Letá rodiny Daltonovcov sa často niesli v znamení exotických dovoleniek a záhradných večierkov. Tohto roku sa mali udiať i tri svadby všetkých Daltonovských deciek. Keď sa vlastne Leah nad tým zamyslela, zistila, že tento rok bolo všetko úplne hore nohami.

Namiesto troch svadieb bola iba jedna, ktorá sa odohrala v tajnosti len pred očami dvoch svedkov. Jej rodičia tohto roku neboli na žiadnej dovolenke, pretože dozerali na prerobenie ich starého domu, kde bývali predtým, než sa vrátili naspäť do vily.

Vzdychla a krúživými pohybmi rukou zamiešala svoju kávu s viečkom v papierovom poháriku. Leto sa skončilo a s ním i príjemné voľné dni, ktoré sa jej naskytli po tom, čo ju vyrazili zo školy a ona pomáhala Ruth v obchode.

Rýchle kroky uberajúce sa chodbou ju dobehli. Potom jej ktosi poklepal po pleci a keď sa zvrtla, uvidela pred sebou Mikaela. Usmieval sa na ňu od ucha k uchu a držal za ruku Elizeé. Obaja vyzerali, akoby si dopriali minimálne desať návštev solária. Jej brat bol omnoho romantickejšia duša, než si myslela. Po tajnej svadbe s Elizeé obaja zmizli na svadobnú cestu, ktorá trvala dosť dlho nato, aby sa zapísala do Guinnessovej knihy rekordov.

„Myslela som, že nestihnete ani len zimný semester," povedala.

„Všetko sme mali vypočítané, neboj," odvetil a kráčal spolu s ňou. „Ako sa tebe pozdáva na novej škole?"

„Nie je to zlé," mykla plecom. „No bude to ešte lepšie, ak mi dáš zadania z minulého ročníka."

„Mala by si mať rešpekt voči študentom z vyšších ročníkov."

Elizeé sa zachichotala. Leah mala problém zadržať úsmev. Jej brat sa síce narodil v tom istom roku, no ona bola staršia, predbehla ho len o niekoľko mesiacov. Vďaka jej výletu na umeleckej škole ju Mikael predbehol aspoň na akademickej pôde. Teraz bol druhákom a ona začínala v prvom ročníku študijného odboru, ktorý mali vlani študovať spolu, kým sa nerozhodla svojim rodičom škrtnúť plány, ktorí si pre ňu prichystali.

„Budem nato pamätať," povedala. „Doma ti to aj tak všetko zrátam. Tam som stále starší súrodenec."

Niečo jej odvetil, ale Leah ho viac nepočúvala. Jej myšlienky boli čoraz černejšie, takmer pripomínali obsah téglika, ktorý práve dopila.

Bola na svojom mieste, vôkol nej sa premávali davy študentov ekonomickej univerzity. Kopec deciek poznala z večierkov organizovaných jej rodičmi, boli to deti ich obchodných partnerom a dôležitých hostí. Bola konečne medzi svojimi. Na chodbe univerzity sa v tomto momente nenachádzala ani jedna šialene zafarbená hlava, absolútne žiadne vyzývavé a avantgardné oblečenie. Študenti jednej z najlepších ekonomických univerzít boli vážni a vzorní. Leah pripadali neskutočne nudní a naškrobení.

Nebolo ani jedno miesto na Zemi, kam Leah skutočne patrila. Či už navrhovala a šila šaty, alebo sedela na prednáške, kde si zapisovala vzorce na výpočet rentability, nič z toho nebolo skutočne jej.

„Tak mi napadlo, že by sme potom niekedy mohli ísť pozrieť deda."

Zdvihla hlavu k bratovi. Starého otca nevidela od momentu, ako ho vysťahovali spolu s Ruth do ich starého domu, ktorý jej mama kedysi dávno zdedila po starej slúžke, ktorá u nich pracovala. Celý ho prerobili tak, aby mal bezbariérový prístup a zajednali opatrovateľku, ktorá sa tam mala každý deň objaviť na dve hodiny.

„Počula som, že sa mu polepšilo. Mama povedala, že otec bol za ním, kým ste boli na svadobnej ceste a vraj vyzeral byť veľmi spokojný."

„Možno preto, že nemusí byť so Charlotte."

Leah vytreštila oči na Elizeé. Bolo to asi po prvý raz, čo ju začula použiť nejakú sarkastickú poznámku. Elizeé väčšinu času mlčala, alebo sa len smiala na Mikaelových vtipoch. Vždy si ju predstavovala ako anjelika, tie vety sa jej ústam jednoducho nehodili. Bolo to, akoby ste očakávali, že jej z pier vypadnú pri každom slove perly a namiesto toho z nich vyskočil had.

„Nemáš rada Charlotte," skonštatovala.

„Nikto ju nemá rád," pokrútila hlavou. „Je strašidelná, takmer ako nejaká čarodejnica zo Snehulienky," povedala. „Nikdy by som si od nej nevzala žiadne jablko."

„Bola nahnevaná, keď zistila, že nám neprekazila svadbu," pokrčil Mikael plecami. „Niekoľkokrát sa snažila náš zväzok zrušiť, pobúriť Van Althuisovcov, ale nevyšlo jej to. Sme obaja dospelí, nepotrebovali sme súhlas."

„Jej slávne zásnuby Patricka a Eve sa zrušili," odvetila Leah. „Samozrejme, že je vytočená do nepríčetnosti. Celý jej absurdný plán vyšiel nazmar."

„Patrick hľadá narýchlo novú priateľku," informoval ju Mikael.

„Ak aj nejakú nájde, dlho im to nevydrží. Len čo zistí, aký to je mamičkin synáčik, vezme nohy na ramená a už jej nebude. No zaujíma ma, čo sa stalo s Eve. Akoby sa prepadla pod zem. Charlotte ju vyšachovala z našich večierkov."

„Keby len to. Stále je presvedčená o tom, že to ona zamenila obrazy a pokúsila sa prekaziť našu svadbu. Vyhodila ju aj zo svojej firmy. Odtiaľ ju poznala, pracovala tam na skrátený úväzok. Zrejme už pracuje niekde inde."

„Bosorka robí honbu na bosorku."

„Nezdá sa ti zvláštne, že Charlotte sa na nášho deda takpovediac vyprdla?" pokračoval Mikael. „Prehrala túto hlúpu súťaž o dedičstvo. Predpokladal som, že sa bude dedovi znova líškať, až kým nepríde na nejaký lepší nápad, ako nás znova obrať o podiely firmy."

„Je to zvláštne," potvrdila mu to.

Obrátila sa k oknám na chodbe univerzity. Cez hrubé sklo videla, ako sa vonku rozfúkal vietor. Konáre stromov vysadené neďaleko chodníka vedúceho do univerzity sa strašidelne ohýbali. Lístie, ktoré sa začínalo sfarbovať do žlto-hneda, teraz šialene lietalo vzduchom.

„Ako ticho pred búrkou," povedala.

Rozlúčila sa s Mikaelom a Elizeé, potom sa pobrala do vedľajšej chodby, kde mala nasledovať jej ďalšia nudná prednáška plná ekonomiky a nezmyselných teórií. Vybrala z vrecka telefón a vytočila Ruth. Zdvihla to asi po štvrtom zazvonení.

„Ruth," oslovila ju. „Ako sa máš? Aké je tam počasie? Zdá sa, že sem príde jedna z posledných búrok."

„To sme ju asi poslali od nás," odvetila jej.

„Bola tam búrka?"

„Napriek tomu, že je jeseň, je stále strašne horúco," rozprávala. „Kvôli tomu vetru neprišla ani opatrovateľka."

„A čo dedo? Vydržal sám? Nebál sa búrky?"

Nebola si istá, ako sa starý osamotený muž na vozíku môže správať, keď vôkol neho fúka silný vietor a počuť hromy. Netušila, čo sa mu preháňalo hlavou, ani v akom stave sa nachádzal. Dlho ju to ani nezaujímalo.

„Bola som tam," upokojovala ju Ruth. „Leah, tvoj starý otec..."

„Čo s ním?"

„Nič," povedala napokon. „Má sa už omnoho lepšie. To je celé."

„Hej, ale niekedy..."

„Niekedy sa správa čudne," priznala. „No je starší, než ja, navyše už kadečo preskákal."

„Dávajte si pozor," povedala.

„Dáme," sľúbila jej. „A Leah."

„Hm?"

„Pozdrav Ravena."

„Ruth," takmer sa začala červenať. „S Thortonom sa veľmi nestretávame."

„Prečo nie? Ste pre seba stvorení."

„V lete mal skúškové, venoval sa študentom. Teraz bude pravdepodobne hodnotiť projekty prvákom. Nemá na mňa čas."

Bolelo to viac, ako si bola ochotná priznať. Momenty, kedy si mohla vychutnávať jeho pozornosť, boli zriedkavé a vzácne, neustále na ne myslela predtým, ako zaspávala, želajúc si, aby konečne voči nej pookrial. Vždy, keď sa mu priblížila, vzdialil sa, akoby sa jej bál. Akoby sa bál zamilovať a veriť, že láska prekoná všetky prekážky. Leah tomu chcela veriť. Koniec koncov, neexistovali dvaja odlišnejší ľudia, než oni. A aj napriek tomu sa ich cesty spojili.

„Kam sa podela tvoja tvrdohlavosť?"

Nevedela.

„Urob mi láskavosť a navštív ho. Keď má veľa práce, takmer vôbec nevečeria a to nie je pre takého mladého muža zdravé. Mala by si mu niečo uvariť. Takže splň starej žene jej želanie a urob tak dobrý skutok. Vieš predsa, kde býva."

Leah sledovala, ako na okná chodby začali dopadať ťažké dažďové kvapky.

„Neviem variť," povedala do telefónu.

A vraj láska prekoná všetky prekážky.