(pozn. autorky: deň predtým ako vyjde nová kapitola na mojom instagramovom profile - paulii.black vyjde ako príspevok menší úryvok z kapitoly, ktorú ten ďalší deň vydám. 

Solveig nastavila bledú tvár vločkám, no keď zacítila pohľad Neovantt pokračovala v ceste. Čoraz viac snežilo, takže po chvíli Solveig ani nedokázala jasne rozoznať  čierne chrbty ostatných dievčat, ktorých bolo približne päťdesiat vo veku štrnásť alebo pätnásť rokov. Jediný zvuk, ktorý ich sprevádzal bol vrzgot snehu pod ich topánkami. Kráčali smerom ku hradu, ktorý bol však ešte ďaleko. Keď tam prídu ich detstvo skončí definitívne, naznačovalo to aj tetovanie: čiara cez spodnú peru, ktorá sa tiahla až ku brade a na konci sa zužovala.

Solveig si odhrnula mokré ryšavé vlasy z tváre. Prešla pohľadom po zasnežených stromoch. Dych sa jej menil pred očami na paru, studený vietor jej opäť šľahol do tváre vlasy.

Presne takáto bola Draoidhea. Panovala v nej večná zima, iba uprostred leta na pár dní na niektorých miestach roztopil sneh. Ľadová, neúprosná a predovšetkým nebezpečná krajina. Upíri, vlkolaci a iné monštrá sa nevyspytateľne preháňali po temnej krajine. Áno, Draoidhea bola oveľa nebezpečnejšia ako susedný Trylledioth čo sa monštier týka, ale ešte chladnejšia klíma bola mnohokrát nebezpečnejšia ako rôzne tvory.

Mraky, ktoré mali rovnaký odtieň sivej ako Solveigine oči predpovedali, že onedlho sa strhne búrka. Solveig dúfala, že do nového domova stihnú dôjsť pred búrkou.

Hrad ku ktorému smerovali bol totiž škola. Škola kde sa nové čarodejnice učili ovládať svoju moc. Výučba trvala tri roky, za ten čas sa čarodejky mali naučiť ovládať jeden zo štyroch živlov.

Rozmýšľala ktorý zo živlov jej prenechal moc. Oheň by jej dal moc zosielať blesky a vyčarovať teplo, lenže dával najmenej možností, lebo pri veľkom požiari ho nedokázali kontrolovať mnohé čarodejnice a odporúčali sa len drobné kúzla. Zem by jej dovolila vytvoriť nádherné kvety a rastliny, možno dokonca aj celé lesy, tiež sa sem rátali zemetrasenia a obrovská sila v rukách. So vzduchom by dokázala prenášať vône v podobe vánku, ale aj mocné víchrice a dokonca aj schopnosť lietať.

Najväčšiu moc mali vodné čarodejky. Tie sa ešte delili aj podľa toho či mali väčšiu moc nad ľadom, vodou ako takou, alebo len jej parou, vládli však všetkým skupenstvám, nad jedným mali však vždy väčšiu moc. Solveig najviac túžila po tom aby bola vodnou čarodejkou, lenže to si ona nevyberala.

Po polhodine kráčania sa pred nimi rozprestrela napoly zamrznutá rieka a na jej konci hrad, škola čarodejníc, Sgoimag. Leanrnadom, jej doterajší domov, bol skôr veľkým dreveným domom a nie hradom.

Solveig doteraz neopustila Leanrnadom, ktorý sa nachádzal  medzi zasneženými kopcami lesov a bolo to nevľúdne miesto.
No toto? Hrad bol síce tiež postavený zo dreva, ale mal množstvo vežičiek so strechami natretých zlatistou farbou a vyzeral oveľa krajší ako Leanrnadom. Ako som už spomenula, z celej prednej strany pretekala veľká rieka. Za školou boli vysoké zasnežené štíty a pod nimi sa rozprestierali ihličnaté lesy.
Bolo jasné, že Sgoimag je oveľa honosnejší.

Keď prišli ku rieke uvideli člny do ktorých sa zmestilo približne desať ľudí. Dievčatá si pod usmernením Neovantt posadali do lodiek.
Plavidlá boli z dreva a galion lode bol zatočený do špirály, ktorá bola pozlátená podobne ako strechy školy.

Len čo do člnov nastúpili, tie sa sami pohli a plavili sa smerom ku hradu. Do tvári im šľahal ostrý studený vietor a vlasy im poletovali na všetky strany.

Po pol hodine sa doplavili ku mostu, ktorý viedol ku škole. Vystúpili a kráčali po ňom smerom k veľkej drevenej dvojkrídlovej bráne. Neovantt na dvere zaklopala najprv dvakrát slabo, potom raz silno a znovu dvakrát slabo, raz silno, raz slabo, raz silno a opäť dvakrát silno. Bol to základný čarodejnícky rytmus zvaný Ritheól.

Na to sa otvorili obe krídla a všetky vykročili po širokej kamennej chodbe. Solveig kráčala približne v strede v skupine dievčat, takže toho veľa nevidela. 

Onedlho prišli ku schodom, ktoré smerovali smerom nadol. Pustili sa po nich a po sto schodoch, ktoré Solveig počítala sa objavili v obrovskom priestore. Bola to miestnosť, ktorá vyzerala ako koloseum. Na obrovských schodoch sedelo množstvo čarodejníkov bez jediného pohybu. V sieni panovalo šero, lebo dole, na okrúhlom javisku svietili dookola sviečky. Na najmenšom a zároveň najnižšom schode sedeli členovia Measgadarthu. Na dlažbe pódia ktorá bola jediná drevená, boli vyrezané tvary, väčšinou kruhy.

Dievčatá začali schádzať po úzkom schodišti kde nesedeli ľudia. Zostali stáť vzadu, na voľnom schode za členmi rady. Solveig netrpezlivo poklopkala nohou a hľadela pred seba. Bola z toho všetkého nervózna. Bola zvedavá ako bude obrad vyzerať a čo sa bude diať. Prešla ňou vlna strachu. Človek nesmie cítiť strach, ktorý ho oslabuje a ukazuje nezmyselnosti a zväčšuje slabosť. Strach je len pocit, ktorý treba zneškodniť, lebo cítiť strach je slabosť. V duchu si premietla citát od Leagha Ålesfrykta. Presne tak, čoho by sa mala obávať.

Lenže Solveig dobre tušila, že má na to dôvod. Takýto dôležitý obrad pravdepodobne určite bude spôsobovať bolesť, či fyzickú alebo tú psychickú. Čarodejníci mali množstvo obradov a čím bol dôležitejší, tým bolestivejší a nebezpečnejší. Solveig si zahryzla do pery tak silno až zacítila pachuť krvi.

Na pódiu sa zjavila čarodejnica a ak to bolo možné v miestnosti zavládlo ešte väčšie napätie. Bola vysoká, mala na tvári množstvo znakov, vlasy mala čierne a na sebe mala tmavohnedý habit s zlatými znakmi. Bola hlavnou predstaviteľkou ženskej časti rady a volala sa Valdis. Na rukách mala zlaté rukavice, ktoré obsahovali potrebné zaklínadlá na vykonanie obradu.

Valdis si kľakla a dotkla sa zeme a tvary na zemi začali svietiť zlatým svetlom. Vtedy si Solveig všimla, že tvary tvoria jedno veľké koleso, ktoré vystúpilo zo zeme a obkľúčilo čarodejku. Valdis sa postavila tentoraz zdvihla ruky a napravo sa objavili dva ornamenty - modrý, ktorý symbolizoval vodu a červený, ktorý predstavoval oheň. Naľavo bol zelený a biely, symboly zeme a vzduchu.

,,Teraz," prehovorila Valdis hlbokým a chrapľavým hlasom, no zato zvučným, ,,teraz predstúpite k posvätnému obradu, ktorý určí živel, ktorý budete môcť ovládať. Ako prvé dostanete znamenie moci, ktorej je vo vás najviac," Valdis si odhrnula plášť na pravej strane krku kde sa na zeleno trblietal znak zeme - dva listy na ľavej strane kruhu ,,no potom vás preskúša sám živel a ak prežijete budete mu môcť vládnuť."

Solveig si silnejšie zahryzla do pery. Ak prežijú. Zovrelo jej žalúdok. Opäť si začala opakovať citát: Človek nesmie cítiť strach, ktorý ho oslabuje a ukazuje nezmyselnosti a zväčšuje slabosť. Strach je len pocit, ktorý treba zneškodniť, lebo cítiť strach je slabosť. Roztriasli sa jej ruky a oblieval ju studený pot keď do kruhu schádzalo prvé dievča po tom ako ho Valdis opustila. Všetky dievčatá mali šaty odhaľujúce ramená takže mohla dobre vidieť ako sa dievčaťu na krku objavil modrý kruh so kvapkou v strede, čo znamenalo, že bola vodná čarodejnica s najväčšou mocou nad tekutou vodou.

Keď sa jej objavil znak nemihla ani brvou. Vtedy sa z vodného znaku pri kruhu zdvihol veľký vír vody, ktorý ju pohltil a začal sa točiť šialenou rýchlosťou až z toho prišlo Solveig ešte viac zle ako jej bolo. Po chvíli vír zmizol a dievča tam zostalo stáť úplne zmeravené ale živé. Na schodoch za vodným znakom sedela čarodejnica ktorá ju zavolala a dievča si tam prisadlo.

Solveig sledovala ako prvých päť dievčat našli svoju moc. Dve boli pri vode (jednu ktorá vládla nad ľadom úplne zamrazilo) a tri pri zemi (okolo tých sa ovinuli rastliny). Zvrat nastal až pri šiestej. Vysoká hnedovlasá študentka, ktorá sa roztrasená postavila do kruhu mala na krku kruh s bielou špirálou- znakom vzduchu. No keď sa objavil vzdušný vír a začal sa okolo nej točiť, Solveig od zdesenia vypleštila oči. Dievča začalo vrieskať tak príšerne, že Solveig si bola istá, že nato nikdy nezabudne. No najhoršie na tom nebol jej krik ale to, že vietor z nej strhával najprv chumáče vlasov, nechty a kúsky kože, ktoré sa menili na prach. No neskôr aj kusy mäsa a krvi ktorej smrad bol cítiť vo celej sále. Na Solveigino zdesenie členovia Measgadarthu sa ani nepohli a dokonca zachytila aj úškrny.

To desivé mučenie trvalo celých päť minút a nakoniec, keď vír zmizol zostala tam len kostra, ktorá sa taktiež zmenila na prach. Solveig opäť naplnila hrôza, keď sa to isté stalo so desiatym dievčaťom, ktoré však zhorelo zaživa a vo vzduchu bolo cítiť zhorené mäso. Keď prišiel rad na Solveig, ktorá išla devätnásta mala pocit, že každú chvíľu odpadne.

Prišla do kruhu a zaťala päste keď pocítila pálenie na krku, kde sa jej zjavil znak jej živla, nad ktorým mala mať moc.

Ako vyzerajú hlavné postavy:

Solveig - Alyda Grace

Corey - Tripp Kilpatrick

Brynna - Tasha Tilberg

Valdis - Bridget Hollitt