Stála pred majestátnou budovou, ktorá nie je ničím iným, len školou.
Len školou, ktorá je známa po rôznych dĺžkach rozsiahlej Equestrie.
Len školou, ktorá má tú moc zariadiť rozprávkovú budúcnosť.
Len školou, na ktorú sa hlásia obrovské počty jednorožcov, z ktorých len tridsať najtalentovanejších je vybraných.

Len elity.

Akokoľvek prestížnou, akokoľvek veľmi sa na ňu potrebovala dostať a akokoľvek nadšená či vďačná bola, že sa dostala, nakoniec, bola to len škola.

Nádych, výdych.

Len škola.

Skutočne, všetko to nakoniec záleží od uhlu pohľadu. Mnohí majú zdrtené sny, očakávania, častokrát nie len vlastné.
Videla nespočet kobýl a žrebcov, ktorí odchádzali z tej istej, velikánskej budovy s výrazmi, z ktorých sa dali čítať hotové litánie.
Niektorí boli pomerne otvorené knihy s jasným písmom. Málokedy však čítala triumfálne riadky hrdosti; zdrvujúca realita bola taká, že mnohým nestihli ani uschnúť slzy.
Niektorí poníci nosili i vlastnili kamenný výraz stoikov. Čo však pred ňou nezmohli skryť boli výrečné oči.
Nepozná poníka, čo by pred ňou skryl svoj pohľad, ktorý by jej nedovolil pohliadnuť bližšie. Teda, skoro.
Naozaj, ak bolo niečo, čo obľubovala, boli to oči; ani tie najmdlejšie a najchránenejšie sa neskryli pred jej analýzou. Teda,skoro. Netreba pozabnudnúť, že desivo presnou.
Oplývala nesmiernou fascináciou voči žijúcim bytostiam; aby bola presná, poníkom. Aj napriek svojej tichej, hĺbavej povahe bola schopná porozumieť kobylám i žrebcom, cítila ich emócie a vnútorné prežívanie. Dokázala porozumieť komplexnej jednotke, ako je poníčia myseľ a doslova vyciťovala energiu navôkol. Rozumela bytostiam na hlbšom leveli a ak mala priestor, dokázala aj omnoho viac.

Uvedomovala si však, že jej list zručností sa po tomto kráti.

Naopak, vedela, ako veľmi je v mnohom otrasne priemerná.

Tentoraz sa však rozhodla s mnohými vecami popasovať, ako najlepšie mohla a prvýkrát mala pocit, že predčí svoju priemernosť.

Vždy mala pocit, akoby jej chýbala istá energia, ktorá by pritiahla ostatných ako magnet. Možno to bolo jej tichou naturou, možno si nebola dosť istá, ale skrátka vedela, že jej niečo chýba.

Preto sa rozhodla spraviť len pár zmien. Nie radikálnych, samozrejme, to by bol hazard. Sebavedomý krok, hlava hore, spustené plecia. Oblečenie výraznejšie a ženskejšie, ale nie príliš. Nacvičovala si i hlbší, plnší a výraznejší hlas. Čím viac si snažila získať túto novú rolu, tým viac sebaisto sa cítila. Cítila sa novšia, ani sa nespoznávala, ale zároveň to prichádzalo všetko prirodzene, akoby dávala život čomusi hlboko vo vnútri.

Dúfala, že všetky tieto zmeny zariadia, aby bola menej prehliadnuteľná, menej obyčajná, aby si vedela privlastniť pozornosť ako ona a aj s ňou patrične zachádzať.

Odmietala uveriť, že stála dnes, v tento horúci deň pred tou istou budovou, ktorá sa ju rozhodla prijať.
Ktokoľvek by ťažko spracovával tento prejasný fakt, aspoň na jej mieste. Na mieste posledných.
Môže byť len a len rada, že sa udržala na konečnom mieste. Strašila ju predstava, že čo i len jediná chyba či zaváhanie, skončila by v rovnakom nešťastí, ako päťsto poníkov pod čiarou.

Teraz sa ale nechcela stratiť v -čo-keby-náhodou- lese. Teraz si chcela uvedomiť, čo ju presne čaká. Akú zodpovednosť nesie. Nechcela sa opiť šťastím a zapadnúť v jednom mieste. Nebezbečne ju približuje ku cieľu, áno, avšak nesmie stáť, povoliť. Posledné, po čom túži je stratiť túto jedinečnú šancu, premárniť ju spaním na vavrínoch úspechu.

Totižto, ak chce, aby niečo dosiahla, tých úspechov musí byť oveľa viac.

Táto škola poznačila a aj poznačí celý jej život.

Netušila, či je pripravená, len vie, že musí byť.

Vedela, že ak nechce sklamať a zlepšiť svet pre ostatných, aj pre seba, nesmie zaváhať, poľaviť či sa pošmyknúť.

Na chrbte ju tlačil tieň očakávaní a nedalo sa ho zbaviť. Nemohla si znova dovoliť sklamať, nikoho, ani ju, ani seba.

Počula za sebou klepot hrdo nesúcich sa kopýt, rytmus, ktorý spoznala okamžite. Nehrozilo, že by nepoznala ju. Nepotrebovala sa ani obzrieť za seba, stačilo len začuť praskot a jemné, labutie kroky. Nepotrebovala ani vidieť aby ju ovalila jej prítomnosť. Doteraz nevedela prísť na to, ako to robí. Snažila sa to dešifrovať, toto tajomstvo, lebo mala pocit, ako by jej to chýbalo, okrem výraznejšieho talentu. Pritiahne na seba pozornosť a pritom si zanechá hluchú eleganciu. Je na prvý pohľad nevýrazná a aj napriek tomu je nezabudnuteľná a nezabúdaná, aj tak cítiť jej prítomnosť tak, že by sa dala krájať.

,,Máš všetko?"

Prísny hlas jej matky ju zamrazil ako kedykoľvek predtým. Tentoraz bol však omnoho chladnejší.
Na posledný augustový deň bolo prekvapivo teplo; aj napriek tomu sa jej telom preniesla triaška, končatiny zľadoveli a na krku jej vyskočila husia koža.

,,Áno, mama."

Áno, mama, si perfektná.
Áno, mama, nesklamem ťa, sľubujem.
Áno, mama, sklamala som.
Áno, mama, budem sa snažiť.
Áno, mama, snaha nestačí.
Áno, mama, obhájim naše meno.
Áno, mama.

,,Vieš, čo toto znamená?"
Do jednej otázky vtesnala vyhrážku, ktorú tak dôverne poznala.
Tiež veľmi dobre vedela, čo sa stane, ak ju sklame.

,,Áno, mama."

Áno, mama, viem, že ak sklamem, ponesiem si následky.
Áno, mama, prepáč.
Áno, mama, som neschopná, budem sa snažiť.
Áno, mama, viem, že snaha nestačí.
Áno, mama.

,,Nespôsob mi hanbu."
Za bodkou, ktorou sa do šťastného srdca vbodla diera odkráčala rovnako nadnesene, ako prišla.
V hlave jej utkvel nebezpečný výraz, ktorý nepatril ani tak matke, ako zvieraťu; pred očami jej zablýskala mágia zlomeného rohu, ktorá akoby dávala ešte jasnejšie na javo, že čo je v stávke.

Pretože kamenné oči jej matky boli nepriestrelné steny, ktoré videla zraniteľné len raz. Len raz bola schopná odkryť aj tieto preťažké balvany, len na záblesk sekundy.

Pretože áno, sú rôzne uhly pohľadu.
Niektorí prišli do tejto budovy len vyskúšať šťastie a či si ho odniesli, alebo nie nebolo až také podstatné.
Niektorí však do nej prišli práve preto, lebo ich život od nej závisí, ich celé bytie akoby bolo obstavané okolo konceptu toho, čo im táto škola dokáže poskytnúť.

Stála pred touto majestátnou budovou, ktorú zdobia sochy, obrazce a celkovo nedotklivý prepych.

Škola pre nadané jednorožnce.

Stála, za sebou mala batožinu na preslávený internát a skrátka len stála, aby hltala atmosféru okolo. Aby vpila nadšenie a novotu, ktorú poníci vyžarovali.
Aby vyhnala prísny, kamenný pohľad jej matky a aby zahnala oslepujúci jas blýskajúceho polámaného rohu.
Aby sa mohla pripraviť na to, čo ju čaká, keď ju prijme táto budova.

1022 slov
Krátky prológ, dúfam, že som vystihla dobre mentalitu tejto osoby, lebo som na ňu veľmi hrdá.

Verte mi, že ju ešte veľa uvidíte.

Dúfam, že ste si užili.