Solveig sa už v škole ani neunúvala dávať pozor. Jej myšlienky sa venovali viac Correymu ako preberanému učivu. A predsa ju prekvapilo keď si ju Brynna zavolala do kabinetu. A tak sa stalo, že jeden deň po vyučovaní klopala učiteľke na dvere a keď sa ozvalo slabé 'ďalej'  vošla dnu.

Miestnosť bola malá a jediným nábytkom bola skriňa, posteľ a stôl za ktorým na úboho vyzerajúcej stoličke sedela Brynna. V miestnosti panoval smrad zdochliny, čo Solveig len utvrdilo v podozrení, že bruneta za stolom vyšla z hrobu.

,,Poď sem," povedala ledva počuteľne a ukázala na miesto na opačnej strane stola. Solveig poslúchla a postavila sa pred učiteľku, ktorá chvíľu na ňu civela a potom konečne prerušila ticho.

,,Solveig, Solveig, Solveig..."

,,Áno?" nadvihla obočie Solveig.

,,Čo sa to s tebou porobilo..." odmlčala sa.

,,Netuším, ale môžete mi to prezradiť," prevrátila oči.

Brynna sa na chvíľu zamračila a potom pokračovala.

,,Celý minulý rok aj rok predtým som mala pocit, že si múdre a talentované dievča s veľkou budúcnosťou. Ale niečo sa zmenilo, vieš čo?"

,,Váš pocit, slečna."

Brynna sa opäť zamračila.

,,Tak začneme od znova, čo sa s tebou stalo, Solveig?"

,,Prepáčte ale naozaj nechápem čo tým myslíte."

,,Solveig, o tri mesiace príde záverečná skúška a ty stále nedokážeš uspokojivo namiešať odvar zmeny teploty."

,,Všetko mi ísť nemôže a elixíry mi nejdú..." pokrčila plecami Solveig.

,,Ale sú to dôležité veci, možno ich budeš potrebovať."

,,Nebojte sa slečna, zariadim si život tak aby som ich nepotrebovala, čarovanie stačí a koniec koncov základ je ovládať svoj živel a nie miešať čaje," teraz sa Solveig naozaj hnevala a cítila ako sa jej začínajú rozhorievať oči. Brynna zovrela pery.

,,Ale aj na čarovaní v poslednom čase prestávaš dávať pozor."

,,Doháňam to po škole a aby ste vedeli, je to oveľa efektívnejšie ako tie vaše ku smrti nudné hodiny," odfrkla a už sa ani nesnažila dávať pozor na jazyk.

,,Solveig..."

,,A teraz," prerušila Brynnu, ,,s vašim dovolením odídem, delemart." 

Solveig za sebou zatresla dvere a ani nečakala na dovolenie Brynny, ktorá šokovane zostala civieť na dvere. Nahnevane sa hnala chodbou a v svojej izbe nahnevane šmarila tašku o zem.

,,Strihore!" zanadávala. ,,Toto nie je možné!"

Solveig sa bleskovo otočila keď začula za sebou zhíknutie. Nezatvorila dvere a na chodbe stálo malé, asi z prvého ročníka, čiernovlasé dievča ako si prikrýva rukou ústa.

,,Čo sa ti nepáči?" zavrčala na malú Solveig.

Ona však len vypliešťala svoje hnedé oči, div, že jej nevypadli.

,,To si tu nemôže človek ani zanadávať, či čo?" povedala a zatresla jej dvere  pred nosom.

۞

Večer sa Solveig ponáhľala za Coreym. Len čo vošla do miestnosti začala rozprávať.

,,Tomu neuveríš, tá vykopávka mi vynadala, že vraj som sa zmenila a potom niečo k tomu ako som neschopná pri miešaní odvarov," sadla si a pokračovala. ,,A, že nedávam pozor na jej záhrobných prednáškach."

,,Čo si jej povedala?" uškrnul sa Corey.

,,Že odchádzam a odišla som," pokrčila plecami Solveig.

Corey sa potichu zasmial. Solveig sa uškrnula.

,,A keby si vedel jak to tam smrdelo, jak mŕtvola."

,,Predpokladám, že ona aj je niečo také," zasmial sa znovu. ,,Skapala niekedy v stom storočí a teraz nás tu straší."

,,Skôr týra by som povedala."

Corey sa k nej naklonil a ona zacítila tú jeho typickú šalviovú vôňu.

,,Videla si ju vôbec niekedy čarovať? Lebo mŕtvoly to nevedia."

,,Vlastne..." Solveig sa zamyslela. ,,Ani nie."

Solveig si zakryla rukou ústa a obaja sa rozosmiali.