrbát. Bol príliš hanblivý na to, aby sa premenil a prehovoril, zároveň ale vedel, že takto sa tá bytosť nemôže zachrániť sama, triasla sa zimou. Nebol čas na otáľanie. 

Urobil jeden pomalý krok, zanechávajúc pár vlčích stôp. Dokonca sa mu podarilo urobiť aj druhý. V treťom k nemu dievčina prudko otočila hlavu, ocitnúc sa mu tvárou tvár. Červeň v jej inak bledých lícach maskovalo mesačné svetlo, nemohlo však skryť tú paniku, ktorá sa jej zračila v tmavých očiach. Musela spoznať, kým je... pohľad skutočných vlkov bol iný, divoký. 

Sunghoon sa dobrú chvíľu nepohol. Nebolo to ani úplne tak, že by nechcel, on nemohol. V momente, čo sa ich oči stretli, jeho srdce zahorelo a silne sa roztepalo. Jeho existenciu akoby naplnil ten najhlbší zmysel života, ktorý bol odhodlaný naplniť za každú cenu. Vždycky si myslel, že sa toho pocitu bude báť, ale nebál sa... zrazu sa nebál vôbec ničoho. Chcel jedine ochrániť tú krehkú bytosť pred ním. 

Podcenil ju. 

Stačilo jediné pozdvihnutie jeho snehovo bielej laby a snežná sova sa ihneď pozviechala na nohy, aby mohla utiecť... hlavne pred svojou hanblivosťou. 

.*•.♡.•*.

Sunghoon si chcel byť istý, že bude dievča v poriadku... zároveň ho ale viac nechcel rozrušiť, a tak jej stopy nasledoval až s niekoľko desiatok metrovým rozostupom. Nakoniec dorazil na miesto, kam sa schovala. 

Od kraja lesa pozoroval mihotavé svetlo v malej chalupe. Strávil celú noc jeho pozorovaním. Až nad ránom si uľahol pod previs z prútia zapadaného snehom, kde jeho viečka postupne klesli. Zaspal. 

Prebudil sa až na hlasnú ranu. Keď otvoril oči, všimol si, ako dievča stojí pri hrubom pni pred chalupou a pokladá naň poleno. Jeden šikovný švih sekerou ponad rameno a ozvala sa ďalšia hlasná rana, ktorá odhodila do strán kusy rozštiepeného dreva. 

Sova možno vyzerala krehko a nádherne, no očividne vôbec nebola slabá. Rozhodne ju podcenil... opakoval si. S úžasom si vyšiel z úkrytu, posadil sa. S ďalším úderom sa celé jeho telo strhlo kvôli ozývajúcemu sa hluku, no aj tak z nej nehodlal spustiť pohľad. Zvuky ani ostré slnko, ktoré sa odrážalo od bielej strechy, ho nemohlo zastaviť. 

Dievča s ebenovými vlasmi bolo oblečené v ľahkých priliehavých šatách... Sunghoonovi pripomínali ich bledo fialovým odtieňom šafrány. Keď sa na ňu díval, bolo to akoby sa zima navôkol rozpŕchla do teplých krajín. Jej pleť pri tom vyzerala tak hebko ako prvá snehová pokrývka. Bola vskutku nádherná... 

"Do hája...," ozvalo sa tlmene po ďalšej rane. Keď sa dievča posadilo na peň, aby si chytilo boľavý členok, Sunghoon neváhal ani sekundu. 

Vlčie stopy postupne vystriedali ľudské. Snažil sa si zachovať pokoj, keď sa konečne ocitol v blízkosti bytosti, ktorej teraz patrilo jeho srdce. 

Bez slov si jemne prechytil skrehnutú nohu. Miesto, do ktorého narazil odletený kus dreva trochu sčervenalo... určite to muselo stále bolieť. 

Až keď naň uložil svoje pery, až potom si všimol, ako vydesene a zároveň očarovane sa na neho pár tmavých očí díva. 

"Prosím ťa... žiadam ťa, pusť tú nohu čo najrýchlejšie. Buď taký láskavý," poprosila sova ozaj úpenlivo, hneď ako si spomenula, že je strašne šteklivá, a len čo tak Sunghoon urobil a narovnal sa späť, doslova zletela z polena a urobila krok späť. 

"Ty si ten vlk zo včera...," zaúpela pri spomienke na ich prvé stretnutie a teraz už nebolo nič, čo by schovalo jej červenajúce sa líca. 

Mládenec si povzdychol, vytiahol sekeru zo zeme, kam rozhodne nepatrila, a zasekol ju do pňa. 

"Menom Park Sunghoon," pousmial sa trochu hanblivo, čo dievča priviedlo akurát do ešte väčších rozpakov. 

S rovnakým úžasom, akým on predtým pozoroval ju, si teraz ona prehliadala jeho nádherné črty... výrazné tmavé obočie, hrejivé oči a tmavé plné pery v dokonalosti kontrastovali s jeho pokožkou, pripomínajúc takmer porcelánovú bábiku. Takmer, pretože jeho úsmev a vlčia aura boli naopak tak vrelé, nechladné. 

"Preboha, si vôbec skutočný?" vydýchla nakoniec do dlane, druhou sa natiahla po jeho tvári, než ju rýchlo stiahla - to predsa nemôže. Blázni? 

Sunghoonovi sa do líc rozlial ešte širší pobavený úsmev, ktorý odhalil pár dlhších rezákov a jamku v jeho líci, ktorá dokazovala, že je jeho tvár skutočne živá. Chytil užšie zápästie do ruky a položil ho na svoje teplé líce. 

"Tak skutočný ako ty... hádam. Ako sa voláš, snežná sova?" 

"Lee Choseol," vyrieklo dievča zapýrene, načo si hneď v prudkej otočke začalo nadávať. "Bože, prečo ti to hovorím?! Nie som teraz hodná ani toho sa na teba pozerať. Dobrý Bože!" 

Mladý vlk sa počudovane zadíval na vílu, ktorú mu červený mesiac vryl do osudu a srdca... zanechal v nich poriadne hlboké runy okúzľujúcej lásky. Kto iný bol hodný sa na neho pozerať, ak nie ona? 

Práve tá otázka mu po pár dlhých sekundách vrátila na pery pobavený úsmev. 

"Si vtipná," poznamenal a zľahka ju popohnal na bok mávnutím ruky. "Choď dnu, za chvíľku tam prídem..." 

"Ale-!"

Ďalej chlapec už iba mlčky pozdvihol husté obočie na znak, že to nebola žiadna prosba, a tak sa jeho Choseol pobrala bežky rovno naspäť do chalupy. 

.*•.♡.•*.