Leah očakávala, že len čo sa začne jej letný semester, bude sa môcť s Thortonom stýkať aspoň v škole. Od toho dňa, ako ju vysadil pred dverami obchodu Ruth, sa viac nevideli. No čakalo ju iba sklamanie – Thorton žiadny z predmetov tento semester neučil, teraz mal predmety hlavne s druhákmi a tretiakmi.

Asi po stý raz skontrolovala svoj rozvrh v telefóne, aby sa o tom presvedčila. Skutočne sa nemýlila, Thortonove meno nevidela ani v jednom z políčok. Vzdychla.

„Máš zlý rozvrh?" spýtal sa Luke.

Usmiala sa na neho, no neodpovedala.

Bola v škole iba prvý deň a hneď sa nakopilo obrovské množstvo problémov. Ešte nepovedala Lukeovi, že už viac nebudú šiť šaty v jej izbe vo vile Daltonovcov. No šiť ich v malom byte Ruth takisto nedávalo zmysel. Bude sa musieť so svojim projektom presunúť k Lukeovi na internát a nebola si istá, ako mu to vysvetlí.

„Ako si na tom s našim projektom?" opýtala sa ho.

„Nemal som časť na ňom robiť," odvetil. „Po skúškach som sa venoval hlavne svojmu komiksu. Výstava sa blíži a ja netuším, koľko bude trvať tlač. A čo ty?"

„No," zatiahla. „Ani ja som veľmi nemala čas."

„Snáď nás pustia do ďalšieho ročníka, aj keď to nebude dokonalé," zasmial sa.

Leah sa tiež uškrnula, ale zovrelo jej hrdlo. V kabelke ju pálila prihláška na ekonomickú univerzitu. Dnes ju chcela osobne doniesť na podateľňu univerzity, kde študoval Mikael. Najprv jej sľúbil, že jej ju pomôže podať elektronicky, no od večierka sa s ním nevidela, takže sa rozhodla vziať veci do vlastných rúk.

Stále nepovedala Lukeovi, že po prvom ročníku odchádza. Nejasne jej dochádzalo, že by o tom mal vedieť, ale nechcela sa do toho tlačiť. Svojim rozhodnutím si bola zase neistá, hlavne po tom, ako sa jej rodičia zachovali k Thortonovi.

„Kedy sa stretneme, aby sme pokračovali v projekte?" zaujímal sa Luke. „Mali by sme sa do toho pustiť na začiatku, kým ešte nemáme veľa projektov a seminárnych prác. Môžem sa kedykoľvek zastaviť."

„Vlastne, chcela som ťa o niečo požiadať," povedala. „Nemohli by sme pokračovať v návrhoch v tvojej izbe na internátoch? Podľa mňa bude lepšie, keď budeme mať model niekde, kde sa k nemu budeme môcť kedykoľvek dostať. Hlavne teraz, keď budeme väčšinu času tvrdnúť v škole."

„Ak prinesieš šaty a figurínu, môžeme," súhlasil. „Neviem síce, kde ju vtrepeme, ale snáď nebude môjmu novému spolubývajúcemu prekážať."

„Máš nového spolubývajúceho?" Leah na neho pozrela. „Nevedela som o tom."

„Nemôžu si dovoliť nechať mi izbu pre dvoch. Majú množstvo čakateľov a potrebujú peniaze."

„Jasné," odvetila.

Iste, bolo to pochopiteľné. Keď si spomenula nato, v akých podmienkach žije Thorton a Ruth, obaja mali malé byty len preto, lebo si nedovolili platiť v centre mesta väčšie. Ona síce s rodičmi nebývala priamo v centre, no ich štvrť bola preslávená veľkými luxusnými vilami a obrovskými pozemkami s bazénmi. To, čo ona považovala za samozrejmosť, bol pre ostatných iba nesplniteľný sen.

„Nezašla by si teraz na kávu?" zaskočil ju otázkou.

Nevedomky zovrela rúčku kabelky.

„Musím dnes ešte niečo vybaviť," povedala.

„Okej."

Počula sklamanie v jeho hlase, no nemohla si dovoliť mrhať časom. Podateľňa univerzity dnes bola otvorená už iba niekoľko hodín a termín zasielania prihlášok sa krátil. Rozlúčila sa s ním preto a kráčala von zo školského areálu.

Nemala auto, nemala ani peniaze na lístok, musela ísť preto pešo. Ruth pomáhala v predajni, ale ako jej vysvetlila, peniaze dostane až po mesiaci. A podľa toho, ako málo predávali, sa začínala obávať, že to nebude bohvieaká čiastka. Nechcela používať otcovu kartu, aby ju nemohol vypátrať. No mala by sa vrátiť domov aspoň po auto. Keď bude tankovať a jazdiť svojim autom, otec nezistí, že s Thortonom skutočne nebýva.

Trvalo jej takmer hodinu dostať sa k ekonomickej univerzite. Vstúpila hlavným vchodom a hneď na vrátnici sa pýtala, kde odovzdať papier. Pani za okienkom ju nasmerovala jednými z dverí, kde kráčala po úzkej chodbe zdobenej len niekoľkými dverami kancelárií.

Ako predpokladala, bol tam rad ľudí, no išlo to rýchlo. Stačilo len vojsť dnu, odovzdať papierovú prihlášku spolu s ďalšími papiermi a pani v kancelárii skontrolovala, či je dokument kompletný. Ešte jeden podpis o prevzatí a Leah čakala ďalšia asi hodinová prechádzka naspäť domov.

Keď kráčala krížom cez parkovisko za budovou ekonomickej univerzity a asi po desiaty raz nadávala, že si nevzala svoje auto, zastavil ju známy hlas.

Mikael utekal rovno k nej, prekvapený, že ju vidí.

„Leah, čo tu robíš?"

„Prišla som si zaniesť prihlášku."

„Takže to myslíš so štúdiom tu skutočne vážne?"

„Áno," povedala. „Rozhodla som sa už dávno."

„Myslel som, že po tom, čo sa stalo, zostaneš tvrdohlavá a budeš pokračovať vo svojom odbore."

„Ach, prosím ťa," pozrela na neho. „To, že za jeden ročník ušijem jedny šaty, ma ešte módnou návrhárkou nerobí."

Bolo zvláštne, ako sa jej najväčší strach vyparil v momente, len čo ho vyslovila nahlas. Počas celého zimného semestra bola obklopená ľuďmi, ktorých kreslenie napĺňalo, ktorí boli talentovaní a ktorí boli schopní obetovať čokoľvek, len aby mohli študovať na mieste, kde bola ona. A teraz bola pripravená všetko to zahodiť. Bude sa tak cítiť aj o polroka neskôr, keď bude týmito dverami kráčať do novej kapitoly svojho života?

„Zmenila si sa," povedal Mikael.

Zastali pri jeho aute a on otvoril dvere na sedadle spolujazdca. Leah pochopila jeho signál. Posadila sa dovnútra a on zabuchol. O pár sekúnd nato už uháňali krížom cez parkovisko von do mesta.

„Všetci sa zmenili," skonštatovala Leah.

Myslela si, že Mikael ju vezie do jednej z kaviarni, no on namiesto toho zastal autom iba na okraji cesty uprostred opustenej ulice. Leah sledovala, ako vôkol nich prechádzali autá, či na druhej strane ľudia po chodníku. Ani jeden z nich nevidel cez zatemnené sklá dovnútra auta. Mikael vypol motor a potom sa čelom oprel o volant.

„Čo sa stalo?"

„Zrušili zásnuby s Elizeé," povedal.

Dych sa jej zastavil.

„Hneď po tom incidente ju vzali a odvtedy som ju nevidel. Dúfal som, že naši sa nejako pokúsia urovnať spor, no nemám pocit, že by im na tom nejako záležalo. Teta Charlotte je toho názoru, že to bola moja vlastná hlúposť, maľovať taký obraz."

Schránka neohrozeného brata s ostrým jazykom a chladným kovovým pohľadom sa rozpadla. Ešte nikdy ho takéhoto nevidela a to ju prekvapilo. To, že mal Elizeé rád, bolo jasné už od prvého momentu, ale nevedela, že mu na nej natoľko záležalo. Skutočne ju miloval.

Zovrela pery a potom sa nad neho nahla. Pohladila ho po ramene.

„Nesnažil si sa ju kontaktovať?"

„Nedvíhala. Myslím, že sa na mňa hnevá kvôli tomu, že som ju takto strápnil. Ten obraz videli všetci. Iste, nie je to to isté, ako keby to bola nejaká fotografia, ale aj tak..."

„Nemôžem uveriť tomu, že sa ťa otec alebo mama nezastali."

„Posledné dni sa správajú čudne. Myslím, že Charlotte začína všetko vychádzať. Snažila sa rozvrátiť celú našu rodinu a teraz sa jej to konečne podarilo."