Leah bola zatvorená v sklade obchodu s umeleckými potrebami. V prázdnom priestore uprostred kovových regálov stála jej figurína. Na umelom torze viseli hodvábne svadobné šaty s vlečkou až po zem. Boli tvorené hustou anjelsky bielou látkou, ktorá bola prekrytá priehľadným závojom posiatym delikátnym jemným vzorom a glitrami, ktoré sa trblietali pod studeným svetlom neóniek.

Len čo začula cengnutie zvonca nad dverami predajne, zvrtla sa a zhodila zvyšky látky na stoličku. Ihla so špendlíkmi zostali zabodnuté vo figuríne, akoby si vytvorila obrovskú voodoo bábku. Táto však nemala priniesť smolu, ale šťastie v živote mladomanželov. Modlila sa s každým jedným stehom ihly, aby Van Althuisovci dostali rozum a dovolili sa zosobášiť Elizeé s Mikaelom.

Vbehla do predajne, kontrolujúc Ruth. Po pár dňoch ju pustili z nemocnice, otras mozgu sa nepotvrdil. Zrejme mala šťastie a neudrela si hlavu. Aj napriek tomu ale dostala naordinovaný pokoj a žiadnu prácu. Mala si už dávno užívať dôchodok, dokiaľ to bolo z jej mesačného dôchodku možné. Bola však tvrdohlavá a neposlúchla ich. Neustále pracovala v obchode, pretože tvrdila, že sa nudí. Leah jej prikázala preto sedieť iba za pokladňou a ona sa starala o všetko ostatné.

Kým na začiatku nevedela ani len odomknúť pokladňu, počas všetkých tých týždňov, čo tu pracovala, sa naučila, kde má ktorý tovar svoje miesto. Aké sú momentálne nové výrobky obľúbených umeleckých značiek, ale i to, o čom momentálne snívajú študenti umeleckej univerzity. Aj teraz zdvihla hlavu a pozdravila potenciálneho zákazníka obchodu, akoby to bola bežná súčasť jej dňa.

„Vitajte, ako vám môžem po...," stíchla.

Ruth sedela mlčky na stoličke a nedokázala od muža vo dverách odtrhnúť oči. Leah videla, ako si nervózne uhladila sukňu svojich šiat. Muž pri vchode na prvý pohľad vzbudzoval strach. Leah však oceľovosivé oči poznala.

„Otec," pristúpila bližšie. „Čo tu robíš?"

Návšteva otca bola nečakaná a neveštila nič dobré. Otec len málokedy vychádzal z práce alebo vily Daltonovcov. A teraz bol tu. V maličkom obchodíku uprostred mesta, kde by ho vlastné kroky nikdy samé nezaviedli. Toto nebol žiadny Raven.

„Leah, tak tu teda pracuješ," skonštatoval namiesto toho, aby odpovedal na jej otázku a potom sa rozhliadol o po okolí.

Bola si istá, že sa snaží očami zhodnotiť hodnotu tovaru na predajni, prepočítať v mysli rýchlu rentabilnosť zakrpateného obchodíka. Vedela, že to nebude vedieť odhadnúť, netušil, koľko asi tak stoja farebné ceruzky, no určite stáli menej ako čokoľvek, s čím kedysi začal podnikať on.

Leah vedela, že momentálne sa pohybujú v strate. A to nemusela byť žiadny vyštudovaný ekonóm. Pokiaľ ich nespasí nejaký šialený investor, alebo neodleje časť peňazí zo svojej zlatej kreditnej karty, môžu to tu rovno zavrieť. Chceli si to tu prenajímať, alebo odkúpiť, aby si tu mohli urobiť ateliér. Bez pôžičky z banky to nepôjde. Dokiaľ konečne niekto z nich niečo nepredá, nemajú šancu. No Thorton ešte stále pracoval na prsteňoch pre ňu a Mikaela, nezaoberal sa výrobou bežných šperkov na predaj.

„Hej no," odvetila a prekrížila ruky na hrudi. „A ozaj, čo tu vlastne robíš?"

Ruth vstala, zaskočená vzťahom medzi nimi dvoma.

„Dáte si kávu?" opýtala sa ho.

„Sadni si, Ruth," odvetila Leah. „Nemá zmysel sa pre neho namáhať."

Otec obrátil svoje oceľovosivé oči k dcére. Nemalo význam zalievať mu instantnú kávu, ktorej by sa aj tak nedotkol. To, že sem prišiel, niečo znamenalo, a ona potrebovala vedieť, čo. Nemala čas postávať tu a zabávať sa s ním. Potrebovala dokončiť šaty pre Elizeé. Počas uplynulých dní dostala nápad, ako svoj návrh zlepšiť, snažila sa šaty prerobiť bez vedomia budúcej nevesty. Aj tak stále nevedela, či svadba bude, alebo nie.

„Ale," namietla Ruth tichým hlasom.

Očividne si takto nepredstavovala vzťah otca a dcéry.

„Má pravdu," usmial sa na ňu Ian Dalton. „Nebudem dlho."

Ruth sa znova posadila, sledujúc ich pozornými očami. Leah sa nechcela rozprávať pred ňou, nechcela jej ukázať, ako zvrátene funguje jej vlastná rodina. Namiesto toho sa teda zvrtla a pobrala sa naspäť do skladu. Otec ju nasledoval. Zrejme aj on sa chcel rozprávať medzi štyrmi očami.

Leah sa vrátila naspäť k figuríne a ignorovala otca, ktorý prekvapene stál na začiatku skladu. Pomaličky podišiel bližšie a zastal pred svadobnými šatami.

„Tie šaty," povedal, no nedokončil.

„Nie sú pre mňa," mykla plecom Leah. „Sú pre Elizeé. Ak ich ešte bude potrebovať."

„Asi skôr nie," odvetil. „Van Althuisovci sú ešte stále nahnevaní. Môžeme predpokladať, že naša dohoda padla."

„Stále budem veriť tomu, že si k sebe nájdu cestu," odpovedala mu Leah.

Aj keby som im mala doniesť stovku telefónov, pomyslela si v duchu.

Nenechala sa ním rušiť a pokračovala vo svojej práci. Pri kreatívnej činnosti, kedy navrhovala nové šaty, sa musela sústrediť. Jej múza bola nevyspytateľná a vrtká, len čo ju niekto vyrušil, kým sa snažila niečo nové načrtnúť, jej nápad bol navždy fuč. Keď však všetko bolo vymyslené a stanovené, nasledovala tá mechanickejšia časť. Pri tej si však mohla dovoliť poľaviť v ostražitosti, jej ruky po toľkých týždňoch šili už automaticky.

„Tak," prehovorila, kým vyťahovala ihlu z látky, „dozviem sa konečne, prečo si sem prišiel?"

„Dostala si domov list z univerzity," prehovoril.

Z vrecka na saku vytiahol papierovú obálku s okienkom, ktorá bola zložená na polovičku. Potom ju rozvinul, vybral z nej list papiera a otvoril ho.

„Píše sa tam, že ťa vyhodili."

„Píšu aj prečo?" opýtala sa s úsmevom. „Preto, že som spackala ročníkový projekt, alebo preto, že chodím s vlastným učiteľom?"

Možno za tým bolo oboje.

„Aký ročníkový projekt?"

„Šaty, na ktorých pracujem," zasmiala sa Leah. „Mala som ich hotové už pred týždňom a priniesla som ich na hodnotenie. Nepáčili sa im. Neboli dostatočne umelecké a extravagantné. Navyše, ako ročníkový projekt sme mali tému tok času a to sa s mojimi svadobnými šatami veľmi nezhodlo."

„Prečo si ich skrátka neprerobila?" spýtal sa.

„Dala som na Thortonovú radu," odvetila. „Navrhovala som tieto šaty pre Elizeé a nie pre náš ročníkový projekt. Nemôžem zmeniť šaty, pretože nemôžem zmeniť Elizeé. Tie šaty ju zosobňujú."

Zdalo sa, že nerozumie tomu, čo hovorí. Musela sa pousmiať. Jej mama a otec skutočne nemali ani štipku umeleckého nadania. Prečo sa ich obe deti museli podať na babku z maminej strany? Muselo to byť pre ne neskutočné utrpenie.

„Zmenila si sa," prehovoril. „Myslel som, že ti na štúdiu na tejto univerzite záležalo."

„Aj ja som si to kedysi myslela," odvetila. „A potom som zistila, že je jedna vec študovať a druhá vec živiť sa tým. Vždy som rada kreslila, no bolo to skôr iba odreagovanie sa, nikdy som nebola natoľko vytrvalá nato, aby som to dokázala dotiahnuť ďalej, ako napríklad Mikael."

Mikael bol primárnym dôvodom, prečo vlastne začala kresliť. Pretože on bol vždy výnimočný a obľúbený. On maľoval a bol preto talentovaný. Bolo prirodzené, že sa ho snažila napodobniť, túžiac po pozornosti vlastných rodičov, pred ktorými si sama zahatala cestu. Jej vlastné malé klamstvo ju začínalo dobiehať. Hoci vedela, že z nej nebude veľká návrhárka, že nikdy nebude mať výstavu, ako mal Mikael, uvedomila si, že niekde na celej tej dlhej kľukatej ceste ju kreslenie začalo baviť. Nechcela si ho znenávidieť tým, že sa ním bude týrať až kým nevyhorí.

Bola tu však aj ďalšia vec. Ruth potrebovala, aby sa o obchod niekto postaral. A to sa nedalo šitím šiat. Aspoň nateraz nie.

„Hovoríš, že nie si dostatočne vytrvalá a napriek tomu stále robíš na šatách, ktoré vyzerajú byť už dávno hotové."

„Chlapi," prevrátila očami Leah.

Obaja sa zasmiali.

„Potrebujem, aby si išla so mnou domov," prehovoril.

„Prečo?"

„Mikael hovoril niečo o kamerových záznamoch a chcel, aby si tam bola. Aj s Thortonom."

„Raven je v škole," povedala Leah a potom sa obrátila k dverám. „A ja ju tu nenechám samú."

Jej otec bol zaskočený. Ešte nikdy sa nestalo, aby dala prednosť niekomu druhému. Hoci sebeckosť a schopnosť vydupať si vlastné podmienky jej zostala, teraz to pôsobilo úplne inak. Stále to bola tá istá Leah, ale bola iná, vyspelejšia a racionálnejšia, než si pamätal.

„Dobre," odvetil napokon. „Môže ísť s nami."