Leah zastala a potom vypla motor. Nechcela však ihneď vystúpiť z auta na javisko. Potrebovala ešte chvíľku zostať zavretá vo vnútri, ukrytá vo svojej vlastnej bubline, vo svojom svete. Zdvihla hlavu a pozrela na svoj odraz v spätnom zrkadle. Oči mala červené, viečka opuchnuté, no vodovzdorná maskara vyzerala po včerajšej noci a dnešnom plači stále rovnako bezchybne. Kvalitná kozmetika nad zlato.

Prstami prehodila svoje vlasy za chrbát a zišla nimi dole, až kým nenatiahla výstrih na svojej blúzke. Stay strong... Tie slová ju sprevádzali po celý jej život, stali sa jej životnou filozofiou a myšlienkou, ktorá ju neustále držala na vlastných nohách. Dala si to tam vytetovať, aby im dokázala, že jej už nikto viac neublíži. Tie slová jej mali pripomínať, že ľudia majú nad ňou iba takú moc, akú im do rúk sama vloží.

Posledné mesiace bolo ľahké zabúdať na jemný čierny nápis navždy vrytý do vlastnej pokožky. Po tom, čo sa udobrila s Mikaelom, čo sa sústredila na vlastné ciele a plány, sa jej nepriatelia zo života akoby vyparili. Cítila sa silnejšia a neohrozená, hoci sa jej nedarilo na umeleckej škole a musela sa vrátiť na ekonomickú univerzitu, kam ju jej otec odjakživa chcel dostať.

Bolo to už dávno, zabudla, ako to bolí, keď vám niekto ublíži. Raven Thorton sa dostal hlbšie, než čierny nápis v jej pokožke. Prenikol hlboko do jej vnútra, bez toho, aby si uvedomila, aké riziko sa s tým spája. Nikdy v živote by si nebola pomyslela, že práve on bude ten, kto jej ublíži.

Iste, počas svojich prvých dní, kedy sa poriadne ani nepoznali, si radi navzájom ubližovali nepeknými slovami a narážkami. Tie časy však boli už dávno za nimi. Stal sa súčasťou jej existencie, často na neho myslela a dala by čokoľvek zato, aby mohla byť v jeho blízkosti. A niekedy, niekedy si myslela, že tento cit spolu zdieľali. Opäť sa mýlila? Opäť na neho nasilu vtlačila svoje vlastné city?

Počas nudných večierkov svojich rodičov spala s rôznymi mužmi. A predsa ju nikdy neranilo, keď dotyčný na druhý deň nezavolal a nekonalo sa žiadne randenie. To, že sa to isté udialo s Ravenom, však malo na ňu dopad, aký by si nikdy v živote nedokázala predstaviť. A už obzvlášť nie na začiatku ich vzťahu, keď ich otec zoznamoval.

Otec. Dohodnuté manželstvo. Podpísali predsa už ich predsvadobnú zmluvu a termín ich obradu sa nezadržateľne blížil, hoci to bolo omnoho neskôr, ako bol pôvodný plán jej rodičov. Nepredstavovala si, že to bude takéto.

Vzdychla a na malý moment prižmúrila svoje oči. Potom ich opäť otvorila a vystúpila z auta. Zaparkovala na ceste pred bránou, no neotvorila ju. Namiesto toho prešla bráničkou pre ľudí a kráčala po dláždenom chodníku priamo k ich starému domu, v ktorom ako malé dieťa ešte bývala.

Kým prešla ku vchodovým dverám, kľučka na nich cvakla i samá a otvorili sa. Zdvihla hlavu a zazrela Ruth. Stála na prahu v obyčajných domácich šatách a ona si po prvý raz uvedomila, ako rada ju vidí. Áno. Namiesto toho, aby prišla za svojim starým otcom, teraz stála pred Ruth, cudzou staršou pani, u ktorej iba pracovala. A predsa ju stále považovala za svoju vlastnú rodinu.

„Leah, aké prekvapenie," usmiala sa na ňu.

Zdalo sa, že sa má dobre. Po starostiach s obchodom ju už nemalo viac čo ťažiť. Ak si aj všimla jej uplakané oči, nedala to najavo a odstúpila, aby mohla vojsť za ňou dnu. Dom bol teraz vyprataný a omnoho priestornejší, no bolo v ňom čisto. Dúfala, že upratuje opatrovateľka a nie ona. Snažili sa urobiť maximum.

„Kde je dedo?" opýtala sa.

„Je na poschodí," odvetila. „Po raňajkách zväčša vyjde hore a číta noviny."

Leah pozrela na schodište. Automatická robotická stolička, ktorá mohla kohokoľvek vyniesť na poschodie, teraz stála na zavolanie úplne hore. Pokiaľ nezačul jej auto, budú mať chvíľku pre seba. Leah sa obrátila znova k Ruth.

Pootvorila pery, no potom ich zavrela. Má začať rozprávať starej žene, že sa vyspala s mužom, ktorého ľúbi a ten ju teraz znova odmietol? Nedokázala sa jej s niečím takým zdôveriť, ani keby bola opitá. A tak namiesto toho iba prešla za ňou do jedálne a sadla si za stôl.

„Raňajkovala si?" opýtala sa jej.

Pokrútila hlavou.

„To je hrozné," pokračovala Ruth vo svojom veselom tóne. „Nedávno som počula, že mladí ľudia vôbec neraňajkujú. Raňajky sú základom dňa. Hovorila mi to moja mama a mala pravdu. A ja to teraz hovorím tebe."

„Nemusíš si robiť starosti," obrátila sa Leah na stoličke.

No Ruth ju nepočúvala. Namiesto toho k nej doniesla podnos s raňajkami. Leah mala pocit, že sa rozplače. Otočila sa naspäť a pozrela na podnos. Nedotkla sa taniera s lievancami, namiesto toho si vzala kovovú kanvicu a vliala do šálky čiernu kávu.

„Raven je veľmi komplikovaná povaha," prehovorila Ruth tichým tónom.

Leah na ňu pozrela. Práve stála pri okne a naprávala kvetovanú záclonku. Vôbec sa na ňu nedívala, akoby si to hovorila iba sama pre seba.

„Bez ohľadu nato, koľko ľudí bolo v jeho blízkosti, pod povrch púšťa iba skutočne málokoho. Ani mne spočiatku nedôveroval. Bral ma len ako príležitosť utiecť od myšlienok na detský domov a ponoriť sa do kreslenia."

„Stále mi nedôveruje," povedala Leah.

„Dôvera sa nedá naučiť, ani nasilu vytvoriť," pokračovala Ruth. „Je ako rastlinka, o ktorú sa treba s láskou starať. Občas ju treba zaliať, niekedy podoprieť, aby sa nezlomila pod vlastnou ťarchou. Niekedy skrátka človek očakáva od toho druhého priveľa a váha celého vzťahu ju zadlávi. Niekedy musíš veci pustiť a dať im priestor, aby mohli rásť."

Leah počúvala, čo hovorí. Neustále očakávala, kedy jej Thorton dá nejaký signál, aby sa mohla vrhnúť do vzťahu s ním. Išla do všetkého ako búrka a zanechávala za sebou spúšť. Presne takú zanechala i dnes ráno, keď mu znova povedala, že ho nenávidí. Prečo mu povedala niečo, čo nie je pravda? Prečo musela byť dramatická? Prečo zahodila prsteň, ktorý pre ňu toľko znamenal?

„Čo ak tú rastlinu omylom zlomím, alebo jej odstrihnem listy?" opýtala sa.

Dobre, jej metafora stála za nič, no aspoň sa snažila. Neznamenalo to, že Thortonovi odstrihla ruky, alebo niečo. Rovnako mu ani nerozbila nos, hoci inokedy by sa možno neovládla a trafila ho päsťou rovno do tváre. Pousmiala sa. Skutočne sa zmenila, hoci len o kúsok.

„Rany sa časom zahoja," povedala Ruth a potom sa konečne otočila k Leah, aby sa jej mohla pozrieť do očí. „Každá rastlina sa ťahá za svetlom, Leah. A ty si jediné slnko, ktoré momentálne má."

Zaťala zuby, aby sa jej neroztriasla brada. Ruth bola ako jej rozprávková babička, ktorú nemala. Charlotte pripomínala skôr strigu a dedova prvá žena sa neobjavila v ich rodine odvtedy, ako sa rozviedli. Leah ani len netušila, ako teraz vyzerá. Videla iba staré fotografie s otcom.

„Mala by si sa za ním vrátiť," prehovorila Ruth. „Rastliny neprežijú v tme."

Znova sa lišiacky usmievala. Leah vstala od stola a podišla k nej, aby videla, prečo sa tak tvári. Z okna jedálne mala výhľad priamo von za bránu, kde na ceste zahliadla stáť svoje vlastné auto. No teraz nebolo osamotené. Hneď za ním stálo Thortonove staré autíčko.

„Prišiel sem," povedala neveriacky.

„Povedala som," odvetila Ruth. „Rastlinka sa vždy ťahá za svetlom."

„Si ako nejaká vedma," pokrútila hlavou a usmiala sa na Ruth.

„Mala by si ísť za ním," povedala. „Prevetrajte si hlavy vonku a potom sa nezabudni prísť ukázať starému otcovi. Nie je pekné, že ste ho sem doviedli."

„Dedo sa necítil veľmi dobre a..."

„Možno sa cíti lepšie, než si všetci myslíme," pokrčila plecami.

Leah nevedela, čo si má z jej slov vyložiť. Tok jej myšlienok prerušilo zaškrípanie pántov bráničky. Thorton práve vstúpil na ich pozemok a kráčal po chodníku k vchodovým dverám. Leah venovala Ruth posledný vydesený pohľad a potom prešla naspäť do predsiene.

Otvorila dvere a vyšla mu v ústrety.