Keď konečne vyšla z vily Daltonovcov, namierila si to naspäť na univerzitu. Vlasy mala ešte kúsok vlhké, musela ich stiahnuť do chvosta, aby jej netrčali na všetky strany. Vo svojej bývalej izbe sa prezliekla do starších vecí, ktoré nosila len málokedy. Na popraskaných perách balzam, ani stopy po tmavom mejkape a riasenke. Kapucňa jej zakrývala tvár a cez plecia mala prehodenú tenkú bundu, ktorú nosievala na jeseň, keď chodievala behať.

Ponáhľala sa hore po schodoch a keď zastala na chodbe, musela sa vydýchať. Vyučovanie sa už dávno skončilo, chodba s kanceláriami zívala prázdnotou. No cez sklenenú výplň nad dverami videla, že v kancelárii Thortona sa ešte stále svietilo. Ten chlap bol stopercentne workoholik. Možno preto ho mal otec tak rád.

Nadýchla sa a zaklopala.

Počula ako zavŕzgala stolička a o pár sekúnd nato sa otvorili dvere. Thortonova tvár sa zjavila v škáre a ona si stiahla z hlavy kapucňu. Jeho modré oči sa rozšírili od prekvapenia, keď ju spoznal.

„Pomôž mi, Thorton, prosím," povedala.

Oči sa jej leskli, k hrudi tisla ruku, v ktorej zvierala svoje spackané zadanie. Po hrdosti v jej hlase nebolo ani stopy. Rovnako tak ani po jej zaťatosti a pýche.

Thorton vzdychol a potom jej zatvoril dvere rovno pred nosom. 

Ostala stáť na chodbe, prekvapená a sklamaná, že sa na ňu vykašľal. Bol jej poslednou nádejou, osobou, ktorá jej skutočne mohla pomôcť. A rozhodol sa nechať ju tak. To má zato, že sa k nemu správala tak nevraživo.

Vtedy svetlo v jeho kancelárii zhaslo a dvere sa opäť otvorili. To už mal na sebe kabát a cez plece prehodenú tašku s notebookom.

„Ideme," zavelil.

„Kam?"

„Uvidíš," uzemnil ju.

Kráčala za ním po chodbe k výťahom. Kým sa viezli na prízemie, viselo medzi nimi napäté ticho. Hoci predtým by nemala problém ho neustále urážať, tentoraz nemala ani len odvahu pozrieť sa do jeho modrých očí, ktorými ju neprestajne skenoval od momentu ako sa ocitla pred jeho dverami.

„Kto by to bol povedal, že ťa tak poznačí jedno F zo zadania," hodil jej návnadu.

Leah zovrela pery. Za iných okolností by mu čosi odpapuľovala, no tentoraz nie. Bola príliš vyčerpaná nato, aby mu vysvetlila, že tu ani zďaleka nešlo o zlú známku na papieri. Ale pochopil by to vôbec?

Ibaže, netušila, že Raven Thorton chápal o nej toho ďaleko viac, než by si bola priala.

Vyšli z budovy a kráčali dozadu na parkovisko. Nechal ju nastúpiť na miesto spolujazdca a potom nasadol aj on a naštartoval motor. Pozrel na hodinky.

„Možno to ešte stihneme," poznamenal skôr pre seba, než pre ňu.

Vonku už bola tma. Thorton šoféroval bez zapnutého autorádia, čo ju privádzalo do šialenosti. No zdalo sa, že jeho to nejako extra nevzrušovalo. Kým stáli na červenej, otočil k nej znova svoj skúmavý pohľad.

„Prečo vlastne kreslíš, Leah?"

Leah premýšľala. Chcela povedať, že ju to baví, ale to nebola pravda. Veľmi dobre totiž vedela, že na kreslenie nemá trpezlivosť. Čím zložitejšie obrázky chcela nakresliť, tým viac ju zožieralo to, že musí sedieť na mieste za stolom a venovať sa tej istej monotónnej činnosti.

„Baví ma to," povedala.

„Ja si myslím, že ťa to nebaví," odvetil bez toho, aby odtrhol pohľad od cesty. „Ja mám totiž z tvojich prác dojem, že ich robíš, lebo musíš. Iba preto, aby si vzdorovala vlastným rodičom a mohla dupkať nohou."

„Čo o tom môžeš vedieť."

„Možno viac, než si myslíš. Vidíš, akých máš spolužiakov. Tí ľudia sú blázni do umenia, všetok svoj voľný čas sú schopní stráviť skrčení nad papiermi. A ty?"

Mal pravdu. V hĺbke duše veľmi dobre vedela, že má pravdu. No nechcela mu ju uznať. Ten chlap sa s ňou nikdy nejako extra nerozprával, nemá ju rád a predsa v nej vie lepšie čítať, než ktokoľvek iný. Ako to vôbec robí?

Keď konečne zastali na okraji cesty jednej z bočných uličiek mesta, Leah túto časť poznala, no vždy ju prešla bez povšimnutia. Thorton vystúpil a ona ho nasledovala.

Kráčali popri maličkých obchodíkoch so sklenenými výkladmi, kde mohla vidieť oblečenie, či šperky a doplnky, drobné rodinné reštaurácie. A potom vošiel medzi dve budovy na úzky chodníček, ktorý viedol k dverám. Leah videla, že aj tam boli vchodové dvere vedúce do rôznych predajní patriacim malým podnikateľom.

Pri jedných z dverí, kde už bola ceduľka Zatvorené, Thorton zaťukal na dvere. Leah videla, že sa vo vnútri ešte svietilo, no podľa otváracích hodín na sklenenej výplni už prišli neskoro. No potom sa pred dverami objavila staršia tvár a Leah zazrela pani so šedivými vlasmi vytočenými do pleteného drdola.

„Raven," potešila sa, keď ho uvidela. Odomkla dvere a vpustila ho spolu s Leah dnu. „Ako sa máš? Už som ťa tu dlho nevidela."

„Nemal som čas," odvetil.

„Koho si sem doviedol?"

„Toto je moja študentka Leah," predstavil ju krátko. „Môžem si tu nakúpiť?"

„Máš toľko času, koľko len potrebuješ. Ja si ale musím ešte upratať v sklade, takže vás tu nechám," usmiala sa na neho srdečne.

Zmizla v zadnej časti obchodu za drevenými dverami natretými nabielo a Leah sa až teraz odvážila rozhliadnuť po miestnosti. Nachádzali sa v malej predajni umeleckých potrieb. Nikdy v takom obchode nebola, všetky veci, čo mala, kupovala v papiernictvách, alebo cez internet. Alebo jej ich kúpilo služobníctvo.

Nemohla si pomôcť, ale toto miesto ju fascinovalo. V jednej z políc boli haldy papiera rôznych farieb a zápisníky od obyčajných papierových, až po veľkoformátové s okázalými obálkami.

Vzadu v rohu videla postávať drevené stojany s bielymi zabalenými plátnami, vedľa viseli tubičky farieb snáď stoviek rôznych odtieňov. Vedľa toho zase stojan s rôznymi drobnôstkami, ako boli koráliky, stužky a kopec ďalších vecí, o ktorých Leah ani nechyrovala.

Celé toto miesto na ňu pôsobilo priam až rozprávkovo. No Thorton sa nenechal pohltiť tou magickou atmosférou a pristúpil k stojanu vedľa pokladne, kde boli vzorne naukladané obyčajné ceruzky.

„Načo sme sem prišli?" opýtala sa ho.

„Začneme od začiatku. Prišiel som ti vybrať normálny skicár a ceruzky. Tie tvoje kancelárske papiere sú smiešne."

Zo stojana pri pokladni vytiahol dve ceruzky a potom sa hrabal v ďalšom. Keďže presne vedel, ktorý tovar má kde svoje miesto, bolo jej jasné, že sa tu cíti ako doma. Napokon vybral ešte silnú čiernu pastelku, Leah takú ešte ani nevidela. To už k tomu bral do rúk aj akési papierové šúľky a gumy na gumovanie.

„Ešte ten skicár," povedal.

„Tento sa mi páči," ukázala Leah na jeden z nich, v koženej väzbe.

„Snívaj," odbil ju. „Nato, že doteraz si používala kancelárske papiere, by si presedlala na tento. Vezmem ti taký, z ktorého môžeš vytrhávať stránky. Na tomto papieri chcem vidieť tvoje odovzdané zadania, Leah. A ešte tento veľký, v špirálovitej väzbe."

„Čo sú tie čísla navrchu?" opýtala sa ho.

Thorton sa chytil za hlavu. Taký ťažký vzdych u neho ešte nepočula.

„Hrúbka papiera, Leah. Čím vyššie číslo, tým hrubší a kvalitnejší papier."

„Tento je potom ešte hrubší," ukázala na ďalší skicár vedľa.

„Skvelý postreh. Je fajn vedieť, že ešte vieš navzájom porovnávať čísla, ale ten by sme kupovali zbytočne. Je na akvarel alebo maľbu akrylovými farbami. Ty sa najprv nauč kresliť a až potom môžeš experimentovať s maľovaním. Na to ale máš ešte čas pár semestrov."

Čím dlhšie ho počúvala, tým viac sa začínala na neho zlostiť. Zrejme to postrehol, pretože zase do nej prestal vŕtať. Namiesto toho položil všetky veci, ktoré pre ňu vybral na stôl vedľa pokladne.

Leah nazerala cez sklo na tom stole na drahší tovar, ktorý tam bol uložený a zazrela fixy, ktoré poslali Becce. Tieto ale boli ešte zo starej edície a nemali na nich jej obrázok. Onedlho bude jej kresba v každom jednom z takýchto obchodov. Keď si nato pomyslela, nepríjemné pocity v jej vnútri znova začali bublať.

„Na markery potrebuješ iný papier. Tento by ti ich vycucal dosucha," poznamenal Thorton, keď zazrel, že si ich obzerá.

„Nechcem ich," rýchlo povedala Leah.

To už sa pani vynorila zo skladu a napochodovala k pokladni.

„Vybrali ste si?" opýtala sa ich milo.

Začala postupne nahadzovať do kasy všetok ich tovar a Leah začala zhľadúvať svoju peňaženku.

„Nechaj tak, ja to zaplatím," povedal jej. „Tých pár ceruziek a zápisníkov zvládnem aj so svojim učiteľským platom."

Pípol kartou a stará pani im tovar vďačne zabalila do drobnej papierovej taštičky s ich logom. Leah vyšla von, no Thorton sa so starou pani ešte chvíľku zhováral a potom sa rozišli. Onedlho nato, ako boli vonku, svetlo obchodíka potemnelo.

Thorton strčil tašku s nákupom Leah do ruky a potom išli spolu naspäť k autu. Keď sa usadila naspäť na miesto s taškou na kolenách, sklonila hlavu.

„Ďakujem," zamrmlala takmer nečujne.

„Ešte nemáš začo," odpovedal.

Čoskoro uháňali znova mestom, no tentoraz sa už tak neponáhľal. Dokonca na jej počudovanie zapol rádio, ktoré tak vyplnilo priestor medzi nimi. Obzerala si scenériu mesta a začínala si uvedomovať, že nejdú naspäť do školy. Obrátila sa k nemu, chcela sa spýtať, kam to idú, no vtedy vyhodil smerovku a o pár sekúnd nato už parkovali pred starou bytovkou.

Vôkol nej bolo viacero rovnakých budov z tehál, mali nízke poschodia a vonkajšie požiarne schodiská. Leah tak akosi došlo, že Thorton ju šikuje k sebe domov. Bol piatok večer, väčšina ľudí práve šla na nejakú párty, alebo mala iný program vonku. A ona namiesto toho išla do bytu k mužovi, ktorého nenávidela.

Jeho byt bol takisto jednoizbový, no zdal sa jej o čosi menší, než ten, ktorý si ona prenajímala neďaleko univerzity. A možno to bolo iba tým, že bol natoľko zahádzaný. Keď totiž rozsvietil a prešli malou chodbou, kde bol priestor iba na vešiak a dvere vedúce do kúpeľne, Leah uvidela tú najneporiadnejšiu kuchyňu vo svojom živote.

Riad nahádzaný v umývadle, na stole kopec papierov a pier. Leah na ne nazerala a zistila, že to boli neoznámkované práce a portfólia ostatných študentov, na ktorých práve robil.

„Pardon za ten neporiadok," zamrmlal. „Nečakal som, že by sa tu ktokoľvek objavil."

No kuchyňu preskočili a prešli do druhej izby, kde bola posteľ a pootvorená skriňa. Okrem nej ale takmer celú miestnosť zaberal obrovitánsky stôl s rôznymi nástrojmi, ktoré Leah v živote nevidela. Či už to boli rôzne rydlá, pilníky, nemala ani poňatia. No ju upútalo niečo iné.

Vedľa tých úlomkov a pohádzaných nástrojov zazrela kresby. Thortonove kresby. Naťahovala za nimi krk, aby na ne dovidela. Čo kreslil vo svojom voľnom čase? Ženy? Abstraktné umenie? No keď rozoznala kontúry a odlesky svetla, zostala prekvapená. Thorton mal tucty skíc, na ktorých boli rôzne prstene a šperky.

Thorton ju však ale ignoroval a zhrnul všetky veci nabok, aby ju nechal posadiť sa za stôl. Zapol malú lampu nad ním a ustúpil. Nervózne si sadla na jeho stoličku a položila na stôl tašku s vecami, ktoré jej kúpil.

„Vysyp to všetko na stôl," pokynul jej.

Poslúchla ho. Z nejakých príčin si uvedomila, že sa jej chvejú ruky. Bola u neho v byte a síce sa neobávala toho, že by jej chcel ublížiť, aj tak bola z niečoho nervózna. Možno z toho, že sa po prvý raz voči nej správal normálne?

„Oba papiere sú relatívne hrubé a pevné nato, aby si na nich mohla gumovať, ak sa pomýliš, ale nesilil by som to s akvarelom. Ale pastelky a ostatné suché médiá sú v pohode. Ten so špirálovitou väzbou používaj na čokoľvek. Ten druhý na moje zadania. Neznášam, keď mi študenti odovzdávajú ozobané papiere. Strhávam zato body."

Nemohla si pomôcť, musela sa uškrnúť.

„Na začiatok som ti vzal dve obyčajné ceruzky. Tá, ktorú držíš teraz v ruke, je na prvé skice. Keď si robíš náčrt. Tá druhá, tá je omnoho mäkšia. Budeš ich striedať podľa toho, či chceš robiť tenké alebo hrubé čiary a podľa toho, ako veľmi výrazné majú byť. A potom je tu táto posledná," povedal a vzal do rúk lesklú čiernu ceruzku. „Čierny uhlík. Týmto budeš obťahovať iba tie veci, ktoré majú byť maximálne tmavé a hrubé."

„A iba vďaka tomu budem vedieť dobre kresliť?" opýtala sa ho.

„Ani zďaleka," odvetil.

Schmatol veľký skicár v špirálovitej väzbe a obrátil jej ho na prvú stranu. Keď ho pred ňu položil, naľakala sa. Obrovská biela strana pôsobila hrozivo. Leah, ktorá sa nebojí dať päsťou do zubov komukoľvek, má strach z bieleho papiera. Kto by si to bol pomyslel.

„Vezmi si tú mäkkú ceruzku, Leah," prikázal jej. „A nechaj, nech zaúčinkuje mágia."

Vzala ju do rúk a netušila, čo od nej čaká. Asi mala niečo nakresliť, ale jej hlava bola príliš prázdna nato, aby niečo vymyslela a biela strana sa jej vysmievala. Potom zatvorila oči a urobila prvú čiaru krížom cez celú stranu.

Pocit, ktorý sa dostavil, bol úplne odlišný, ako čakala. Papier nebol hladučký ako kancelársky, pod svetlom lampy videla jeho drobnú zrnitú štruktúru a hoci si myslela, že sa jej to nebude pri kreslení páčiť, mäkká tuha ceruzky sa po papiere kĺzala akoby bola z masla. Ten pocit v prstoch na ňu pôsobil tak magicky, až tomu nedokázala uveriť.

Thorton sa otočil a odišiel do kuchyne. Obzrela sa za ním, no keď sa uistila, že tam nie je, skúsila urobiť ďalšiu čiaru. Pocit sa dostavil znova, ceruzka sa zľakla krútila po papieri, vytvárala rôzne hrúbky čiary. Leah začala čmárať po stránke kvietky, geometrické útvary a rôzne vlnky.

Začínala si spomínať. Nevzala si predsa do hlavy, že sa naučí kresliť len tak. Z niečoho ten pocit musel prameniť – z jej vnútra.

Bolo zvláštne sledovať, ako obyčajný kresliaci papier dokázal poznačiť jej zážitok z kreslenia. A to nebol vôbec jeden z najdrahších skicárov, Thorton zobral ten z lacnejších a predsa pocítila rozdiel.

Kým sa vrátil so šálkami čaju, mala začmáranú celú stranu. Neboli to veľdiela, iba obyčajné čmáranice. A predsa z nich mala omnoho lepší pocit, ako zo svojich predchádzajúcich návrhov. Vlastne, nemala lepší pocit z tých kresieb, mala lepší pocit zo seba.

„Chápeš tomu konečne?" opýtal sa jej Thorton.

Leahvzrušene prikývla.