Keď zastala na parkovisku pred univerzitou, kam chodil Mikael, a vystúpila vonku, mala pocit, že tam bol úplne iný vzduch. Stála na pôde najlepšej ekonomickej univerzity, mieste, kde sa dokázali dostať iba tie najlepšie hlavy.

Iste, možno zato takisto mohli aj úplatky, ale pokiaľ rodičia chceli zo svojich detí vychovať perfektných manažérov, peniazmi to nešlo. Decká museli byť vzdelané a hlavne inteligentné, aby sa tam pre nich našlo miesto. To však ale neznamenalo, že sa so svojimi majetkom nebudú predvádzať.

Kráčala pešo po parkovisku, vôkol nej stáli samé luxusné modely áut, za ktoré by sa nemohol hanbiť ani prezident. Väčšina z nich bola nová a nablýskaná, zrejme darčeky prvákov od rodičov, aby mohli do školy dochádzať vo veľkom štýle.

Prečo nikdy nepomyslela nato, že aj na umeleckej univerzite to bolo presne také isté? Tu však hlavnú rolu úspešnosti zohrávala kreativita a schopnosť kresliť až do krvi.

Prešla k univerzite a sklenené dvere hlavného vchodu sa pred ňou rozostúpili. Muž na vrátnici jej nevenoval pozornosť, keď prešla popri jeho presklenej prepážke a vošla do hlavnej chodby vestibulu.

Vôkol nej rozkvital úplne iný svet. Všade videla značkové oblečenie, ako i na svojej škole, no tu nezazrela ani jeden jediný vlas, ktorý by bol nejakej šialenej farby. Väčšina dievčat mala svoje vlasy zafarbené prirodzenou farbou, alebo harmonicky zladeným ombré. Drahé kabelky a topánky si pamätala z katalógov, ich šaty ale nemali extravagantné strihy, či materiály. Namiesto toho vyzerali, akoby sa chystali na svoj prvý pracovný pohovor, či do práce v kancelárii.

A chalani za nimi nezaostávali. Iba pár z nich malo tenisky, väčšina vôkol nej kráčala v kožených špicatých topánkach a hoci ich nohavice vyzerali byť pohodlné, určite neboli z rifľoviny. Navrchu mali košele bez žiadneho vzoru, alebo boli také drobnučké, že ich zahliadla až zblízka. Košele, ktoré sa ani zďaleka nepodobali na kárované košele stredoškolských chlapcov, ktoré si pamätala. Vlasy mali zastrihnuté do moderného účesu, dokonca zazrela niekoľko drdolov.

Keby kohokoľvek z nich stretla vonku, nikdy by nepovedala, že sú iba študentmi. Vyzerali omnoho staršie a profesionálnejšie. Keď si spomenula na svojich spolužiakov v pohodlných mikinách, alebo ručne šitom oblečení vlastnej výroby, či šatami s tak šialeným vzorom, až ťahali oči, mala pocit, akoby študovala medzi bandou deciek, ktorá sa nedokázala zmestiť do kože.

Ako tam tak stála, v kabelke jej začal zvoniť telefón. Snažila sa ho vyhrabať a prešla k stene, aby nezavadzala obrovskému davu, ktorý momentálne prúdil vôkol nej na ďalšiu vyučovaciu hodinu. Zavolala Mikaelovi, že sa s ním chce stretnúť a na jej veľké prekvapenie ju sem zavolal.

„Ahoj, si už tu?" opýtal sa jej, len čo zdvihla.

„Som v chodbe na prízemí, hneď pri vchode," odvetila mu.

„Vidíme sa."

Zložila a potom sa chrbtom oprela o stenu. Dívala sa na ľudí, ktorí vôkol nej pretekali ako rieka, ich smiech a vrava sa miešali s tuctom značkových parfumov, až sa jej z toho zakrútila hlava.

„A čo robíš cez víkend?" začula útržok rozhovoru jedného z dievčat.

„Otec ma bude učiť účtovníctvo," mávlo rukou a potom si ťažko vzdychlo. „Hovorí, že všetky tie teoretické vedomosti sú nám na nič. Viem síce všetky účty naspamäť, ale kebyže ma posadí za počítač, tak nemám ani tušenia, čo robiť."

„To máš fajn, u mňa čakajú, že sa to nejako naučím sama," pokračovali. „A už teraz je jasné, že budem robiť ekonómku namiesto mamy."

Leah za nimi pozerala, v jej očiach údiv. Nachádzala sa vo svojom vlastnom svete. Vo svete, v ktorom odmalička vyrastala, ktorý mal byť jej budúcnosťou, a pred ktorým sa snažila tak silno ujsť. Teraz tu stála a cítila sa ako cudzinec na mieste, ktoré malo byť jej domovom.

Pozrela sa na svoje prsty a zazrela zhrubnutú kožu na prostredníku a ukazováku. Odkedy posledné dni celý svoj čas v izbe trávila zatvorená nad papiermi, šlo to s ňou dole vodou. Na prstoch sa jej asi po prvý raz v živote urobili mozole a bolel ju chrbát. No nech sa akokoľvek snažila, v kreslení sa nezlepšila.

Kopec nedokončených úloh ju ešte stále čakal na stole, chýbali jej však čisté papiere. Ceruzky, ktoré jej kúpil Thorton, sa skrátili na nepohodlnú dĺžku, ktorá sa jej zle držala.

„Môžeme ísť," zjavil sa pred ňou Mikael.

Zdvihla hlavu a pozrela na neho. Splýval s dobre oblečeným davom univerzity. Kedysi sa neznášali, ale teraz bola úprimne rada, že ho vidí. Zdalo sa, že odkedy ukončila svoj vzťah s Eliasom, úplne sa zmenil.

„Kam ideme?" opýtala sa.

„Nebudeme sa rozprávať v škole. Mám pauzu dve hodiny, tak prečo nejsť niekam na obed?"

„Ideme autom?"

„Nie, tá reštika je hneď pri škole."

Keď vošli dovnútra, Leah zazrela vpredu presklený pult s jedným lákavejším cheesecakeom než druhým, no Mikael s ňou prešiel popri vysmiatych vysokoškoláčkach, ktoré práve niektoré z nich vyjedali pri káve a potom prešli viac dozadu, kde boli čalúnené lavice a stoly. Niekoľko z nich ich bolo už obsadených, ľudia obedovali.

Mikael si sadol spolu s Leah za jeden z menších stolíkov a posunul jej po stole obedové menu. Leah sa potešila, keď zistila, že okrem bežných jedál zazrela aj vegan verziu. Keď si objednali a čašníčka konečne odišla, Mikael sa na ňu pozrel.

Leah sa na neho nedívala. Hoci za ním prišla, teraz v ruke skrúcala pohár vody, ktorý dostali k menu zadarmo a sledovala, ako po zarosenom skle pomaličky stekali kvapôčky, až kým nedopadli na lakované drevo.

Leah sa zmenila, odkedy ju videl. Rada športovala a vybíjala svoju energiu boxovaním. Bola príliš živá nato, aby dokázala stráviť svoj život skrčená pri skicári. Teraz sa o to snažila a bolo jasné ako facka, že jej to nejde. Jej držanie tela sa zmenilo, mal pocit, že už nie je taká sebaistá a nafúkaná ako kedysi.

Keď sa nadýchol, aby sa jej opýtal, čo sa vlastne deje, zdvihla k nemu hlavu.

„Mikael, načo si vlastne začal maľovať?" opýtala sa.

Otázka ho zaskočila: „Načo," mykol plecami. „Nie je to jasné? Je to pre mňa relax. Baví ma to. Je to dôležitá vec v mojom živote. Aj preto som sa toho nikdy nevzdal, hoci študujem ekonómiu."

Mikaelovi sa to hovorilo ľahko. Mal na maľovanie talent. Neexistuje veľa maliarov, ktorí v jeho veku mali vlastnú výstavu a predali svoje obrazy. A aj napriek tomu všetkému sa rozhodol zahodiť to len preto, aby mohol ísť študovať niečo, čo chceli jeho rodičia.

„Prečo si poslúchol mamu a otca? Prečo si sa nerozhodol študovať teda niečo, čo ťa robí šťastným?"

„Ty si to urobila."

„Áno," odvetila a bola nato hrdá. Nech jej hovorili čokoľvek, rozhodla sa, že chce ísť za svojim vlastným cieľom.

„A si šťastná, Leah?"

Zastala. Donútila sa pozrieť na neho. Ani jeden z nich sa nepohol, dokonca aj keď im čašníčka doniesla ich polievky. Teraz na seba obaja mlčky hľadeli a vôkol nich sa vznášala para z polievok.

Leah nebola šťastná. Po celý ten čas, čo bola na škole, mala pocit, že oni dvaja by sa mali skutočne vymeniť. Ona mala byť na tejto škole, vyžívať sa v luxusných oblečeniach a pracovať na projektoch týkajúcich sa firiem. On mal byť na jej univerzite, kde by všetkých ohúril svojim talentom a hovorili by, že má nádej stať sa veľkým umelcom.

Bolo to opačne a bolo to celé zle.

„Prečo vlastne kreslíš ty, Leah? Baví ťa to?"

Nebavilo, vedela to už dávno. Počas týchto týždňov, keď chytila do ruky svoju ceruzku a snažila sa vypracovať nejaké zadanie, nešlo jej to. Úlohy do školy boli nudné, projekty príliš komplikované a hodnotené spôsobom, ktorý nikdy nechápala. Jediná vec, ktorá ju na kreslení bavila, bola, keď jej ceruzka skĺzla po štruktúre papiera, alebo keď si čmárala po jeho okraji drobné kvietky.

Ale to bolo všetko. Tých pár návrhov, čo mala vo svojich doskách, ktoré pred všetkými starostlivo ukrývala, nič neznamenali. Teraz, keď jej ich okomentoval Thorton, sa jej navyše zdali natoľko zlé, až mala chuť ich zničiť, aby sa na ne viac nemohol nikto pozrieť.

„Aj ma to baví," povedala napokon. „Ale nemám nato trpezlivosť."

Mikael sa konečne chopil lyžice a začal jesť. Zdalo sa, že jej slovám nevenuje vôbec pozornosť, ale ona vedela, že počúva. Mikael vždy počúval ostatných a bol v tom dobrý. Mala pocit, že prostredníctvom svojho sluchu preniká do vnútra k ľuďom a odhaľuje ich skryté myšlienky. Nemohla si pomôcť, mala pocit, že takisto analyzuje i ju.

„Kreslenie a maľovanie je o hodinách času, nikdy neurobíš veľdielo za päť minút. No stále si myslím, že si sa v ňom ani nenašla. Stále nemám pocit, že by si kreslila preto, aby ťa to napĺňalo."

Zovrela lyžicu v prstoch. Neustále sa s ním hádala, pretože jeho slova vždy ťali do živého a boleli ju.

„Aký je skutočný dôvod, prečo si začala kresliť?"

Lyžica s polievkou v ruke sa jej roztriasla a tak ju položila naspäť do misky. Leah na neho znova pozrela.

„Ja neviem," pošepkala.