Dni plynuli a Solveig stále nedal spávať ten Niekto. Aj keď ešte stále chodila do Tajnej knižnice a postupne sa učila viac a viac o svojej mágii, tak ignorovala šťuknutie zámku. Čo sa jej študovania za tajnými dverami týka, pokročila oveľa ďalej ako jej ostatné rovesníčky.  V prvom rade začala kontrolovať celú svoju moc. To znamená, že už jej nehorela hlava keď rozbila jednu z úbohých misiek. Dokázala ju eliminovať, takže vždy keď ju premohol hnev vzbĺkli jej len oči.

Taktiež jej oheň nad dlaňou bol väčší a dokázala už aj roztaviť rôzne druhy kovov a nie len malé otiepky dreva. Ale aj čas išiel rýchlo a ona bola na konci druhého roka učenia sa. Už dávno zabudla na Niekoho, v škole sa neučili len narábať s ohňom ale robili rôzne elixíry. Tie dva roky by boli v podstate pre čitateľa veľmi  nudné a práve preto to tu nejdem zbytočne rozpisovať. Pozostávali iba z učenia sa, jedenia (veľmi úbohý jedálny lístok), spania a neustáleho sneženia takže v škole nebolo dokonca ani miesto pre duchaplné konverzácie typu počasie.

Avšak vtedy keď sa druhý rok na Sgoimagu pomaly prelínal do tretieho, vtedy konečne nastalo niečo narušilo Solveigin monotónny život na škole. 

Solveig bola opäť v tajnej miestnosti a čítala jednu z kníh, keď začula známe šťuknutie, aj by ho odignorovala keby sa dvere samy neotvorili a ona nezačula slabé stonanie. Premohla ju zvedavosť a ona prišla bližšie ku dverám. 

Chvíľu tichu, potom znovu ston. Znelo to dosť desivo, len si predstavte, je niečo po tretej ráno a vy počujete slabé výkriky bolesti. 

Solveig sa pustila po chodbe. V duchu si začala opakovať slová, na ktoré takmer zabudla. Človek nesmie cítiť strach, ktorý ho oslabuje a ukazuje nezmyselnosti a zväčšuje slabosť. Strach je len pocit, ktorý treba zneškodniť, lebo cítiť strach je slabosť.

Nádych, výdych, ďalší výkrik, slabé klopkanie Solveiginých topánok, zavŕzganie drevenej podlahy, nádych a znovu výdych. 

Solveig zastala na krok od miesta kde sa chodba stáčala vpravo.  Nádych a  výdych. Solveig ostražito sledovala mihotajúce sa svetlo za rohom. Opäť sa nadýchla a vykročila. 

Chodba za zákrutou pokračovala a na jej konci sa cez škáru dvier predieral ospanlivý lúč sviečok. Nádych, výdych, ston, vŕzganie, závan vône šalvie. 

Solveig konečne prišla k dverám. Zastonanie bolo tentokrát oveľa hlasnejšie. Solveig sa zhlboka nadýchla a pootvorila dvere a vošla dnu. 

Ocitla sa v malej štvorcovej miestnosti s kamennými stenami a dreveným stropom (koniec koncov tak vyzerali všetky miestnosti v hrade). Nemala však okná a na ľavej strane mohla vidieť dvere, čo znamenalo, že aj z druhej strany sa do nej dalo pravdepodobne dostať načasovanými tajnými dverami. Podľa toho kde sa miestnosť nachádzala, Solveig súdila, že druhý východ je v jedálni. 

Okrem nej však ešte niekto bol. Vo svetle sviec Solveig rozoznala sediaceho, vyblednutého čiernovlasého chlapca so svetlejšími očami. Presnú farbu nedokázala pri slabom svetle určiť. Navzájom na seba civeli dobrých pár minút. Solveig doteraz opačné pohlavie v jej veku nestretla, iba členov rady.

Po pár minútach sa konečne ozvala. Hlas mala vyšší alt, trocha chladný ale pevný. Ani si nepamätala kedy to bolo naposledy čo prehovorila, dokonca skoro zabudla ako znie.

,,Kto si? Čarodejník?"

,,Áno" zamumlal a prižmúril oči.

Znovu mlčali. Solveig pristúpila bližšie a tiež privrela oči.

,,Čo sa ti stalo?"

,,Nič, čo by sa malo stať?" 

,,Kričal si."

,,Nekričal."

Solveig neveriacky nadvihla obočie.

,,Dobre som to počula, tak som ťa našla."

Zahryzol si do spodnej pery. 

,,To nič, stará rana, znovu sa mi otvorila, nič vážne," povedal a odkryl ranu na pravom boku, ktorá nevyzerala, že by to nebolo vážne.

,,A kto si ty?" spýtal sa a opäť si zranenie zakryl.

,,Solveig. Ako sa voláš ty?" položila mu otázku a sadla si na zem oproti nemu. Toto bol jej najdlhší dialóg aký kedy v živote viedla a navyše tento neznámy čarodejník ju zaujal. 

,,Som Corey.  Si študentka všakže?"

Prikývla. 

,,Čo študuješ? Vždy ma zajímal váš druh mágie, moc nad živlami."

,,Mám oheň, to najhoršie," pokrčila plecami. ,,Idem onedlho do tretieho ročníka."

Opäť ticho.

,,Aký druh mágie sa učíte vlastne vy?"

,,Je to trochu iné, sú tri možnosti : mágia mysle, duše a emócii. Ako to, že to nevieš?"

,, My nevieme o vás nič, teda takmer... Aký druh moci študuješ ty?" spýtala sa Solveig a prisunula sa bližšie.

,,Ja už neštudujem, minulý rok som skončil," zasmial sa Corey. ,,Ale mám moc nad mysľou."

,,To akože čítaš myšlienky alebo čo?" zamračila sa.

,,Nie, mágia mysle sa rozdeľuje na viacej častí. Môj odbor sú sny."

,,Sny?"

,,Sny."

Ticho. Solveig sa mu zadívala do očí. Teraz už farbu rozoznala. Boli modro hnedé.

,,Ako si sa sem dostal? Pokiaľ viem máte na Sgoimag zakázané chodiť, rovnako ako my na vašu školu."

,,Pravda," vzdychol si. ,,Utiekol som, ani som nedokončil školu. Bolo to tam hrozné. Samé zákazy a príkazy. A čo sa má stať tvojou náplňou života po škole? Slúžiš rade, zaoberáš sa výskumom pre nich a ani netušíš prečo."

,,Teraz keď si utiekol a skrývaš sa tu máš lepšiu náplň života?" spýtala sa Solveig zvedavo.

Corey neodpovedal.

,,Niečo vymyslím, niečo čo by ich prinútilo zmeniť systém," povedal konečne po chvíli. ,,A aj keby nie....Stále je lepšie byť tu ako robiť im sluhu."

,,Čo sa týka systému....máš pravdu. Vieš ako som sa sem dostala?" keď Corey pokrútil záporne  hlavou pokračovala. ,,Cez tajnú knižnicu, tajné miesto podobne ako toto. Dá sa tam dostať cez normálnu knižnicu, zámok sa otvára o tretej v noci a potom z tej tajnej knižnice vedú ďalšie tajné dvere sem. Ale to nie je podstatné, v tej tajnej knižnici je strašne veľa kníh o ktorých som ani nevedela, že existujú. A najviac ukrytých kníh je o ohnivej mágii."

Corey prikývol : ,,To sa im podobá."

,,Aké knihy si tam napríklad našla?" ozval sa po nejakom čase Corey.

,,Mocnejšie zaklínadlá, také, ktoré dokážu veci o ktorých som ani netušila, že ich môže uskutočniť s mocou akú mám ja."

Opäť prikývol. Solveig sa poobzerala okolo seba. Sviečky dohorievali. 

,,Mala by som už ísť." postavila sa a smerovala ku dverám.

,,Solveig?"

,,Áno?" otočila sa.

,,Príď ešte."

,,Prídem."

,,A nikomu o mne nehovor."

,,Nepoviem."