Leah zbožňovala Vianoce, no tento rok sa na ne vôbec netešila. Vila Daltonovcov bola plná na prasknutie a to jej prekážalo. Zvykla si nato, že v jej prenajatom byte ju nikto nečakal a bolo tam úplné ticho.

Starý otec už viac nechodil do nemocnice a keďže zostal na vozíku, Charlotte ihneď zariadila, aby prerobili dom a ona ho tak mohla vytlačiť na poschodie. Neustále ho všade so sebou tlačila a popritom štebotala o tom, ako sa darí Patrickovi a aký je len so svojou snúbenicou rozkošný.

Eve, Patrickova snúbenica, s opálenou tmavou pleťou a neskutočne veľkými očami, sa ale v jeho prítomnosti zakaždým tvárila, akoby sa pozerala na zhnité odpadky. Jej ústa sa vtedy vždy zovreli do tak tenkej čiaročky, až to bolo s plnými perami jej veľkosti takmer neuveriteľné.

Zdalo sa však, že bola jediná, kto to riešil.

Rodičia boli zamestnaní prípravami na Vianoce, Mikael trávil väčšinu času s Elizeé, boli spolu menej ako polrok, na vrchole šťastnej lásky plnej zamilovanosti, boli to ich prvé Vianoce. Hoci bol Mikael jej brat a ona bola vďačná, že si nemusela vziať Thortona, po pár dňoch si nemusela pomôcť, musela začať prevracať očami zakaždým, keď sa na ňu zvrtla reč.

Elizeé bola prototypom dokonalej dcéry. Bola tichá a poslušná, po svojej vzdorovitej matke vraj nezdedila ani štipku povahy. Leah si nemohla pomôcť, začínala mať pocit, akoby všetci mali radi Elizeé a na ňu sa skrátka zabudlo.

Preto sa radšej utiahla do izby, aby o tom všetkom nemusela počúvať.

Teraz sedela na okne, chrbtom sa opierala o hrubý múr, ktorý v zime nepríjemne chladil a zababušila sa viac do huňatej mikiny s dlhými rukávmi. Na kolenách mala svoj skicár, no nekreslila.

Odkedy prišla domov, nepodarilo sa jej nakresliť vôbec nič. Akoby jej múza zostala v byte.

Začula zvonku krik a keď vyzrela von oknom cez hustý sneh, uvidela, ako po ich záhrade utekala Elizeé. Mikael sa hnal za ňou ako blesk, v živote ho nevidela prejaviť toľko nadšenia ako teraz, keď za zadychčanou princeznou hádzal jednu snehovú guľu za druhou.

Sledovala, ako sa po nej hodil a ona spadla do snehu. Zjavne na neho niečo kričala, no cez zatvorené okno nerozoznala slová. Aj napriek tomu sa ale obaja smiali. Pri Mikaelovi išlo všetko ľahko. Našiel úžasné dievča, v škole sa mu darilo, rodičia boli na neho pyšní.

A čo ona?

Zaklapla zápisník a hodila ho na zem. Po celý ten čas sa snažila hnať za Mikaelom, aby sa mu čo najviac priblížila. A keď bola konečne na dosah, úplne sa zmenil a ona zaostala. A mama s otcom sa vždy dívali iba na neho.

Prehrabla si vlasy a ťažko vydýchla, zaťala sánku, aby potlačila vzlyk. Nech sa nachádzala kdekoľvek, nikde nebolo jej miesto.

Kým bola v skutočnosti?

Prečo išla študovať módny dizajn?

Bolo to preto, lebo milovala kreslenie, alebo preto, lebo chcela byť ako Mikael?

Zahryzla si do pier. Odpoveď veľmi dobre poznala. Nikdy nemala trpezlivosť na kreslenie. Snažila sa ho naučiť nasilu, pretože Mikael maľoval.

Potláčala samú seba v snahe podobať sa na niekoho, kto existoval iba v jej hlave. Mikael sa napokon vzdal profesionálnej kariéry umelca a rozhodol sa študovať ekonómiu a financie. Niečo, čo by na neho nikdy v živote nepovedala. A ona zrazu precitla, sama uprostred cesty, kam nikdy nechcela ísť.

Tresk pri jej hlave ju naľakal. Trhla sa a takmer spadla z parapety. Keď sa pozrela na okno, uvidela v ňom nacapený zvyšok snehovej gule. Nahnevane pozrela dole, Mikael sa na ňu škeril, prichystaný šmariť jej do okna novú dávku.

Otvorila okno a vedľa jej tváre preletela ďalšia snehová guľa, dopadla do izby a rozprskla sa po celom koberci.

„Keď zídem dole, dostaneš takú nakladačku!" zaškriekala dole.

Elizeé sa chichotala, úsmev skrytý v dlaniach. Mikael zamieril a hodil ďalší sneh. Čudovala sa, ako sa mu podarilo dvakrát trafiť jej okno. Hoci mu išla jemná motorika, nakoľko maľoval, čo sa týkalo športu a iných fyzických aktivít, bol v nich totálne mizerný.

Leah zapleskla okno a utekala dole. O minútu nato už v bunde a čižmách vybehla na ich záhradu pred vilou, kde sa v lete konali rôzne oslavy a večierky. Prebehla bližšie k nim a skrčiac sa nabrala do dlaní čerstvý sneh.

Elizeé sa s piskotom rozbehla a snažila ukryť, ale Leah si ju nevšímala.

Pred jej očami bol vždy iba Mikael.

Zovrela v dlani snehovú guľu a zamierila. Bola dievča, ale športy a box jej išiel skvele. A mala perfektnú mušku. Trafila Mikaela do chrbta a ďalšia skončila v jeho zadku.

Schoval sa jej za roh vily a ona zadýchaná zastala. Vedľa fontány v záhrade sa krčila Elizeé. Zľakla sa a chcela utiecť, keď zazrela Leah, ale ona sa na ňu usmiala.

„Ruku nato, že ho tiež strčíme do snehu?" natiahla k nej dlaň.

Elizeé sa zasmiala a podali si ruky. Bola presne taká ako hovorili, možno stále kúsok detinská a až príliš naivná, no stále rovnako milá a krásna. Ako vyšitá pre jej brata. Natiahla sa k nej a potom jej do ucha pošepkala veľkolepý plán.

Keď Mikael nazeral spoza rohu vily, Leah nikde nevidel. Prešiel ku vchodovým dverám, nechápajúc, kam zmizla. Leah sa nerada vzdávala, aj keď bolo všetko načisto stratené. Kým on sa rozhodol akceptovať želania rodičov a vzdal sa života, ktorý by bol omnoho pohodlnejší, Leah si tvrdohlavo išla za svojim, hoci ju to stálo mnoho obetí. Aj keď si pokazila vzťahy s rodičmi. On by také niečo nikdy nedokázal.

„Mikael," zapišťala Elizeé.

Mala zasnežené vlasy, nohavice a bunda celá biela.

„To ťa takto zmasakrovala?" pozrel na ňu ustarane.

Začal jej oprašovať bundu. Takže ju nevidel preto, lebo sa guľovala s Elizeé. Usmiala sa na neho svojim sladkým úsmevom a potom mu dala pusu. Mala studený nos a líca vyštípané do červena.

Opätoval jej objatie, ktoré mu náhle darovala. Vianoce boli pre neho vždy príšerné sviatky, no vďaka nej si konečne dokázal vychutnať aspoň troška magickú atmosféru.

„Leah, teraz!" skríkla Elizeé.

Mikael sa mykol, ale ona ho odmietala pustiť. Vtedy zaklonil hlavu a zazrel Leah. Stála na streche nad vchodovými dverami, netušil, ako tam vyliezla, ale podľa otvoreného okna na poschodí mu došlo, že zrejme ušla dnu, aby mohla preliezť z izby.

Zvrieskla a skočila dole, Elizeé ho rýchlo pustila a ona tak trafila rovno jeho. Pod tou váhou padol do snehu, uvedomoval si, že mu mohla vážne ublížiť, ale aj tak si nemohol pomôcť. Rehotal sa ako idiot, až kým sa mu obe nevrhli na ruky a potom ho postupne zasypávali snehom.

Zapišťal horšie ako školáčka, keď mu Leah nahrnula studený sneh pod bundu a tričko. Snažil sa ju odstrčiť, ale Elizeé bola zavesená na jeho rukách ako kliešť, držala sa ho, čo jej sily stačili. Obe sa smiali ako fanatické mučiteľky, neustále ho zasypávajúc snehom.

Spolčili sa proti nemu ako dve diablice. No jeho metafora nefungovala. Mohol síce na Leah vidieť, ako jej začínajú rásť nezbedné rožky, no nech sa díval na Elizeé akokoľvek, podobala sa mu skôr na anjela. So svojim zvonivým smiechom a nevinnosťou.

Aj Leah si to všimla. Keď konečne ustúpila a dovolila Mikaelovi zdvihnúť sa z tej hromady snehu, ktorou ho obe zahádzali, sledovala, ako mu Elizeé napokon pomohla vstať, hoci by ho nikdy nedokázala svojou silou zdvihnúť. Vlasy mala strapaté a mokré, huňatá páperová kapucňa, ktorá jej spadla z hlavy na plecia, za ňou povievala.

Pre koho navrhuješ tie šaty, Leah?

Pre princeznú z anjelského rodu, ktorá zostúpila na zem, aby sa mohla zamilovať.

„Myslel som, že som sa vrátil domov a nie do škôlky."

Nepríjemný hlas pri vchodových dverách narušil celú sviatočnú atmosféru. Patrick stál pod strechou a ležérne sa opieral o zárubňu. Zrejme ich začul, keď vyvádzali, ináč by ho nedonútili v zime vyliezť von. Pat neznášal zimu, mal rád horúce letá a tropické dovolenky. V tomto bol rovnaký ako jeho mama.

Elizeé sklonila hlavu, jej líca rozpálené ešte viac, než predtým. Bála sa odporovať Patrickovi. Jednak nebola ten typ, ktorý by sa hádzal a vrhal do konfliktu a Pat bol istým spôsobom strašidelný. Výchova matky právničky spôsobila, že emóciám podľahol iba málokedy a všetky svoje hádky staval na argumentoch a logických vysvetleniach, čo z neho robilo ťažkého protivníka.

Leah si bola istá, že aj tentoraz svojou poznámkou čosi sledoval. No Mikael mu nedal šancu. Vzal Elizeé za ruku a potom popri nemu vošli dovnútra. Nevenoval mu ani jednu reakciu. Leah niekedy žasla nad tým, ako dokázal ľudí ignorovať. Ona mala sto chutí na Patricka napľuť len zato, že si dovolil pokaziť im deň.

Rozhodla sa, že skúsi napodobniť svojho brata a prešla popri ňom dovnútra. On ju však schmatol za lakeť a obrátil k sebe.

„Čo chceš?" vytrhla sa mu a zasyčala na neho ako mačka.

Otvoril ústa, čosi chcel povedať, no potom si to rozmyslel a zmĺkol. Namiesto toho sa mu na tvári roztiahol úškrn, ktorý neznášala.

„Nič," povedal.

Patrick niečo plánoval a ona z toho nemala dobrý pocit. No jej zásnuby boli predsa už dávno zrušené, takže nemal dôvod do nej vŕtať. Vypadla zo súťaže o najlepšieho dediča ešte predtým, ako sa vôbec poriadne stihla začať.

Ostával už iba jeden súper – Mikael.

„Čo zase vymýšľaš?" opýtala sa ho nahnevane.

Nedokázala ho ignorovať. Jej oco bol jedináčik, dokiaľ sa dedo znova neoženil a nenarodil sa Patrick. Bol teda otcov súrodenec, ale to, že bol medzi nimi rozdiel viac ako dve dekády, spôsoboval, že Leah ho vždy považovala skôr za svojho brata. Predsa spolu vyrastali spolu s Eliasom a Mikaelom.

„Absolútne nič," pokračoval ďalej vo svojom provokovaní.

Zvrtla sa a ponáhľala do svojej izby. Bude musieť povedať Mikaelovi, aby si dával na neho pozor. To, ako sa správal, sa jej vôbec nepáčilo.

„Leah?"

Bola to mama, kto ju zastavil.

„Budeme spolu čoskoro večerať," oznámila jej. „Viem, že darčeky by ste si mali rozbaliť až zajtra ráno, ale s otcom odchádzame na náš zrub, takže zostanete samí."

„Zvládneme to," odvetila Leah. „Už nie sme malé decká."

Netrvala na tom, aby sa držali všetkých tých smiešnych zvykov. Navyše začínala tajne dúfať, že sa jej podarí vrátiť sa na byt skôr, než ostatným študentom. Potrebovala sa učiť a pracovať na svojom novom návrhu na projekt, no to boli iba výhovorky.

V skutočnosti tu už viac nedokázala vydržať. Pripadala si tu úplne cudzia.

Keď zišla dole na večeru už v suchých a čistých šatách, ostatní tam sedeli. Vedľa stoličiek mali poskrývané krabice zabalené v lesklých papieroch s vianočnými motívmi.

Leah svojim rodičom síce nič nekúpila, no Mikael bol pragmatický a dohodol sa s ňou dopredu. Bolo síce blbé prispieť na darčeky rodičom kartou z ich bankového účtu, no po iné roky im to nikdy nevadilo.

„Leah, toto je tvoj darček," z ponurých myšlienok ju vytrhol šuchot papiera a mama, ktorá jej do rúk podávala hranatý balík.

Leah sa spýtavo pozrela na Mikaela.

„Od nás máš tu," povedal a zamával škatuľou, ktorú mal položenú na stole.

Leah obrátila svoju pozornosť naspäť na rodičov. Obaja sa na ňu dívali, na tvárach ledva dokázali zadržať úsmevy. Zjavne tento rok mali pre ňu niečo špeciálne a nevedeli sa dočkať jej reakcie.

Slabo vydýchla. Určite to bude zase nejaká hlúposť.

Roztrhla papier a stiahla ho dole.

Zrak jej padol na skicár v tvrdej väzbe. Navrchu bolo zlatým písmom vygravírované jej krstné meno – ručná originálna práca, o tom si bola istá. Jej rodičia si na takýchto veciach dávali záležať. Myslela si, že sa do týchto vecí nevyznajú, ale keď ho otvorila a prstom prešla po zrnitej štruktúre hrubého papiera, pery sa jej zachveli.

Pozrela na nich a asi po prvý raz v živote nemala slov.

Jej rozpaky si vyložili po svojom. Obaja sa na ňu usmievali a potom pokračovali v rozbaľovaní a odovzdávaní ďalších papierov.

Mikael jej hodil na kolená balíček, ktorý podozrivo zahrkotal. Keď ho otvorila, zazrela Beccinu ilustráciu na novom balení umeleckých fixiek. Zovrela ich v ruke, no podarilo sa jej pre Mikaela a Elizeé vyčarovať úsmev.

Leah sledovala, ako si postupne aj ostatní rozbalili darčeky, no začínala byť čoraz viac unavená. Po dobrom jedle cítila ťažobu a viečka sa jej zatvárali. No to nebol hlavný dôvod, prečo chcela čo najrýchlejšie zmiznúť do svojej izby.

Jej nálada rapídne klesala a ona nechcela, aby si to ktokoľvek z nich všimol. Všetci boli uprostred veselej vianočnej atmosféry.

Keď bolo slušné odísť od stola bez toho, aby to bolo podozrivé, vyparila sa do svojej izby. Len čo sa v nej zavrela, hodila darčeky na posteľ, kde hladko pristáli na mäkkej prikrývke.

Prebehla k oknu a otvorila ho dokorán. Dovnútra zavial ľadový zimný vzduch.

Rodičia jej darovali skicár. Znamenalo to, že skutočne akceptovali školu a smer, ktorý si zvolila. A ona až teraz pochopila, že sa tým smerom vybrala iba preto, lebo sa pomýlila. Necítila sa na tej univerzite doma, nemala vôbec talent.

Senmať vlastnú značku oblečenia sa rozplynul v studenej vianočnej noci.