Leah vyšla z kancelárie a potom si vydýchla. Prvú skúšku mala úspešne za sebou. Jeden z profesorov dal jeden termín ešte pred Vianocami a ona sa rozhodla, že to skúsi. Ukázalo sa, že je schopná naučiť sa teoretické vedomosti, aby urobila skúšku. S praktickými úlohami na tom bola horšie. Navyše, ročníkový projekt sa blížil a ona zrazu bola na všetko sama.

Kráčala chodbou, v ruke žmoliac kožený remeň zo svojej kabelky. O niekoľko dverí ďalej zastala pred menovkou Raven Thorton. Videla, že si v kancelárii svieti, vonku bolo zamračené hnusné počasie, hustý sneh a ostrý mráz sa snažil každého zahnať dovnútra.

Zovrela pery a potom sa nadýchla. Na chodbe nebol nikto, väčšina študentov radšej odišla domov, aby si mohla užiť vianočné sviatky. Aj ona sa dnes chystala vrátiť, nechcela trčať sama v byte, v ktorom jej nemal kto robiť spoločnosť.

Zaklopala na dvere. Tentoraz jej neprišiel otvoriť, ale spoza tenkých dverí sa ozvalo takmer unavené „ďalej". Leah zovrela kľučku a vošla dnu. Thorton sedel za svojim kancelárskym stolom, ktorý mal zrejme viac rokov ako on sám. Ruka mu spočívala na myške od počítača, na nose mu sedeli okuliare. Nikdy ho nevidela s okuliarmi, dodávali mu ešte prísnejší výraz.

„Moje konzultačné hodiny sú pre študentov, ktorí potrebujú so mnou odkonzultovať svoje záverečné práce," povedal namiesto pozdravu, keď ju spoznal.

Leah si ceduľku na jeho dverách ani len nevšimla. Aj napriek tomu ale za sebou zavrela a sadla si na stoličku, ktorá bola oproti stolu. Kabelka jej spočívala na kolenách.

„Aj ja som prišla konzultovať," odvetila.

Rozoznal skrytú nervozitu v jej hlase a odvrátil tvár od počítača. Zložil si dole okuliare a potom očakával ďalšiu hádku. No Leah sa sem dnes neprišla hádať. Bola v polovici svojho prvého ročníka a pred jeho koncom musí priniesť model šiat, ktorý sama navrhla a ušila. A ona nemala ani len nápad.

Rozipsovala kabelku a potom vytiahla svoj zápisník v koženej väzbe. Videla, ako prevrátil očami, keď zistil, že si dopriala a kúpila si drahý skicár, ktorý jej pri ich spoločnej návšteve obchodu zakázal. No zdržal sa komentára a čakal, kým mu ho položí na stôl.

„Snažím sa vymyslieť nejaký návrh na môj ročníkový projekt. Potrebujem vedieť, čo si o nich myslíš."

„Prečo sa nespýtaš niekoho iného?"

„Nikto mi nič nepovie úprimne," dodala krotko. „Všetci sa ma budú snažiť utešiť alebo mi nápad ukradnú a použijú. Nemám za kým ísť."

Pootvoril ústa, mal čosi na jazyku, no napokon sa rozhodol, že to preglgne a schmatol jej zápisník. Začal ním pomaličky listovať.

Leah s rukami zovretými v päste čakala na jeho reakciu. Do lacných zápisníkov si čmárala a skúšala rôzne návrhy, z tohto koženého mala strach a preto do neho kreslila iba svoje najlepšie návrhy, chcela, aby to bolo jej portfólio v knihe.

Thorton prevracal hranaté stránky a pozorne sledoval každú jednu kresbu. Hoci bola tvrdohlavá a rozmaznaná, nemohol nevidieť, že jeho rady zobrala vážne. Zrejme musela počas semestra skúšať kresliť látku, šaty na skiciach konečne nevyzerali ako z plastu, ale zdalo sa, že majú vlastnú textúru.

Každá jedna stránka obsahovala útlu štíhlu postavu, ktorá menila svoje tvary každých pár návrhov. Raz nakreslila štíhlu a útlu postavu, potom si neuvedomila, že človek nemá také dlhé nohy, či torzo. No ona sa nesnažila maľovať akty, potrebovala iba panáčika pre svoje návrhy šiat. Preskočil teda tieto chybičky krásy a zameral sa na jej šaty. Stále to boli iba skice ceruzkou, uvítal by možno farebnú paletu, či popis materiálov.

Zastal pri jednom z modeli, na ktorom mala žena horizontálne trojuholníkové výstrihy v páse. Vzdychol a položil zápisník naspäť na stôl.

„Obliekla by si si takéto šaty, keby si ich videla v obchode? A odpovedz úprimne."

Leah sa pozrela na návrh, ktorý tam mala. Urobila ho len tak, nezamýšľala sa nad ním. Nosila úplne iný typ oblečenia, ako kreslila.

Jej mlčanie si vyložil po svojom.

„Pre koho navrhuješ tie šaty, Leah. Kreslíš ich len tak, lebo ti napadli, alebo očakávaš, že ich niekto bude skutočne nosiť?"

Pozrela na neho, netušiac, kam tým mieri. Keď jej to nedochádzalo, znova vzdychol a potom poklepal prstom po papieri.

„Aký typ ženy by si kúpil tieto šaty?" spýtal sa.

Pozrela na papier.

„Tá, ktorej sa budú páčiť."

„A aká je tá žena, Leah. Kde pracuje, aké sú jej hobby, aká je jej obľúbená farba."

Pozrela na čiernobielu skicu vyfarbenú uhlíkom.

„Jej obľúbená farba je čierna," povedala.

Thorton sa chytil za hlavu.

„Tvoje návrhy sú bez duše, Leah. Iba dokopy miešaš rôzne veci, ktoré si videla predtým, alebo ktoré ti práve napadli. Nenavrhuješ oblečenie preto, aby ho nosili ľudia, ale preto, aby si mala zapísanú ďalšiu stránku v zápisníku."

Oči sa jej rozšírili. Mal pravdu. Po celé tieto týždne sa snažila zo seba vyprodukovať čo najviac, dúfajúc, že nájde aspoň jeden návrh, ktorý bude dosť dobrý nato, aby ho mohla ušiť. Znova nervózne pozrela na svoj zápisník, ktorý bol teraz do polovice plný a predsa mala pocit, že sa nikam vôbec nedostala.

„Keď chceš navrhnúť nejaký model šiat, musíš si predstaviť, pre aký typ ženy ho budeš navrhovať. Väčšina z tvojich návrhov je nudná a nevýrazná, nezaujme v porovnaní s inými šatami, ktoré bežne nájdeš v obchodoch ušitých masovo v tisíckach kusoch."

Znova prelistoval niekoľko stránok dozadu. Zazrela svoje vymyslené šaty s hlbokým výstrihom vpredu i vzadu.

„Niektoré z tvojich návrhov vyzerajú, že by si ich obliekli ženy, ktoré majú rady odvážne oblečenie a majú nato sebavedomie. Z týchto je cítiť osobnosť, no spôsob, akým si ich vytvorila, je pôsobí až príliš lacno a bez kúska elegancie. Menej je niekedy viac."

Leah pozerala na návrh.

„Vždy si predstav osobu, pre ktorú šaty vytváraš. Pomôže ti to identifikovať, aké prvky a materiály by sa jej asi páčili a ktoré, naopak, by ju odradili."

„Čiže ak chcem vytvoriť nejaký návrh na ročníkový projekt."

„Ideálne, keby si mala v mysli osobu, pre ktorú chceš také šaty vytvoriť."

Leah si od neho opatrne vzala zápisník.

„Budem nato myslieť," odvetila.

Vyskočila zo stoličky a pobrala sa k dverám. Nechcela mu to dať najavo, ale jeho pripomienky ju potešili. Otvorili jej oči a ona premýšľala nad tým, koho by si asi zvolila pre svoj ročníkový projekt.

„Leah," zavolal za ňou.

Otočila sa pri dverách s otáznikom v očiach.

„Stále mi dlhuješ jedno prerobené zadanie. Ak chceš dostať lepšiu známku z môjho predmetu. Stačí to doniesť na skúšku."

Prevrátila očami, no nepovedala nič. Vyšla von na chodbu a zabuchla za sebou dvere. Kým sa viezla dole výťahom a skúšala vymyslieť, pre koho by asi navrhla svoje šaty, spomenula si iba na jednu jedinú osobu.

Bola znova na vianočnom večierku svojich rodičov a videla Elizeé, ktorá ako princezná v jemných šatách stála na pódiu. Plachá a nesvoja z toľkých pohľadov, ktoré ju súdili, a predsa usmiata stískala Mikaelovu dlaň.

Bolo to jasné ako facka. Navrhne svadobné šaty hodné princeznej.