Leah zažmurkala. Nepripadala si po jeho slovách o nič múdrejšia. Povedal, že je jeho drahokam, no ona stále netušila, čo to znamená. Slovko „drahokam" sa v jej definícii vzťahov nenachádzalo. Takže spolu chodia, alebo sú známi, alebo sú priatelia, bez benefitov, či s benefitmi? Možno je to nejaká super tajná šifra, ktorú používajú všetci zlatníci a smejú sa na tom pri pive. Ako poklad, ktorý treba už len kamsi zakopať.

Zovrela prsteň v dlani a potom ho ukryla do vrecka. Natiahla ruku a chcela sa ho dotknúť, no zarazila sa. Všimol si jej pohyb a znova sa vyrovnal, aby sa na ňu mohol pozrieť. Rýchlo ruku stiahla, akoby sa ju snažila pred ním ukryť, no jeho očiam neunikla. Pochopil, čo sa stalo.

„Bojíš sa."

Zovrela prsty do päste a potom ich znova uvoľnila. Samozrejme, že sa ho bála dotknúť. Dnes ráno pri ňom odhodila všetky zábrany a ako to napokon dopadlo. Posledných pár minút bol síce veľmi sladký a romantický, no ona stále nevedela, čo to znamená. Ako ďaleko môžu zájsť? Čo si môže dovoliť bez toho, aby ho opäť nevyplašila?

„Asi to bude nejakú dobu medzi nami teraz hrozné," pousmiala sa.

Pochopila, že je pre neho dôležitá. Keby nebola, nechal by ju tu teraz samú, neprišiel by sa ospravedlniť. Muž, ktorému počas celého života ubližovalo toľko ľudí. Človek, ktorý po celý čas bojoval s predsudkami a povrchnosťou. A ktorý sa teraz snažil zabrániť svojim zvykom a zboriť vlastnú kamennú stenu, aby sa k nej mohol priblížiť.

„To je pochopiteľné," odvetil.

Odstúpili od seba, akoby boli dvaja cudzinci. Akoby boli na úplnom začiatku. Leah to zamrzelo, no nateraz sa rozhodla zovrieť pery a nekomentovať to. Možno sa jej raz skutočne podarí roztopiť jeho ľadové srdce. Obrátila sa naspäť smerom k domu.

„Chceš sa stretnúť s Ruth?"

Prikývol. „Nikdy som tu poriadne nebol."

Znova kráčali naspäť trávnatými lúkami.

„Čo ideš robiť teraz, keď si prišiel o prácu?" opýtala sa ho. „Existuje niečo ako možnosť odvolať sa? Dal ti predsa výpoveď neprávom."

„Nezáleží na tom."

„Samozrejme, že záleží," obrátila sa k nemu.

Opäť k nej nebol úprimný. Bol predsa perfektným profesorom. Majster konštruktívnej kritiky a motivácie, dokázal pomôcť aj študentom, ktorých neznášal a o ktorých si myslel, že sú netalentovaní. Ako napríklad jej. Keby školu nemal rád, nebol by z toho natoľko zdrvený. A možno jej v skutočnosti neklamal, uvedomila si náhle. Možno len dobre nepoznal samého seba.

„Miluješ univerzitu. Miluješ svojich študentov."

„Milovať je silné slovo," odvetil.

Chcel čosi dodať, no stíchol. Leah mala pravdu.

Mal rád svoju maličkú kanceláriu, kde sa zmestil iba starý drevený stolík s kreslom a stoličkou pre návštevníka. Kde sa vždy kopila hromada školských projektov a testov, na ktoré si musel nonstop svietiť malou lampou, pretože slnečné svetlo z jeho maličkého okienka nato nikdy nestačilo.

Keď sa vŕtal v jednom návrhu za druhým a keď bol neustále fascinovaný tým, ako niektorí z jeho študentov dokázali naplno prepadnúť víru kreativity, o ktorej bol presvedčený, že mu vždy chýbala. Ako dokázal z ich prác vyčítať ich osobnosť. Umelecká univerzita bola plná ľudí, ktorí boli odhodlaní niečo dokázať a odvážny natoľko, aby sa vybrali cestou neistoty. Závidel im ich mladosť a chuť, hoci medzi nimi nebol až tak veľký vekový rozdiel.

Kým oni študovali a vytvárali svoju vlastnú cestu z nepravidelných kociek, on tú svoju zadebnil istotou a pohodlnosťou. Neotvoril klenotníctvo, hoci to chcel. Pretože sa vyhováral nato, že mu chýba investičný kapitál. Keby chcel, mohol to vyriešiť jeden podnikateľský plán a pôžička z banky. No jediná prekážka, ktorá mu stála v ceste, bola teraz preč.

A on uvidel na prázdnej ceste už len svoju vlastnú zbabelosť.

„Mám rád svojich študentov," prehovoril. „Sú šikovní a talentovaní, odhodlaní na sebe neustále pracovať a posúvať sa vpred."

To on zastal na mieste. Predbehla ho dokonca i Leah, maličká nafúknutá princeznička, ktorá medzitým stihla dozrieť. Ktorá sa rozhodla, čo chce a vybrala sa svojou vlastnou cestou, hoci to nebol jej vysnívaný smer.

„Ale asi by som si mal dať od učenia na nejakú dobu pauzu."

„A čo budeš robiť?"

„Otvorím klenotníctvo," odvetil.

„Ale peniaze a všetko..."

„Tvoj otec mi už poslal peniaze, ktoré sľúbil."

„Nepovedal mi o tom."

„Tvoj otec je istým spôsobom navlas rovnaký ako ty. Aj tak si vždy všetko urobí po svojom a niekedy ani neprejaví záujem, aby sa so svojimi plánmi zdôveril niekomu inému."

„Tak to ti teda pekne ďakujem."

Mal pravdu, ako inak. Vždy robila všetko po svojom a neriešila to, čo si o tom budú myslieť ostatní.

Zasmial sa. Opäť ho prekvapila. Keby jej to povedal pár mesiacov dozadu, asi by sa na neho urazila ako malé dieťa. A teraz sa tu uškŕňala na jeho poznámke, akoby sa jej to vonkoncom nedotklo.

Mal rád, keď bola takáto. Vlastne, až teraz si uvedomil, že vždy, keď sa jeho život začínal rúcať, stála v dôležitých momentoch vždy po jeho boku.

Ako keď kráčali po chodbe univerzity, keď sedeli v horúcom kresle pred vedúcim katedry a ona sa rozčuľovala nad nespravodlivosťou, s ktorou sa nikdy nestretla a pre neho bola predsa každodennou súčasťou života. Alebo keď sa ho stala v momente, ako Charlotte prišla s tým, že to bol on, kto zamenil obrazy namaľované Mikaelom.

Alebo keď spolu tancovali a ona nedbala nato, čo si o nich pomyslia všetci ostatní hostia. Ohrozoval jej meno a hoci bola na začiatku proti sobášu, napokon mu dala svoje áno. A to len preto, aby mu pomohla splniť jeho sen, ktorý sa snažil dosiahnuť, no zároveň pred ním i utekal.

Bolo ľahké zvyknúť si na jej prítomnosť. Spočiatku mu vadila a teraz mu chýbala. Keď ju v ten večer uvidel na chodbe pred svojim bytom, v hĺbke svojej duše bol tak trocha vďačný zato, že ju vidí. Všetko sa znova pokazilo, a ona sa opäť zjavila po jeho boku. On bol ten, kto si nedokázal odpustiť ich spoločnú noc. Leah sa pre neho celá obetovala.

Vytiahla z vrecka zásnubný prsteň a znova sa naň zahľadela. Navliekla si ho na pravú ruku a potom ju zdvihla do slnka, aby videla, ako diamanty v ňom odrážali svetlo. Thorton si všimol, čo robí a zastal, aby ju mohol sledovať.

„Chcela by som, aby si si ten prsteň zobral a dal mi ho až vtedy, keď to budeš so mnou myslieť vážne. Ale je príliš pekný nato, aby som ti ho vrátila. A ak chceš skutočne otvoriť svoje vlastné klenotníctvo, budem ti musieť začať robiť reklamu," znova zažartovala.

„Máš ho na pravej ruke."

„Áno. Ruth mi povedala, aby som na teba netlačila. Už som pochopila, že sobáš je pre mužov veľmi chúlostivá záležitosť."

„Vždy to bola veľmi múdra žena."

Išlo to úplne prirodzene. Nahol sa k nej, ruku si omotal okolo jej pliec. Zľakla sa toho náhleho telesného dotyku, srdce sa jej rozbubnovalo v hrudníku. Sklonil hlavu a pobozkal ju do vlasov. Takmer to ani necítila, jej hriva bola príliš hustá, no aj tak jej do líc vystúpila červeň. Jej sivé oči teraz svietili ako dva veľké majáky.

Raven ju pustil a znova sa vzdialil.

Chcela čosi povedať, no vyrušilo ju zvonenie telefónu. Vybrala ho z vrecka a na displeji zazrela meno svojho brata.

„Prepáč, asi by som to mala zodvihnúť. Nestáva sa často, že by mi Mikael volal."

Thorton mykol plecami: „Len si to vybav, ja sa zatiaľ zastavím za Ruth." Prešiel bráničkou a zmizol v dome. Leah však ostala postávať na dvore a priložila svoj mobil k uchu. Druhou rukou si obtáčala okolo prsta prameň svojich neposedných vlasov.

„Mikael, ahoj, aké nečakané."

Omotanými vlasmi sa dotkla svojich pier. V mysli si vybavila Ravenov nežný bozk a takmer sa jej podlomili kolená.

„Zlé správy, Leah."

„Nie, to mi nehovor."

„Charlotte načisto preskočilo."

„Čo zase vyviedla?"

„Dala nás na súd."