Solveig kráčala sa Coreym. Keď nakukla cez pootvorené dvere a uvidela ho tam sedieť, striaslo ju. Prišiel jej nechutný, ako tam tak sedel, aký to bol zbabelec. Zhlboka sa nadýchla a vošla do miestnosti osvetlenej sviečkou.

,,Vedel som, že  prídeš."

,,Nehovor," povedala Solveig chladným hlasom.

,,Sníval sa o mne sen všakže, ukázal ti pravdu."

Solveig chvíľu mlčala a potom prehovorila.

,,Presne tak. Ukázal mi pravdu - aký si nechutný zbabelec."

Opäť mlčala.

,,Vieš, musíš si vybrať stranu. Zlatá stredná cesta neexistuje. Je buď vpravo alebo vľavo, či ako si to vtedy povedal."

Corey bol ticho a nervózne si hrýzol peru.

,,Sny neklamú Solveig..."

,,Nie ale ty áno, ty si..." Solveig sa odmlčala a vytreštila oči. No samozrejme!

,,Odkiaľ vieš, že som mala sen?"

,,Som expert na sny..."

,,Samozrejme a preto by si nemal problém mi nejaký podsunúť všakže."

Cez Coreyovu tvár prešiel šok a záblesk strachu.

,,Takže tak to je. Expert na sny, vždy tak príhodný sen ktorý mi dal všetky potrebné odpovede na všetky otázky. Chcela vôbec Brynna moje vylúčenie, moju smrť? Valdis ťa hľadá to je samozrejmé, ale to nie je až tak tajná informácia, no nie. Rade sa nedá veriť, ale prečo to neukázať z iného uhlu aby bola to najhoršie. Nie som až taká hlúpa Corey! A možno som, len ty si prestal byť opatrný."

Coreyho pohľad plný zdesenia Solveig napovedal, že sa nemýli.

,,Je vôbec pravda to čo sa udialo v poslednom sne? To, že si mu protirečil alebo proste ty už svoju cestu máš a toto bol ďalší podfuk?"

,,Prečo si vlastne prišla?"

,,Aby som ti do očí povedala aký si nechutný zbabelec!" povedala a odišla.

Ako to, že predtým na to neprišla? No zároveň s novým objavom ju zasiahol šíp sklamania. No samozrejme, čo si to namýšľala? Že je výnimočná! A za všetko môže ten hlúpy čarodejník! Ak to bolo možné Solveig sa na neho hnevala ešte viac ako predtým. 

Čo teraz? Chcela sa mu pomstiť. Ale za učiteľkami ísť nemohla, lebo bolo jasné, že Corey by im s radosťou povedal kto zavraždil Brynnu. Tak čo robiť? Hnevala ju táto bezmocnosť. Nie je dosť mocná, nemá nič ani nejaké sprosté falošné sny.

Usadila sa pod regálom kníh a civela von z okna na hviezdy.

,,Čo tu robíš?" ozval sa za Solveig hlas a tá sa prudko otočila. Stála tam Valdis.

,,Ja..."

,,Áno?"

,,Ja som si čítala v knižnici a a asi som zaspala a už bolo zamknuté a..."

,,Dobre chápem. Vieš ale aké je to tu nebezpečné?"

,,Áno pani, ja som počula o tom niekom..." povedala nervózne.

,,Dobre, môžeš ísť. Dvere sú teraz otvorené."

,,Delemart slečna" povedala Solveig a prekĺzla okolo Valdis.

۞

Valdis chvíľu čakala a potom šťukla zámka. Vošla do tajnej knižnice a usadila sa do jedného z kresiel.  Hľadela pred sebe neuveriteľne dlho a zrazu to začula. Šťuknutie zámku. Neveriacky pokrútila hlavou a prišla k miestu odkiaľ šťuknutie začula. A našla ich, tajné dvere. 

Pustila sa po temnej chodbe. Natiahla pred seba ruky keby sa náhodou pred ňou objavila stena. Po chvíli rukami naozaj do niečoho narazila, ale nebola to stena. Bolo to drevené - dvere. Hmatom našla kľučku a dvere otvorila. 

Pred ňou sa objavila miestnosť v ktorej horela sviečka, pri nej sedel asi devätnásť ročný čarodejník a zdesene na ňu hľadel.

Našla ho!