,,Solveig?" oslovil ju Corey keď si vedľa neho sadla.

,,Hm?" 

,,Tak som rozmýšľal, rana sa mi pomaly hojí a napadlo ma jedno z miest kde by som bol užitočnejší ako tu."

,,Chceš odísť?" Solveig konečne zdvihla pohľad od knihy. ,,Kedy?"

,,To neviem, ale vlastne som sa ťa chcel spýtať či by si nešla so mnou."

,,A kde je to miesto?"

,,To ti nemôžem povedať..."

,,To mi nemôžeš povedať" nadvihla obočie.

,,Nie, nič sa s tým nedá robiť."

,,A čo tam budeme robiť?" zamračila sa Solveig.

,,To, ti tiež nemôžem povedať, ale..."

,,Vieš Corey, ja ťa nechápem. Za koho ma máš? Mám ísť s tebou na nejaké miesto aj keď neviem na aké a ani neviem čo tam budem robiť! Aby si vedel jedna pusa neznamená, že teraz budem s tebou kamkoľvek sa pohneš!" oči jej vzplanuli a to doslova.

Toto bolo po prvý raz čo jeden z nich spomenul ich bozk. Od toho dňa prešiel jeden týždeň a oni jednoducho robili akoby sa nič nestalo. Aj to bol dôvod prečo si Corey nervózne prehrabol vlasy.

,,Solveig, tak či tak onedlho skončíš školu a čaká ťa tá skúška a podľa mňa je lepšie odísť skôr ako neskôr..."

,,Kto povedal, že vôbec s tebou chcem ísť?"

,,Povedala si, že si na mojej strane!"

,,Ale to neznamená, že teraz s tebou pôjdem na nejaké neznáme..."

,,Tak sa rozhodni čo vlastne chceš!"

,,Nemôžem si to ani rozmyslieť? Mám hneď teraz zahodiť celú školu inak už nebudem na tvojej strane? Trpezlivosť ruže prináša! Túto frázu zrejme nepoznáš."

,,Dobre máš na to tri dni a..."

,,Fajn vaše veličenstvo, vďaka za povolenie," povedala Solveig a vypochodovala z miestnosti.

Takmer až bežala po temnej chodbe. Vtrhla do tajnej knižnice a vyberavo zanadávala. Hodila sa do kresla a hnev sa zaraz zmenil na smútok. Po tvári jej začali stekať slzy. Bola z toho všetkého zmätená. Ešte stále sa úplne nezmierila so zabitím Brynny a už vôbec sa nedokázala spamätať z prebudených citov.

Ešte nikdy v živote neprežívala taký nával emócii. A láska? O takom niečom ani len nechyrovala, čarodejky boli vždy vychovávané tak aby do štrnástich nenadväzovali žiadne vzťahy. Malo to naučiť dievčatá chápaniu samej seba, prípravy na to, že v budúcnosti sa môžu na sto percent spoliehať len na seba, neveriť nikomu.

Tento spôsob života sa Solveig teraz v podstate vypomstil. Nemala šancu vyznať sa vo svojich pocitoch. Cítila náklonnosť k niekomu inému, veľmi silnú náklonnosť. Niečo čo sa začalo priateľstvom vyústilo do niečoho hlbšieho a trvalejšieho. 

Solveig sledovala tancujúci plameň sviečky. Prečo tak naraz Corey chce aby odtiaľto odišla, prečo jej nechce povedať kam a načo?

Zmenil sa, niečo v jeho správaní, nevedela presne od kedy ale nebol to ten istý človek ako predtým. Najprv do vnímala niekde v podvedomí a až teraz si to uvedomila úplne. Niečo sa stalo. Lenže čo?

Solveig zrazu zatúžila ísť za ním a jednoducho sa s ním porozprávať. Ale vedela čo by nasledovalo keby tam prišla. Prečo sa ho to pýta? Nič mu nie je! Nič sa nezmenilo. Solveigino oponovanie, hádka a opäť by boli na tom istom mieste.

Solveig si skryla tvár do dlaní, nevedela čo robiť. Bola priam na dne zúfalstva, chcela to vyriešiť ale nevedela ako, mala pocit, že toho naozaj veľa nevie, veľmi veľa....

Solveigine myšlienky sa pomaly strácali a ju premohol spánok...