Od poslednej hodiny sa Solveigina  výnimočnosť začala prejavovať tým, že vždy keď sa nahnevala ( čo bolo veľmi často, či bol dôvod rozliaty atrament alebo mŕtvolná učiteľka) rozhorela sa jej časť tela na čo Brynna vždy vyvalila oči a rozplývala sa nad jej talentom.

Avšak Solveig by bola oveľa radšej keby jej talent nespočíval vo samovznietení ale aj v niečom inom. Čo takto zvýšené chápanie a inteligencia? Niežeby bola Solveig hlúpa, ale ani nevynikala. A čo sa schopností ako narábať s ohňom patrila do slabšieho priemeru.  

Ani sa nenazdala a už bol za ňou prvý semester. Cítila sa ako uväznená v klietke, nemohli robiť nič iné okrem študovania a aj keď už mohla nadväzovať kamarátstva nemala nikoho s kým by prehovorila. Jediné čo mohla bolo študovať, študovať a študovať.

 Naučila sa ako udržať ten plameň dlhšie nad rukou ako zapáliť oheň v kozube (aj keď jediný kozub bol v jedálni, čo vysvetľovalo zimu ktorá vládla po celej škole). Môže sa to zdať ako málo toto sa predsa učila šesť mesiacov. (Šesť pretože školský rok má dvanásť mesiacov a žiadne prázdniny.) Ale bolo to oveľa ťažie ako sa zdá. Vedieť udržať kontrolu nad ohňom je totiž oveľa ťažie ako nad inými živlami. 

No aj Solveig sa to zdalo veľmi málo a z toho dôvodu trávila veľa času v knižnici a snažila sa naučiť toho viac. Avšak jediné čo sa naučila navyše bolo vytvárať z ohňa nad dlaňou rôzne tvary. A nič viac. Sekcia knižnice kde boli knihy s ohnivou mágiou bola najmenšia. Aj to bol dôvod prečo jej oči častokrát zablúdili ku jednej zo stien. Tam sa totiž nachádzala "tajná knižnica" o ktorej pravdepodobne zo študentov vedela iba ona.

Flashback

Solveig konečne zdvihla zrak od knihy lebo sviečka nad jej hlavou už dohorela a ona nevidela na písmená. Poobzerala sa po knižnici ale okrem temných políc s knihami s ňou nikto v miestnosti nebol. 

Zazívala, vstala a nasmerovala si to ku východu. Keď potiahla dverami nedali sa otvoriť. Skúsila to znovu a nič. Pozrela sa na hodiny nad sebou. Malá ručička už smerovala ku dvanástke spolu s veľkou. Polnoc, výborne!  Jasné, že už knižnicu zamkli. Solveig nejako extrémne nepanikárila. V podstate bola celkom rada. 

Tak sa vrátila opäť ku regálu a zapálila sviečku a zas sa začítala do knihy. 

Keď hodiny ukazovali tri hodiny a Solveig vkladala jednu z kníh do police začula inak slabé ale v to tichu až ohlušujúce šťuknutie a zavŕzganie. Solveig sa prudko otočila a civela chvíľu na stenu. Prišla k nej bližšie. To šťuknutie pripomínalo ako keď cvakne zámok. Možnože sú tu tajné dvere!

Telom jej prebehla vlna vzrušenia o takých čítala, tajné dvere a miestnosť väčšinou v stene ukryté. Odomknúť ich je možno iba kľúčom jediným alebo čas je tým kľúčom, v ten daný čas zámka otvorí sa inokedy nie. Z tajnej miestnosti otvoriť sa dvere dajú aj bez kľúča zvonku avšak nie. 

A naozaj, kniha neklamala, keď Solveig potisla stenu dvere sa otvorili a ona vstúpila do kruhovej miestnosti, taktiež akoby knižnice. Dvere sa takmer okamžite za ňou zabuchli a ona tam stála a nedokázala odtrhnúť zrak od najväčšej časti knižnice  kde sa nachádzal znak ohňa. 

Toľko kníh o ohnivej mágii! Vedela, že tu nemá čo robiť.  Vzrušenie už z nej opadlo a ona sa otočila a vyšla z dverí.

Koniec flashbacku

Solveig zahnala spomienku a odvrátila zrak od steny. Ale prečo nie? Spýtala sa samej seba, prečo by tam nemala ísť, knihy sú predsa na čítanie. A tak sa rozhodla. 

Opäť zostala v knižnici, no teraz zámerne. Dúfala len v to, že zámok sa otvorí, bolo totiž možné, že sa neotváral len v tú hodinu teda o tretej v noci ale napríklad len v ten mesiac, alebo iba vtedy keď bol mesiac v nove, alebo dokonca každých desať rokov. Ale našťastie o tretej zámok cvakol a Solveig sa rozbehla ku stene a otvorila dvere. 

V miestnosti si začala čítať názvy kníh, až prišla k jednej s názvom Prejavy Ohnivej Mágie, táto kniha bola aj v normálnej knižnici, ale oveľa tenšia. Solveig ju vybrala z police a sadla si do jedného z kresiel. 

Prezerala si obsah a onedlho začala listovať stranu 357. Keď ju konečne našla žiarila na ňu kapitola s názvom Samovznietenie častí tela. Solveig sa spokojne usmiala a začala čítať, táto kapitola v kratšej verzii nebola.

Horenie častí tela nastáva z pravidla u čarodejok s mocou väčšou . Odporúča sa náročnejšia výuka ako pri čarodejkách s mocou menšou. A to z dôvodu tohto: ak sa čarodejka nedokáže ovládnuť moc celú, časť nekontrolovaná  sa  začne v tele ako parazit pôsobiť a vznikne Sluha ohňa, ktorý ako je všetkým známe je jednou z katastrof kategórie druhej. Postava neustále horiaca, vodou neuhasiteľná. 

Solveig sa prevrátil žalúdok. To mohla čakať, budú vzdychať nad talentom ale nič neurobia. To znamená, že to bude musieť vziať do vlastných rúk. 

Knihu vrátila do police a začala hľadať nejakú ďalšiu z ktorej by sa mohla učiť, keď začula slabé šťuknutie z jednej z políc. Žeby ďalšie dvere? Potisla policu a naozaj! Pred ňou sa ocitla dlhá úzka chodba.

Solveig do nej vstúpila, dvere sa za ňou zavreli a všade navôkol sa rozhostila tma. Vtedy si uvedomila, že v Tajnej knižnici boli sviečky. Keď si jej oči začali privykať na tmu zahliadla, že pred ňou za rohom chodby vlastne blikoce slabé svetielko. 

Zvedavosť bola silnejšia ako strach a ona sa vybrala chodbou smerom ku svetielku. Ako tak k nemu kráčala zrazu začula slabý hlas ako zanadával a zasyčal. 

Solveig naskočili zimomriavky, otočila sa bežala naspäť. 

Keď sa konečne dostala do Normálnej  knižnice a zavrela za sebou dvere si konečne vydýchla. 

Jej mozog však začal pracovať na plné obrátky, čo to tak mohol byť? Alebo lepšie povedané kto to bol?