Luke ležal na posteli s rukami pod hlavou. Cez okno dnu svietili slnečné lúče a zohrievali ľadový vzduch v miestnosti. Hoci nechcel, vytiahol sa z postele a na rukách mu ihneď naskákali zimomriavky. Dylan na posteli oproti hlasno chrápal, budil sa zvyčajne až pred obedom.

Luke zavrtel hlavou a zapol svoj počítač. S tichým zunením naskočil a on prebral k životu aj svoj tablet. Dotyková obrazovka sa rozsvietila a on chvíľku hľadel na anime dievča na pozadí. Pretrel si oči a spustil grafický program.

Stačilo pár kliknutí a čoskoro sa hľadel na svoju prvú skicu novej stránky, ktorú mal dokončiť v priebehu nasledujúceho týždňa. Lupkou zväčšil obrázok a potom vzal do ruky pero. Na vyblednutom farebnom náčrte sa pod jeho dotykmi rýchlo rysovali precízne čierne čiary. Bolo to ako obťahovať svoje obrázky atramentom, ibaže v pixelovej forme.

Minulý piatok publikoval na webe ďalšiu stránku svojho komiksu. Jeho fanúšikovia boli z novej postavy, ktorá sa tam objavila, hotoví. Ešte sa ani nestihla za tých pár panelov poriadne prejaviť, videl, že niektorí už kreslili jej fanarty.

Vzdychol a pokračoval v obťahovaní skice nového dievčaťa z komiksu. Dlhé svetlé vlasy s elegantnými vlnami, plné pery a chladné oceľové oči. Keď dokreslil panel zo stránky, znova obrázok oddialil, aby si mohol pozrieť celkový výsledok.

Leah v kreslenej verzii na neho špúlila svoje pery a mračila sa. Nemal ani poňatia, kedy do toho stihol takto spadnúť. Bola tak neskutočne sebecká a otravná a predsa našla spôsob, ako sa vkradnúť do jeho mysle, ako sa zhmotniť v jeho kresbách na obrazovke.

Dylan sa pomrvil na posteli a Luke v návale paniky vypol neuloženú stránku. V duchu zanadával, že zničil svoju hodinovú prácu, no hoci sa snažil pôsobiť vyrovnane, uvedomoval si, že srdce mu búši. Leah riešila s Dylanom a on sa opovažoval pred ním kresliť ju na stránkach. A čo keď si Becca uvedomí, že sa nechal Leah inšpirovať? Už naposledy do neho začala vŕtať.

Odteraz mohol na svojom komikse pracovať iba keď bol na izbe sám...

Mobil hodený na Dylanovom stole začal vyhrávať hrôzostrašnú rockovú melódiu. Lukea pri tom tóne takmer vyhodilo zo stoličky, no potom si iba vzdychol a vypol počítač.

„Nemôžem uveriť, že sa nedokážeš zobudiť na ten príšerný vreskot z telefónu," povedal Dylanovi.

Ten konečne ospalo zažmurkal a vstal z postele, aby sa mohol pretackať k stolíku. Keď príšerná zvučka stíchla, Dylan si pošúchal ramená vytŕčajúce z trička s krátkym rukávom a zamrmlal: „Je tu dnes skurvená zima."

„Mi hovor," mával rukou Luke. „Som zvedavý, kedy tu reálne začnú kúriť."

„Pôjdem na víkend domov, tak poviem mame, nech mi zabalí elektrický ohrievač."

„To je dobrý nápad," pochválil ho Luke a prešiel do svojej skrine, aby sa mohol prezliecť do školy.

„Nechápem, ako môžeš tak skoro vstávať. Zase si ráno kreslil?" opýtal sa ho Dylan.

Luke iba prikývol. Takýchto komentárov sa za svoj život napočúval viac než dosť. Nedokázal dlho vylihovať v posteli a ráno mu kreslenie išlo najlepšie. Natiahol na seba tričko a zo stoličky zobral visiacu mikinu s logom svojej obľúbenej animovanej série.

Trvalo ešte hodnú chvíľku, kým sa dali dohromady, no ani jeden z nich sa dnes nejako extra do školy netešil. Mali pred sebou hodinu s Thortonom a ako sa ukázalo na začiatku, vyzeral to byť poriadny hajzel. Študenti mali na neho nervy a hoci mal aj svoj fanklub, Dylan by uvítal, keby ich prestal srať a jednoducho ich naučil iba to, čo treba.

Thorton im dával extrémne náročné úlohy a kým ostatné zadania od iných vyučujúcich dokázal nakresliť aj so zatvorenými očami, tu to nebolo také jednoduché. No kým Dylan sa pri jeho zadaniach síce trápil, ale vždy ich spravil, bol tu niekto, kto ani zďaleka nemal také šťastie.

„Slečna Daltonová," precedil Thorton pomedzi svoje zuby. „F za zadanie. Do budúceho týždňa prerobiť, plus odovzdať to, čo vám zadám dneska."

Leah schmatla papier a ihneď ho skrčila do guličky. Dylan chvíľku premýšľal, či jej povie nejaké slová útechy, hoci vedel, že Leah také veci neznáša. Omnoho radšej sa tvárila, že sa takéto veci nestali a preto nebolo rozumné pripomínať jej to. No nemohol si pomôcť, jej zadanie vyzeralo ako bez kúska námahy, akoby obkreslila prvý obrázok, ktorý vygooglila na internete.

„Nestačí mi iba odovzdať počmáraný papier, treba brať tieto zadania vážne," chrstol jej ešte do tváre a potom prešiel ďalej.

Dylan sa za ním hľadel a premýšľal, či Thorton náhodou na Leah nesedí. Mohol jej dať aspoň Éčko za snahu. No on namiesto toho kráčal ďalej, zjavne potešený tým, že jediná žiačka na jeho predmete zlyháva.

„Pán Thompson," otočil sa k Lukeovi. „Skvelá práca," podal mu papier. „V živote som sa s týmto módnym trendom nestretol, ale musím uznať, že kombinácia východných a západných prvkov je pôsobivá. Odkiaľ ste to spomínali, že je?"

„Wa Lolita z Japonska," odvetil Luke a vzal si od neho papier, na ktorom svietilo veľké červené „A".

„Tipoval by som, že tie ázijské komiksy vášmu štýlu robia medvediu službu, ale predsa to vyzerá tak, že viete svoje záľuby zvrtnúť vo svoj prospech. Len tak ďalej."

„Vďaka," odvetil a sklopil zrak.

„Dylan," Leah sa obrátila k nemu. „Čo robíš cez víkend?"

Pokrčené zadanie mala hodené v taške. Thorton začal vykladať čosi o ďalšom zadaní, ale ona ho nepočúvala.

„Idem na víkend domov," odvetil.

„Ach."

„Prečo?"

„Len tak."

„Aj keby som nešiel, asi by som musel robiť. Mal som mať šichtu, ale vymenil som sa. Takže tak."

„Hmm."

Odvrátila sa od neho a viac ho nekomentovala. Nechcela to dať najavo, ale vrelo to v nej. Srala sa celú noc s tým jeho sprostým zadaním a on jej dal F. Mala sto chutí zavolať otcovi a povedať mu, nech si svojho kamoša skrotí, ináč mu vyškriabe oči.

Popchala veci do tašky a vstala. Nemalo význam sedieť tu. Bez slova sa vybrala k dverám a treskla za sebou dverami. To, že sa práve rozprávalo o ďalšom zadaní, ktoré je dôležité, mala na háku. Problémom bolo, že aj keby presedela od dneska celý týždeň nad každým jeho zadaním, aj tak by sa mu nepáčilo. No nie preto, že by bola zlá, ale preto, že ju nemal rád.

Myslela si, že keď sem príde, keď sa konečne vyslobodí z pazúrov svojich rodičov a začne žiť svoj život, všetko sa dá do poriadku. Namiesto toho mala pocit, že bol v jej živote iba väčší bordel.

Predstavila si Beccu a Dylana. Smiali sa a zabávali na tých debilných fixkách a jej začínalo byť čoraz horšie. Thorton povedal, že jej kreslenie nejde, pretože sa mu vôbec nevenuje. Za posledné dva týždne toho nakreslila viac ako oni dvaja dohromady a predsa jej kresby nestáli za nič. Nech sa akokoľvek snažila, boli z jej skíc iba bezduché čmáranice.

Hodila kabelku na miesto spolujazdca a nasadla do auta. Motor zaskučal, keď v podpätkoch dupla na pedál. Kolesá zaškrípali na asfalte a vzápätí už uháňala po ceste preč zo školského areálu univerzity. O takomto čase okrem služobníctva doma nebude nikto. Otec s mamou budú určite vo svojich kanceláriách a Mikael študoval na univerzite.

Keď zaparkovala pred ich domom, namierila si to rovno do ich súkromnej domácej posilňovne. Skopla topánky a vstúpila dnu. Hodila kabát na lavičku a podišla k červenému boxovaciemu vrecu, ktoré opustené viselo v rohu.

Z ich rodiny neboxoval už nikto. Počula, že otec kedysi zvykol, ale nikdy ho tam nevidela. Mikael neboxoval, pretože nechcel, aby sa mu stalo niečo s rukami. Chcel predsa maľovať až do konca svojho života.

Nebol čas obmotávať ruky páskou. Bohvie, kde jej ju vlastne dali. Nebola tu už týždne. Jej výkrik pripomínal skôr vytie zraneného zvieraťa, keď z plných pľúc zarevala na prázdnu miestnosť a vrazila päsťou do vreca.

Všetka tá energia a frustrácia, ktorú po celý ten čas potlačovala, vyletela von. Umožňovala jej opakovane rozdávať jeden úder za druhým, až kým po pár minútach celkom unavená neklesla na kolená. Jej výdrž stála za prd. Prestala sa o seba starať, odkedy sa presťahovala.

Padla na zem a nezáležalo na tom, že si práve od prachu zababrala svoje drahé nohavice. Hlava jej ovisla, spotené vlasy sa jej lepili na krk a padali dole v dokrútených lianách. Boxovala, koľko vládala, no aj napriek všetkému sa necítila o nič lepšie. Mobil jej zavrčal vo vrecku kabáta, ale ona ho ignorovala.

Vzlykla.

Keď sa neskôr konečne zdvihla zo zeme a vošla do kúpeľne vedľa, v zrkadle zazrela ženu, ktorú nespoznávala. Červené a opuchnuté oči, rozmazaný mejkap, vlasy iba jedno veľké strapaté klbko. Skrátka, vyzerala príšerne. Postupne zhadzovala na zem kusy svojho obľúbeného oblečenia, ktoré teraz bolo prepotené a keď sa na seba pozrela posledný raz, zdobilo ju už iba tetovanie.

Stay strong.

Vliezla do sprchového kúta a pustila na seba horúcu vodu. No kolená sa jej znova podlomili a ona skĺzla po sklenenej stene dole.

Tie slová si dala vytetovať, aby jej pripomínali, že má byť silná, nech sa bude diať čokoľvek. A predsa jej vlastný osud pomaly pretekal pomedzi prsty a ona začínala padať do čoraz hlbšej priepasti. Mala sa nachádzať v tom najlepší svojho života. A predsa mala pocit, že sa z neho postupne stáva iba jedna veľká nočná mora.

Bol iba jeden posol, ktorý ju dokázal vytiahnuť z temnoty. Mal podobu havrana s čiernymi krídlami a prenikavými modrými očami. A nenávidel ju.