Mikael na ňu zazeral, videla v jeho kovových očiach hlbokú nenávisť, no vychutnávala si ju. Bol jej brat, mal držať spolu s ňou pohromade a nie ju iba osočovať a podrážať jej nohy. Jediný, kto sa jej doteraz vždy zastal, bol iba Elias, ostatní na ňu odjakživa kašlali.

Mikael nečakal, kým mu podá ruku. Chápal, že by sa jej nedočkal. Postavil sa na nohy a chcel si oprášiť zadok, no potom pochopil, že nohavice má komplet od farby. Namiesto toho sa otočil a pozeral na plátno.

Krv z pery mu stiekla po brade a kvapkala na zem, no on to ignoroval. Zohol sa a pozrel na svoje plátno. Silueta na ňom bola znetvorená, farby rozmazané.

Leah čakala, že na ňu vybuchne, že skočí a schmatne ju za vlasy, ale on urobil to, čo sa jej vždy dokázalo dotknúť najviac – ignoroval ju.

Položil plátno na veľký stôl vo svojej izbe a potom postavil na nohy maliarsky stojan. Obzeral sa, aby našiel kus starej handry, ktorou by mohol utrieť podlahu, zdvihol sklenený pohár, ktorý sa, našťastie, nerozbil.

„Nikdy ti nezáležalo na ničom, iba na sebe!" prskla Leah.

Otočil sa a pozrel na ňu. Tak nenávidela, keď iba čumel a držal hubu. Bolo by lepšie, keby kričal a zatínal päste.

„Čo som vyviedol tentoraz?" vydýchol.

„Nabonzoval si otcovi, že chcem ísť na inú univerzitu! Toto ti nikdy v živote neodpustím!"

„Nieže by som po ňom túžil," mykol plecom.

Skočila dopredu, tvár skrivená od zlosti.

„Do toho," povedal. „Ešte si do mňa udri. Zdá sa, že boxovacie vrece dole v posilke ti nestačí."

„Ty si strašný kokot!"

„Ešte aj rozprávaš, ako mladá dáma," odpinkol jej neslušné nadávky. „A teraz vypadni."

„Ináč čo, vrátiš mi to?"

„Nie som ako ty," povedal. „Nikdy v živote by som neudrel ženu. A iba zviera sa uchýli k násiliu," znova pozrel na plátno.

Vyrazil jej vietor z plachiet. Vždy ju dokázal zrazil k zemi jedinou vetou, hoci ona musela nato potrebovať päste. Nenávidela to. Nenávidela, že sa na kus plátna v drevenom ráme pozeral s väčšou láskou, ako na ňu.

Zvrtla sa, ťažko odfukujúc a vybehla z jeho miestnosti, ktorú si prerobil na ateliér.

Všetci s ňou manipulovali a neakceptovali jej želania. Každý sa hľadel iba na seba a ignoroval ju.

Vtrhla do svojej prázdnej izby a pustila naplno klímu. Studený vzduch jej rozvial ešte vlhké vlasy, zacítila na hlave chlad, po ramenách je vyskočili zimomriavky, ale ona nato kašlala. Prebehla k svojmu toaletnému stolíku, na ktorom sa povaľovalo množstvo pohádzanej kozmetiky a sadla si pred zrkadlo.

Otvorila jednu zo zásuviek a vytiahla z nej tenké drevené dosky previazané plátennou plochou šnúrkou. Keď ju rozviazala a otvorila, na kolená jej vypadli listy pokreslených papierov. Boli na nich štíhle vysoké ženské siluety s vypnutými vlasmi, ktoré boli zaodené v rôznych šatách. Kokteilové krátke, plesové dlhé, bolo ich neúrekom.

V mysli sa jej vybavil Mikael stojaci vo svojom ateliéri, v rukách držiaci zničené plátno. Ignoroval bolesť z rozrazenej pery a smutnými očami sledoval prácu, ktorá vyšla nazmar vďaka jej presnému úderu.

Mikael miloval maľovanie, tak ako ona kreslenie. Nikdy netušila, odkiaľ sa tieto ich umelecké nadania zobrali, keďže obaja mama aj oco boli obyčajní nudní ekonómovia, ktorí sa točili len okolo cash flow.

No kým Mikael svoje obrazy fotil a vystavoval, ona ich držala v tajnosti. Jej portfólio videli iba ľudia, ktorí sa rozhodli, že ju príjmu na univerzitu. Nepovedala svojim rodičom, že chce byť módna návrhárka. Ani jeden z nich nesúhlasil, aby sa Mikael živil maľovaním. Mali predsa firmu, ktorú bolo treba spravovať.

A Mikael súhlasil. Súhlasil, že sa vzdá svojho maľovania v prospech rodičov. Odmalička robil všetko, čo mu kázali. Ako môže zahodiť niečo, čo tvorí súčasť jeho bytia?

Leah zaťala prsty v päste. Chveli sa jej na kolenách, preukazovali jej neistotu, tak radšej zdvihla hlavu a sledovala odhodlanie vo svojich očiach. Nie, ona sa tak ľahko nevzdá. Pôjde na školu a za svojim snom. A mala by preto urobiť čokoľvek.

Otázkou však bolo, či je ochotná zo seba urobiť bábku v rukách svojich rodičov.

Musela to nejako vymyslieť. Nebude robiť to, čo jej kážu, ale bude sa tak tváriť, dokiaľ nezíska to, čo od nich potrebuje. Dobre, povedali, že si musí vziať nejakého retarda, ktorého jej vyberú. Možno bude stačiť iba zasnúbenie, možno sa starý otec rozhodne vybrať dediča bez toho.

Podstatné bolo, aby sa nevzdávala.

Schovala svoje skice naspäť do dosiek a ukryla ich v stolíku. Vyfúkala si svoje vlasy v kúpeľni a keď sa jej ich podarilo skrotiť aspoň troška hustou kefou, rozhodla sa, že je čas znova ísť von. V tomto dome nehodlala dnes zostať ani minútu.

Keď o necelú štvrťhodinu zaklopala na dvere jedného z domov na slušnej ulici predmestia, slnko už zapadlo. Nečudo, dneska to bol poriadne dlhý deň, pomyslela si, kým čakala pred vchodom a pozerala na hodinky na svojom smartfóne.

Dvere sa otvorili a keď Leah zdvihla hlavu, zazrela na prahu stáť svoju tetu Viktóriu.

„Leah, vitaj u nás!" usmiala sa a červené nafarbené kučery sa jej zatriasli. „Znova si ušla z domu?"

„Hej," opätovala jej úsmev Leah.

„Poď ďalej," odstúpila od dverí.

Leah vošla dnu do malej chodbičky a vyzula sa. V ponožkách prešla chodbou rovno do obývačky, kde v telke bežali večerné správy.

„Leah, vitaj u nás," ozval sa Cole, Viktóriin manžel.

„Naše dieťa znova prišlo domov," zasmiala sa Viktória.

Leah sa usmiala na ich žartoch a posadila sa na gauč k nim. Viktória bola sesternica jej mamy a hoci jej v žilách kolovala krv otca Iana a mamy Nadye, bola to Viktória, ktorá ju porodila. Preto si ju často doberali a niekedy s láskou takisto nazývali dcérou, hoci to tak nebolo.

„Zase si sa pohádala s Ianom?" skonštatoval Cole.

„Uhm," odpovedala a vyložila si nohy na gauč. „Otcovi poslednú dobu hrabe. Asi to má po dedovi."

„Stalo sa niečo?" zaujímala sa Viktória.

„Hej, dedovi preplo. Ale na totálku," oprela sa na gauči a predstierala, že sleduje správy. „Proste škoda reči."

Drevené schody im zavŕzgali nad hlavou a Leah zovrela pery. Vedela, že Elias musel byť doma, no hoci sa videli len pred niekoľkými hodinami, aj tak v jej vnútri rástla radosť, že ho znova vidí.

„Elias, prišla Leah," zavolala Viktória za svojim synom.

„Hm, počul som ju," odpovedal zhora a čoskoro sa zjavil v obývačke. „Také dupanie slona sa nedá prehliadnuť."

Ihravo mu vrazila päsťou do pleca a on sa zvalil do gauča vedľa nej. Videla v jeho očiach otázniky, ale naznačila mu, že sa porozprávajú inokedy. Mykol plecom a obrátil pohľad na vysvietenú obrazovku.

„Dozviem sa teda, čo sa stalo?"

„Prestaň strkať nos do ich vecí, Viki."

Leah sa nedokázala v prítomnosti Eliasových rodičov uvoľniť. A už vôbec im nechcela vysvetľovať, že jej rodičia sa rozhodli nasilu ju zasnúbiť s nejakým mužom. Možno by boli tiež na hlavu a spýtali sa, čo jej na tom vadí. Asi by jej to vadilo rovnako ako im, keby sa dozvedeli, že má niečo s ich synom.

„Chystáš sa tu aj spať?" opýtala sa Viki. „Emmina izba ti je k dispozícii."

„Asi hej," mykla plecom. „Nech sa trocha strachujú. Ako sa má Emma?"

Emma bola ich prvá dcéra, ktorá bola od nej s Eliasom o niekoľko rokov staršia. Momentálne takisto študovala na výške a svoje prázdniny pravidelne trávila na potulkách celou zemeguľou. Tak ako začínala jej mama, aj Emma milovala televíziu a písala rôzne články, nakrúcala videá, ktoré zdieľala na internete.

Vlastne, keď sa nad tým tak Leah zamyslela, zdalo sa, že úplne každý človek mal ten najzaujímavejší život a slobodu, iba ona musela študovať nudnú ekonomiku a prevziať firmu, ktorá ju absolútne nezaujímala.

„Má sa dobre," odvetila Viktória. „Momentálne je kdesi v Brazílii."

Leah zažmurkala. „Je ešte nejaké miesto na zemi, kde nebola?"

„Pochybujem," odpovedal Elias nezaujato.

Možno keby nepoznala Eliasa, čudovala by sa, či jej taký život nezávidí. Ale Elias mal rovnako vlastné plány. Mal študovať na tej istej škole, na ktorú sa vybrala ona. Univerzita mala viacero fakúlt a na jednej z nich sa vyučovala i réžia. Televízia bola proste ich poslaním.

Už Viktória pracovala v televízii, kde sa v priebehu desiatich rokov vypracovala z redaktorky správ cez televíznu hlásateľku až na miesto v zákulisí, kde mala na starosti scenáre a produkciu dvoch úspešných televíznych šou. Hovorila, že má síce veľa práce, ale že ju to baví a preto to niekedy ide samé.

Leah im závidela. V porovnaní s nimi bola rodina Daltonovcov oveľa bohatšia, no ich životy boli nespočítateľne nudnejšie a strojenejšie. Oni boli voľní, živili sa prácou, ktorá ich bavila a boli šťastní. Leah sa šťastná necítila. Okovy, ktoré jej vlastná krv nasadila na krk, ju škrtili a nedovoľovali dýchať. Potrebovala zmiznúť. Čo najrýchlejšie od všetkého ujsť a starať sa len o seba.

„Musí to byť fajn," povedala len tak.

„Pre ňu možno áno, ale my máme celkom starosti," pokračovala teta Viktória. „Dúfam, že sa jej na tých potulkách nič nestane."

„Vie sa o seba postarať," skonštatoval Elias.

Leah si vzdychla a potom vstala. Elias vstal spolu s ňou.

„Chceš nejaký snack z kuchyne?" spýtal sa jej.

„Čipsy?" ohrnula pery. „Nie, ďakujem."

„Elias," zavolala za ním mama. „V košíku je sušené ovocie. Nenačatý balík. Vezmite si ho hore."

„Sušené ovocie?" ohrnul pery Elias, aby napodobnil Leah. „Nie, ďakujem."

So smiechom vošli do kuchyne na prízemí a vzali oboje. Keď kráčali po drevených schodoch nahor do Eliasovej izby, Leah fučala.

„Nechápem, ako to môžeš žrať a vôbec nepriberať."

Uškrnul sa. „Proste sa viac hýbem. Športovanie, to nie je len pár úderov týždenne do vreca."

Vyslúžil si buchnát do ramena.

Len čo zatvorili dvere na Eliasovej izbe, Leah sa hodila na posteľ s vrecúškom sušeného ovocia.

„Čo sa zase stalo?" opýtal sa jej.

„Nič sa nestalo," odpovedala a zápasila s balíčkom.

Sedel na kraji postele a ukradomky ju pozoroval. Dokázala päsťou prasknúť desať hlinených škridlíc, akoby chodila na karate a popritom teraz zápasila s obyčajným plastovým sáčkom. Bola agresívna a jemná zároveň.

Boli dni, kedy ju dokázal pre tieto drobnosti milovať. Nebolo to zase až tak dávno.

Vzdychol a potom jej vzal vrecúško z rúk. Otvoril ho úplne jednoducho a potom ho hodil späť. Chytila ho a vonku sa jej vysypalo niekoľko sušených hrozienok. Zbierala ich, očividne frustrovaná.

„Tak mi to teda konečne povieš?"

„Mikael nabonzoval otcovi, kam idem na školu."

Elias sa na ňu pozeral. Snažil sa zachovať kamenný výraz, no kútikmi úst mu trhlo.

„Nechce ťa tam pustiť? Ale už si zapísaná!"

„Nechce, ale ja pôjdem," povedala. „Urobili sme dohodu. Teda, donútil ma."

„Teba? Ako by teba mohol donútiť?"

„Zaplatí mi školu, ak sa dám dokopy s chlapom, ktorého mi vyberie."

„Pristúpila si nato?"

„Nemám na výber," ohradila sa ihneď. „Ak ma odstrihne od kreditky, som v keli. A svoju kartu si chcem nechať až na štúdium."

„Hmm," oprel sa chrbtom o stenu, pri ktorej stála jeho posteľ. „Nečakal som, že by nato šli až takto."

„Všetci sa načisto pomiatli," povedala Leah. „Nedokážem s nimi už viac vydržať."

Položila vrecúško s ovocím na zem vedľa postele a otočila sa k nemu. Pustil balíček čipsov, ktorý sa chystal otvoriť a pozrel na ňu. V jej sivých očiach sa zbiehali mračná. Krúžili v nich a on preglgol. Znamenalo to, že sa blíži búrka.

„Ešte sú obaja hore," varoval ju.

„Stačia mi dve minúty," pošepkala, na perách provokačný úsmev.

„Ty beštia," uškrnul sa.