Stál tam pred ňou, vánok mu rozvieval vlasy, ktoré mu neprestajne padali do tváre. V jeho očiach nevidela hnev, či chlad, s ktorým sa tak často stretávala. Tentoraz bolo v jeho výraze čosi iné a ona si spomenula na ich predchádzajúcu noc.

Prišiel neskoro domov, bol celý premoknutý a tváril sa presne rovnako. Keby nebola taká sebecká, všimla by si, že je unavený. Keby nebola taká unesená tým, že sa jej konečne dotýka, možno by sa ho spýtala, čo sa stalo. Keby v jeho dotykoch čítala a nezatvárala pred ním oči, pochopila by, že možno v skutočnosti nepotrebuje sex, ale čosi úplne iné.

Pootvorila pery, no potom ich aj zavrela. Nevedela, ako začať. Chcela sa ospravedlniť zato, že dnes ráno tak dramaticky ušla. Zato, že hodila o zem prsteň, na ktorom pracoval mesiace. Zato, že mu klamala. Pretože povedala, že ho nenávidí, keď veľmi dobre vedela, čo voči nemu cíti v skutočnosti.

No čím dlhšie tam obaja mlčky stáli, tým viac začínala chápať, že to možno nepotrebuje ani vysloviť. Niekedy sa ľudia nepotrebovali zhovárať nato, aby si rozumeli. A inokedy museli rozprávať práve preto, aby sa konečne pochopili. Kým on možno dokázal čítať v jej pocitoch a gestách, ona bola stále načisto stratená. Pokiaľ Raven Thorton konečne neotvorí bránu, aby ju vpustil do svojho srdca, nikdy mu nebude rozumieť.

„Chceš sa prejsť?" prehovorila prvá.

Prikývol. Nikdy tu poriadne nebol, nevidel, ako si žije Ruth, no Leah ho teraz nechcela vziať na prehliadku celého domu. Namiesto toho prešla pozemkom a otvorila druhú bránu v jeho zadnej časti. Vedela, že ju nasleduje, nemusela sa obzrieť. Jeho prítomnosť cítila na svojom zátylku, vzduch bol nabitý ťažobou i vzrušením, nádejou a obavami.

Len čo vyšli von, rozprestierali sa pred nimi pokosené lúky a polia. Niektoré patrili im, no prenajímali ich podnikateľom, ktorí ich vysádzali a starali sa o ne. Stromy v diaľke šuchotali, listy už mali červeno-hnedé. Steblá trávy zožltli a vyschli. Ohýbali sa vo vetre a chichotali sa. Stále počula zvuky svrčkov, vôkol nich prefrngol vtáčik. Takéto niečo ste nemohli zažiť v meste, uprostred betónovej džungle sklenených mrakodrapov, kde ste neustále počuli iba hukot motora a neutíchajúcu vravu ľudí.

Zdalo sa, že Thorton bol touto scenériou rovnako uchvátený. Zastala, aby sa za ním obzrela a uvidela, že stojí uprostred vyšliapaného chodníčka, obzerajúc sa navôkol. Leah milovala mesto, no raz za čas nebolo zlé vypadnúť z toho chaotického miesta a objaviť sa tu, kde čas plynul pomalšie a obloha bola jasnejšia.

Urobila ďalších pár krokov a potom zastala uprostred vysokej trávy. Stále obaja vytrvalo mlčali a to ticho pre ňu začínalo byť neznesiteľné. Raven bol tichý typ a ona potrebovala neustále rozprávať. Nikdy sa nezamýšľala nad tým, či mu to na nej vadí, alebo nie. Poznala ho a predsa o ňom stále vedela tak máličko. Chcela byť s ním čoraz viac a viac, každý deň sa o ňom dozvedieť niečo nové, čo jej dovtedy unikalo. Chcela byť po jeho boku. Nech sa medzi nimi udialo čokoľvek, tieto pocity zostávali nezmenené.

Pootvorila pery. Thorton sa k nej konečne obrátil.

Vzduchom preletel chrobák a vrazil jej rovno do tváre. Vydala zo seba príšerný zvuk a zažmurkala. Tá okrídlená vec jej dala všetkými šiestimi nohami do oka. Thorton sa zasmial na jej zvriesknutí, no priskočil bližšie. Takmer sa zatackala a spadla, no podarilo sa jej nabrať stratenú rovnováhu. Raven jej chytil ruku a odtiahol jej ju preč z tváre.

„Musíš otvoriť to oko."

„Bolí to," zaprotestovala, no napokon ho poslúchla.

Pomaličky nadvihla viečko a skúsila sa na neho pozrieť. Videla ho rozmazaného, začali jej slziť obe oči, hoci to schytalo len jedno z nich.

Nahol sa k nej a potom jej palcom pomaly odtiahol spodné viečko. Slzy vyplavili von malého votrelca, ktorý sa skotúľal po jej líci a spadol na zem do trávy. Mohol ju už dávno pustiť, no nedokázal to urobiť. Pomaly spustil ruku z jej tváre a potom o krok odstúpil. Konečne sa jej na neho podarilo zaostriť. Už sa viac nedíval na prírodnú scenériu, teraz sa jeho oči hľadeli priamo na ňu.

Mal tmavšiu pokožku a jeho oči boli vždy neprirodzene číre. Nehodili sa ani k jeho čiernym havraním vlasom, ktoré mu teraz liezli po krku.

„Prepáč," povedala.

Jej slová preťali vzduch a zastavili čas. Aj vtáčiky prestali vyspevovať, vietor sa utíšil a steblá trávy sa vyrovnali. Leah urobila krok vzad. Chcela ho chytiť za ruku, objať, pobozkať, no tušila, že by sa mala ovládnuť a nechať ho, nech k nej pristúpi ako prvý. Tlačila na neho, snažila sa ho zbaliť a konečne vytvoriť pár, no nikdy sa nepýtala, ako by to malo vyzerať podľa neho. Iste, čoskoro sa vezmú, to bola celá pointa ich dohodnutého manželstva. No nikdy sa o tom poriadne nezhovárali. Vlastne, Thorton sa s ňou rozprával iba o máločom. Ale vždy bol nablízku, aby ju mohol zachrániť. Ako napríklad keď stratila aj posledné zvyšky svojej motivácie a chcela seknúť s umeleckou univerzitou. Vždy bol tým, kto z nej robil lepšieho človeka.

Myslela si, že sa jej opýta, prečo sa ospravedlňuje. Chvíľku očakávala, že jediným slovom „prepáč" sa celá tá situácia vyrieši, no keď si začala pripomínať, za čo všetko vlastne mu dlhovala ospravedlnenie, uvedomila si, že jej zoznam sa začal až príliš nekontrolovateľne predlžovať. No Raven nepotreboval počuť osobitné prepáč za každú jednu vec, ktorú kedy urobila. Nepotreboval to kvôli svojej hrdosti, či pochabosti. Chápal. A dokázal odpúšťať.

„To ja by som sa ti mal ospravedlniť," znova sa jej zadíval do očí.

Bolo ťažké udržiavať s ním očný kontakt.

„Ublížil som ti."

„Čo sa stalo?"

„Vyhodili ma z univerzity," povedal.

„Nie," zavrtela hlavou. „To nemyslíš vážne."

„Bohužiaľ, myslím."

„Ale veď tam už nechodím. A ani my dvaja sa poriadne nestretávame. Patril si medzi učiteľov, ktorých sa študenti možno trocha báli, ale mali pred tebou rešpekt. Sťažoval sa niekto z nich na teba?" Vzápätí nato prišla sama. „Bol to ten vedúci fakulty."

Thorton prikývol.

„Čo mu zase vadilo?"

„Vždy som mu vadil iba ja. Bolo mu ukradnuté, či si tam ty, alebo ktokoľvek iný."

„Ale prečo?"

„Niekedy je ťažké prekonať vlastné predsudky a pýchu."

Leah zovrela päste. Mala sto chutí vpochodovať do univerzity a vraziť tomu chlapovi päsťou do tváre. Mala to urobiť už dávno, presne vtedy, keď ich dusil vo svojej kancelárii a snažil sa ich vyšachovať z hry.

Pomaly vydýchla a nasilu uvoľnila svoje päste. Kedysi by sa ako víchor rozbehla hneď za svojim cieľom, no teraz stála na mieste. Thorton bol konečne tu a ona od neho nechcela opäť utiecť, hoci sa chcela pomstiť v jeho mene. Namiesto zlosti sústredila svoju pozornosť na jeho oči. Upokojovali ju.

Takže v ten večer nebol zjavne vo svojej koži a ona si to nevšimla. Bolo jej čudné, že nebol podráždený, keď zazrel, že mu prišla zaniesť večeru, ktorú akosi zabudla vziať so sebou. Keď sa nehneval zato, že sa zrazu objavila pred jeho dverami bytu. Boli veci, ktoré Raven Thorton neznášal a bolo jedno, či by ich robil jeho obľúbený študent alebo budúca manželka.

„Bola som slepá," povedala. „Nevedela som."

„A ja som to využil," odvetil. „Mala si pravdu. Zachoval som sa ako idiot."

To, že teraz stál tu a úprimne ho to mrzelo, rozptýlila všetku jej bolesť z dnešného rána. Dneškom sa jej mohol konečne natrvalo zbaviť a predsa bol tu, aby všetko napravil. Mohla sa odvážiť myslieť si, že pre neho znamená čosi viac?

„Zmenila si sa. Neuvedomil som si to."

Konečne urobil krok vpred. Rukami si objímala plecia, aby si zakázala dotknúť sa ho. Ruth jej povedala, že niekedy musí dať veciam voľný priebeh, ale bolo ťažké poslúchnuť jej radu. Ak to bude chcieť vydržať, bude si asi musieť dolámať ruky.

Thorton ju však prekvapil, urobil ďalší krok a potom ju objal. Hlave dovolil spočinúť na jej pleciach a zhrbil svoj rovný chrbát pod ťarchou všetkých tých vecí, ktoré pred ňou ukrýval. Mala pocit, že ho počula zhlboka vydýchnuť, no nepýtala sa. Vytrvalo mlčala s rukami visiacimi pozdĺž tela. Až po chvíľke sa odvážila natiahnuť ich a konečne sa dotknúť jeho širokého chrbta. Dovolila si pritvoriť oči a vychutnávať si jeho blízkosť.

Povolil zovretie a ona sa na neho pozrela. Vybral z vrecka svojich nohavíc prsteň, ktorý mu iba dnes ráno vrátila a dal jej ho. Zovrela ho v prstoch.

„Nechcem sa vydávať," povedala, kým prevaľovala ťažký zásnubný prsteň v dlani. „Nechcem sa vydávať, ak to má znamenať iba formalitku, na základe ktorej ti môj otec pošle peniaze. Nechcem sa vydávať, ak to má znamenať, že ma v skutočnosti nemáš rád a som len ďalším stupienkom na ceste k tvojmu cieľu. Raven, čo vlastne pre teba znamenám?"

Príliš vzácna nato, aby sa nebál ublížiť jej. Príliš krásna nato, aby sa nedokázal na ňu prestať pozerať.

„Si môj drahokam," odvetil.