Keď sa Leah prevrátila na posteli a otvorila oči, do tváre jej zasvietili slnečné lúče. Dnes bolo po všetkých tých sychravých dní konečne aspoň troška krajšie počasie, hoci teplota neustále klesala. Posadila sa a potom skĺzla na zem, zívajúc.

Jej byt sa premenil na smetisko. Všade navôkol sa povaľovali papierové guličky, na stole stál stoh kníh a poznámok. V kuchyni mala plný odpadkový kôš jednorazových riadov a dotieravý zápach zvyškov jedla sa pomaly vkrádal až do izby.

Chýbal jej Luke. Vyzeral ako prvotriedne nemehlo, ale bolo jasné, že v kritických situáciách sa vedel o seba postarať. A takisto vedel ísť za svojim cieľom. Ako vtedy, keď v jej prítomnosti vždy koktal a mal strach pozrieť sa jej do očí, no keď sa rozišla s Dylanom, vyštartoval po nej ako nejaký dominantný alfa samec.

Potriasla hlavou. Spomienka na Lukea sa rozplynula v slnečných lúčoch, ktoré sa premenili na číry pohľad Thortonových očí. V rukách držal ten prekliaty obyčajný prsteň s očkom, voči ktorému pomaly prechovával viac citov, ako k nej. Netušila, prečo ju to tak rozdráždilo, no prudko vstala. Možno by bolo načase prestať myslieť na všetkých tých mizerných chlapov v jej živote.

Pozrela na prsteň, ktorý teraz spokojne sedel na prstenníku jej pravej ruky. Ako sa mu podarilo urobiť prsteň tak, aby jej sadol? Nikdy predsa pred ním žiadny neskúšala. Vlastne, jediný prsteň, ktorý doteraz mala na ruke, bol mamin svadobný, keď ho pred niekoľkými mesiacmi len tak zo žartu skúšali.

Mala o čosi tenšie prsty, než jej mama, ktorá mala už o čosi hrubšie kĺby. Teraz to dávalo zmysel. Jej mama v hotelovej izbe s Thortonom a skice prsteňov, ktoré v ten deň rýchlo zhrabol a ukryl, keď sa tam objavila. Na tom prsteni pracoval mesiace.

Vzdychla a zapla svoj notebook, ktorý sedel na stole. Ďalšie skúšky bude mať až po Novom roku a dnes nemala žiadnu chuť kresliť, ani sedieť nad učebnicami. Chcelo to nejakú zmenu a ona tušila, čo urobí so svojim voľným dňom. Chcela navštíviť galantériu v meste.

Pozrela na hodinky a potom na počítači naťukala názov obchodu s látkami, do ktorého sa vtedy šla pozrieť s Dylanom. Nebyť ho, nikdy v živote by nevedela, kde by zohnala látky pre svoj ročníkový projekt.

Hoci dnes študenti mali ešte stále vianočné prázdniny, zvyšok sveta medzi sviatkami pracoval. Leah s potešením zistila, že predajňa s textíliami je dnes otvorená. Pôjde sa tam pozrieť sama, možno ju niečo z toho inšpiruje a ona tak pokročí v návrhu svojich svadobných šiat pre Elizeé.

O niekoľko minút vstúpila do predajne, kde okrem predavačky nebol nikto. Tá k nej ihneď pribehla, ochotná pomôcť, ale Leah ju mávnutím ruky odbila. Teraz prechádzala pomedzi jednotlivé stoly a sledovala balíky látok, ktoré tam ležali spolu s dreveným metrom, pripravené na predaj.

Vzala jeden z katalógov, ktorý visel na šnúre pripevnenej o regál a začala v ňom listovať. V diaľke začula cinknutie zvončeka nad dverami, ale nevenovala tomu pozornosť. Sledovala jednotlivé povrchy látok vzoriek a prechádzala po nimi prstami, premýšľajúc nad ich potlačou a povrchom.

„Leah."

Zdvihla hlavu a zazrela Lukea. Chcela sa na neho usmiať, no trpkosť ukrytá v jej vnútri ju zastavila. Namiesto toho na neho iba kývla hlavou a potom sa vrátila k ďalším vzorkám textílií. Bude lepšie, keď sa odteraz bude sústrediť už iba na školu, pokiaľ sa nechce vrátiť domov s papierom, že ju vyhodili.

„Aké si mala Vianoce?" opýtal sa jej ostýchavo.

Čudovala sa, že urobil prvý krok a bavil sa s ňou. Ona sama ani len netušila, ako sa má teraz k nemu správať.

„Celkom ušlo," odvetila a nechala vzorky látok vzorkami.

Prešla popri ňom k ďalšej sekcii, no on ju nasledoval.

„Bola si doma krátko," prehovoril znova.

„To môžem povedať aj ja o tebe."

„Leah, tak mi napadlo, začala si pracovať už na našom ročníkovom projekte?"

Zdvihla k nemu hlavu: „Našom?"

„Áno," vyhol sa jej pohľadu. „Mrzí ma, čo sa medzi nami stalo, ale to nemení nič na tom, že ti chcem pomôcť s projektom. Pokiaľ ti to bude vadiť, budem robiť na ňom sám, ale dohodli sme sa. A ja by som chcel svoje slovo dodržať."

Pomaly vydýchla a vzala do rúk ďalší vzorkovník.

„Vlastne, už som nad tým premýšľala."

„Skutočne? A čo by si chcela urobiť?"

„Svadobné šaty."

Lukeovi padla sánka takmer až na podlahu.

„Svadobné..."

„Môj brat sa bude ženiť, ako si iste už zachytil na večierku," pokračovala. „Chcem urobiť pre jeho budúcu ženu svadobné šaty."

„Och, no," Luke sa poškrabal za uchom. „Nie som na odevy taký expert ako Dylan, ale svadobné šaty sú náročné. Pokiaľ chceme použiť aj kvalitný materiál, bude to nákladné."

„O peniaze sa nestaraj, to vybavím ja," povedala mu.

Uvedomila si, že sa začína usmievať. Cítila sa lepšie.

Zahryzla si do pier, aby stlmila ďalší úsmev a pokračovala: „Mám nápad, ale ešte neviem, ako ho zrealizovať. Prišla som sem, aby som sa inšpirovala."

„Premýšľala si nad materiálmi, z ktorých by si chcela tie šaty ušiť?"

„Nemám ani šajnu. Teda, viem, že spodok bude ušitý zrejme zo saténu, alebo brokátu, ale chcela som to nejako ozvláštniť. Máš nejaký nápad?"

„Neviem. Zvyčajne ako vrchnú vrstvu dávajú nejaký priesvitný ozdobný materiál, alebo čipky. Možno organzu."

„Myslela som, že nevieš o látkach toľko ako Dylan."

„To som si myslel aj ja, kým som sa všetky tie veci nezačal drviť ako idiot na skúšku."

„Takže organza," prehovorila Leah a potom sa zvrtla na päte, aby pohľadom vypátrala predavačku.

Tá ju ihneď zbadala a pribehla ako na zavolanie. Luke sledoval, ako sa rozprávala so ženou v strednom veku a potom s úsmevom prikyvovala. Prešli popri policiach s farebnými bavlnenými látkami a prešli viac dozadu.

Luke ich pomaly nasledoval. V ďalšej sekcii sa nachádzali balíky šifónov, či sieťkovaných čipiek. Leah s údivom sledovala kvetiny, či ťahavé lístky, ktoré materiál zdobili. Čosi povedala predavačke a tá jej začala ukazovať jednotlivé látky.

Luke si nejasne uvedomoval, že sa nachádzali v sekcii, ktorá musela byť venovaná len výrobe svadobných šiat. Množstvo odtieňov bielej sa neúmerne znásobilo a okrem látok všade videl rôzne blýskané ozdoby a flitre.

Nechápal, prečo ženy boli nadšené zo svadieb, ale on sa pri zmienke o nich cítil nepohodlne. Keď však videl, ako sa Leah natiahla po jednu z látok, ktorú jej predavačka ukázala, nemohol si pomôcť, musel sa pousmiať. Mal ju rád. Bol to presne typ dievčaťa, aký neznášal, ale mala chvíľky, kedy na povrch prenikla jej skutočná osobnosť, ktorá žiarila.

„Luke," pribehla k nemu, s balíkom v rukách. „Pozeraj na toto."

Natiahla pred neho takmer priehľadný materiál, najprv nerozoznal, na čo sa díva, ale potom zahliadol spleť jemných očiek.

„Tyl?" opýtal sa.

„Áno," povedala. „Ale to nie je to najlepšie, pozeraj!"

Nadvihla okraje a on uvidel detailne vyšívané pierka, ktoré zdobili spodok látky. Nestihol sa však na ne ani poriadne pozrieť, už ich prevrátila naspäť a ukazovala mu organzu bielej farby, na ktorej sa leskli miniatúrne okrúhle trblietky.

„Vyzerá to, akoby si mala jasnú predstavu o tom, čo chceš."

„Nemala som, ale keď som videla tieto kusy, niečo skrátka zapadlo na miesto."

„Chceš ich kúpiť?" opýtal sa.

„Neskôr, najprv si potrebujem rýchlo zakresliť ten nápad. Aj tak stále netuším, koľko budem vlastne potrebovať metrov," odvetila.

Nemala so sebou skicár. Luke siahol do batohu a podal jej jeden zo svojich malých zápisníkov s ceruzkou.

„Nosíš ho stále so sebou?" opýtala sa.

„Aby som si mohol zaznačiť nápady na komiks," pokrčil plecami.

Leah listovala malým skicárom a očami prechádzala po rôznych náčrtoch jeho komiksových postáv a drobných poznámok, ktoré si už poznamenal. Našla prázdnu stránku a rýchlo nakreslila ženskú postavu, ktorá stála otočená takmer chrbtom. Od pása nadol sa tiahla sukňa, na ktorej spodku dokreslila pierka.

„Čo je téma tvojich šiat?" spýtal sa jej, kým nazeral ponad jej plece na skicu.

„Anjel, ktorý sa zaľúbil do človeka," zasmiala sa.

Nedokázal od nej odtrhnúť oči.

„Dobre, to stačí," vložila mu skicár naspäť do rúk. „Určite sa po skúškach stretneme, aby sme sa dohodli ohľadom projektu. Dovtedy by som skúsila nakresliť ešte niekoľko návrhov. Okej?"

Luke prikývol. Sledoval, ako zmizla v ďalšej miestnosti, kde ju stále čakala predavačka, a premýšľal nad tým, či neurobil chybu, keď sa s ňou v ten deň rozišiel. No čosi mu našepkávalo, že keby zostali spolu, nepôsobila by na neho rovnakým dojmom. Čosi sa zmenilo a hoci nevedel čo, mal radosť, že vyzerala o niečo spokojnejšia.

Rozhodli sa pre spoločný obed a onedlho už sedeli v neďalekom nákupnom centre, v jedálenskej časti, kde Luke do seba pchal jeden z tých príšerných nezdravých hamburgerov a ona s ohrnutým nosom pozerala na zvädnutý šalát na vidličke. Vyzeral, akoby niekto kúpil šalátovú zmes v sáčku a potom jej ju vysypal do taniera.

Nepočítala s tým, že Luke zostane spolu s ňou na ročníkovom projekte, ale uvedomila si, že jej to trocha dodalo odvahy. Keď tam bude niekto, kto má viac skúseností s tvorbou odevov, určite ju zabrzdí skôr, ako stihne minúť tonu materiálu na niečo, čo sa ani nebude dať ušiť. Aspoň, dúfala teda, že Luke to bude vedieť. Bolo jasné, že nie je tak dobrý ako Dylan, ktorý tým žil, ale dúfala, že vie aspoň niečo.

„Luke," opýtala sa zrazu.

Mal na stole otvorený ten svoj malý zápisníček a druhou rukou práve čosi zaznačil.

„Hm," zdvihol k nej pohľad.

Malá skica jeho postavičky čosi rozprávala v bublinkách, ale nedovidela nato.

„Prečo si vlastne na odevnom dizajne, keď kreslíš komiksy? Nechcel si ísť na animáciu alebo iný odbor?"

„Chcel," povedal. „Ale nezobrali ma. Tento rok bolo veľa uchádzačov a ľuďom, ktorí hodnotili moje portfólio, sa nepáčil môj štýl."

„Ako nepáčil? Veď tie kresby sú dobré."

Na túto školu predsa vzali ju. Hoci jej kresby vtedy vyzerali príšerne, predsa sa rozhodli, že jej dajú šancu. Prečo potom nezobrali Lukea na odbor, na ktorý v skutočnosti patrí? Bolo jasné ako facka, že nechce študovať odevný dizajn. Práve teraz mal sedieť v izbe a pracovať na ročníkovom projekte animátorov – kratučkom animovanom šote, ktorý mal urobiť pomocou jednoduchých techník, ktoré sa učili v prvom semestri.

Luke pokrčil plecami a potom pokrčil už prázdny obal zo svojho obeda. Zdvihol k nej hlavu a v jeho očiach zazrela frustráciu. „Ázijský štýl komiksov učitelia na umeleckých školách nepovažujú za skutočné umenie."

„Ale prečo?"

„Špicaté nosy a veľké oči nie sú realistické. Autori takmer vôbec nepoužívajú farby, všetky stránky sú čierno-biele. A oni sa stretli už s obrovským množstvom ľudí ako som ja, ktorí šli študovať animáciu iba kvôli tomu, že obľubujú komiksy a kreslené seriály z Japonska."

Čakala by nejaký argument, ktorý by bol nepriestrelný. Niečo ako Thortonova spätná väzba, ktorá vás posadila na stoličku a nemali ste šancu oponovať, pretože jeho názory a rady boli k veci a vždy udreli klinček po hlavičke. To, čo jej povedal Luke, znelo skôr iba ako výhovorka.

„Okej, beriem tie špicaté nosy, ale nie je to iba súčasť štýlu? Každý to kreslí inak."

Ani ona nevedela nakresliť nosy. No ona kreslila postavy preto, aby ich mohla obliecť do modelov šiat a nie preto, aby sa ľudia kochali ich portrétmi.

„Nechcú o tom počuť. Nie je to o tom, že by mali pravdu. Je to skrátka o tom, že to nedokážu akceptovať ako formu umenia. Ale keby som skúsil kresliť rozprávkový štýl, bolo by jasné, že ma zobrali."

„Prečo si to teda neurobil? Keď si o tom vedel?"

„Pretože som bol idiot," usmial sa na ňu. „Pretože som sa nepozrel nato, že chcem študovať odbor, ktorý mi pomôže a skutočne ma niečo naučí. Pretože som bol tvrdohlavý a hrdý a rozhodol sa, že nebudem kresliť iným štýlom ako doteraz. Namiesto toho, aby som sa prispôsobil iba jedenkrát a poslal im portfólio, aké chcú, som sa tvrdohlavo držal svojho a nezobrali ma."

Leah na neho hľadela, neschopná reagovať. Spoznávala sa v jeho slovách. Aj ona robila niečo iba na základe svojho presvedčenia a naivných snov, no hoci to nikdy nebolo zlé, mala sa nato pozrieť ako na celý obrázok.

Čo dosiahla tým, že vzdorovala svojim rodičom? Nešla študovať preto, aby sa venovala tomu, čo ju baví a napĺňa, išla preto, aby im urobila napriek a bola slobodná. Stála jej tá sloboda zato? Mohla stále študovať na škole, ktorú jej vybrali a popritom kresliť. Mohla byť ako Mikael. Cítila by sa potom ináč?

„Nielen, že moji rodičia neakceptovali to, že sa chcem živiť kreslením, dokonca ani len moji potenciálni profesori nesúhlasili s tým, čo kreslím. A tak som skončil v tomto odbore."

Bol tvrdohlavejší, než čakala. Bol proti nemu celý svet a on to aj napriek tomu nevzdal. Ona mala chuť to zabaliť len preto, že jej to pár mesiacov nešlo. Možno skutočne nemala takú pevnú vôľu, ako si vždy o sebe namýšľala.

„Každopádne, to je teraz už jedno," usmial sa. „Môjmu komiksu sa začalo dariť. Chcel by som ho preto skúsiť dať vytlačiť a zviazať. Predávať online. Spolu s ilustráciami."

„Vážne?"

„Áno. Trvalo to, kým sa mi to podarilo, ale rozbehol som si aj stránku, kde mi ľudia môžu posielať finančné príspevky a podporovať ma. Dostanú zato špeciálne ilustrácie, ktoré nikde nezverejňujem a podobne. Možno to všetko nebolo také zlé, ako som si myslel."

Usmiala sa na neho. Krútila na ruke prsteňom od Thortona a premýšľala. Plán jej nasledujúcich mesiacov sa začal črtať čoraz jasnejšie.