Leah pozrela na ďalší zo svojich začmáraných kancelárskych papierov a potom ho nahnevane skrčila do čo najmenšej guľôčky. Za posledné dni ich zahodila toľko, že vedela už aj poslepiačky trafiť svoj smetný kôš. Dylan bol práve teraz na brigáde a ona si uvedomila, že keďže nemusí pracovať, má až príliš veľa voľného času, ktorý nemala s kým tráviť.

Aby teda zahnala nudu, škriabala ceruzkou po papieri a podopierala si bradu. Najprv skúšala z pamäti nakresliť šaty Elizeé, no jej hranaté obrázky sa vôbec nepodobali na jemné volániky jej šiat. Mala chuť si vytrhať všetky vlasy.

Pred týždňom sa snažila z Dylana vymámiť, čo k nej cíti a či s ňou chce chodiť. Nemala pocit, že by bol do nej až po uši zamilovaný. Správal sa k nej normálne a hoci ju pobozkal už niekoľkokrát, išli nato pomaly, čo ju privádzalo do šialenstva. Jeden jediný raz mu povedala, že má strach, čo vlastne ani nebola pravda, a on s ňou teraz zaobchádzal ako v rukavičkách.

Uvedomovala si, že bude čudné chodiť s ním hneď po tom, čo Eliasovi chrstla do tváre, že nikoho nemá, ale nemohla si pomôcť. Dylan sa jej páčil a obdivovala ho. Správal sa k nej milo, ale hlavne úprimne. Za jeho dobrotou nebola žiadna vypočítavosť, či chlad. Keď si predstavila, ako sa objavil pred dverami jej bytu, keď mu zavolala, cítila vo svojom vnútri teplo.

Bolo by jednoduché zamilovať sa do Dylana, ale vždy, keď sa jej myšlienky začali uberať týmto smerom, jej vlastné vnútro ju zastavilo. Čo ako to skončí ako s Eliasom a ona bude musieť potom predstierať, že medzi nimi dvoma nikdy nič nebolo? Ak to bude musieť prežiť znova, asi sa skutočne zosype. Ibaže potom už viac nebude žiadny Dylan, ktorý by jej utieral slzy.

Skrčila ďalší papier a sa začala hojdať na stoličke. Nemala pocit, že by sa vzťah medzi nimi zmenil. Poznala sa s ním síce krátko, to však nikdy nebolo prekážkou pri jej ostatných známostiach. S niektorými ľuďmi si skrátka sadnete, alebo nie. Načo čakať roky, aby ste si potvrdili niečo, čo cítite od samého začiatku?

Zavrtela hlavou a zhrabla ďalší čistý hárok. Prvú hodinu s Thortonom preskočila a neprišla, no vedela, že druhej hodine sa už nevyhne. Jeho predmet bol povinný a kolovali o ňom rôzne reči. Vraj bol práve jeden z tých nenormálne prísnych vyučujúcich, ktorí sa išli zblázniť, keď študenti vymeškali nejakú hodinu.

Druhá hodina sa neúprosne blížila a ona vedela, že ak ju vymešká, dá jej to pri prvej príležitosti vyžrať. No ona nechcela chodiť na jeho hodiny kvôli tvrdohlavosti či tomu, že ich vyučuje on. Nechcela ho vidieť po tom, čo videl ten výstup na ich poslednom večierku, kde si vypočul všetko, o čom mlel Elias. Nenávidela ich oboch.

Nemohla ísť na jeho vyučovanie a premýšľala, ako by sa dalo stretu s ním vyhnúť. Možno by sa mala prihovoriť u otca, aby ho presvedčil.

Keď sa však predstavila, že bude musieť skloniť hlavu pred vlastným otcom a požiadať ho o niečo, tvrdohlavosť ju zarazila. Nebude ho o nič žiadať. Nechal ju ísť na túto univerzitu preto, lebo veľmi dobre vedel, že tu Thorton učí a ona nebude mať na výber, iba sa s ním bude musieť stretnúť. Jej otec bol rovnako vypočítavý ako ostatní.

Jej mobil zablikal a potom sa začal prechádzať po stole. Schmatla ho a zazrela Dylanove meno. Znamenalo to, že skončil v práci.

„Ahoj," povedala mu.

„Ideme k nám na intrák," rozkázal. „Luke je už tam a Becca príde tiež. Mohli by sme sa konečne dohodnúť na návrhoch."

Leah si zahryzla do pier a pozrela na pár stránok papiera, ktoré si nechala bokom. Boli to návrhy šiat, ktoré za posledné dni vymyslela. No i ona sama mala pocit, že nie sú dosť dobré.

Väčšina z nich boli iba chabé napodobeniny kreatívnych strihov slávnych dizajnérov a keby niečo také ušili, dostali by nádherné F za plagiátorstvo. O tom sa ich profesori na škole vyjadrili jasne hneď na začiatku. Ako ale máte vymyslieť niečo prázdne, keď nie ste ani troška kreatívny?

Niekedy mala pocit, že by sa skutočne hodila viac na biznis, ako to chcel otec, no to by znamenalo, že by mu musela dať za pravdu. Len cez jej mŕtvolu.

Pozrela na jeden zo svojich najlepších návrhov, keď si uvedomila, že sa až žalostne podobá na Beccin prvý návrh, ktorý načrtla pri ich prvom stretnutí. Nahnevane stránku dotrhala a potom ostatné preživšie zavrela do tvrdých dosiek. Bol čas ísť na intrák, kde sa všetci z jej skupinky dozvedia, že nevie kresliť.

Keď vyšla z bytu a pomaličky kráčala po chodníku k ubytovniam, jej hlava bola plná roztržitých myšlienok. Keď bola doma, nikdy sa nenudila toľko, aby musela premýšľať nad takýmito hlúposťami. Kreslenie bolo pre ňu super, no bola na ňom jedna vec, ktorú nenávidela. Jej hlava počas toho nedokázala stíchnuť a jej vlastné myšlienky jej liezli čoraz viac a viac na nervy. A kreslenie zaberalo až príliš veľa času. A ona nemala toľko trpezlivosti. Bolo to, akoby vlastne nevedela ani len vydržať sama so sebou.

Vošla do chodby internátov a zazrela Beccu, ktorá sa skláňala pri starej vrátničke. Čosi jej podpisovala a potom si do rúk vzala tučnú hnedú obálku z kartóna. Zvedavo sa na ňu pozerala a snažila sa zo spätnej adresy zistiť, čo to len môže byť.

„Môžeš si sem dať posielať poštu?" opýtala sa jej Leah namiesto pozdravu.

Becca prikývla: „Nechodím domov až tak často a obávam sa, že pri mojich súrodencoch by z tej obálky ostali iba franforce."

„Čo ti prišlo?" opýtala sa Leah.

Posledný list, ktorý dostala, bolo potvrdenie, že ju prijímajú na túto univerzitu a že sa má dostaviť na zápis. Okrem toho si nespomínala, že by niekedy dostala nejakú poštu. Všetko riešila vždy elektronicky, alebo cez telefón.

„Nemám ani šajnu," odvetila jej Becca. „Luke je už tam, chceš ísť hore?" rozhodla sa zmeniť tému.

Leah prikývla. Spoločne vyšli hore po schodoch, nakoľko stará nízka budova nemala výťah a potom a zamierili cez sklenené dvere na koniec chodby.

„Som rada, že polonahý gitarista tu dnes už nie je," skonštatovala Leah.

„Bože, viem, koho myslíš. Počula som, že šiel domov," odvetila Becca. „Aj minulý týždeň som ho tu videla a bol rovnako slizký a neschopný, ako aj predtým."

Leah sa zasmiala na jej poznámke.

„Myslím tým, je jasné, že mu to s tou gitarou veľmi nejde. Vyzerá, že sa ňou snaží iba upútať pozornosť. Aj jeden z našich ďalších spolužiakov hráva vo vlastnej kapele. Musím ale dodať, že jemu to ide omnoho lepšie."

„Majú vlastnú kapelu?" opýtala sa Leah.

„Hmm," kývla Becca a kráčala ďalej po chodbe. „Tuším sa volajú niečo so syndrómom... Leder... Lader... Ako to bolo?"

„Leader?" skúsila Leah.

„Lander," spomenula si Becca. „Lander Syndrome."

Leah zažmurkala. Nechápala ani slovo. Namiesto toho sa zasmiala.

„Strelené meno, že? Mne by ani v živote niečo také kreatívne nenapadlo."

Kreatívne? Leah preglgla svoju prvú myšlienku, ktorá sa jej votrela na jazyk. Nebolo to kreatívne. Znelo to, akoby skrátka niekto otvoril dvakrát slovník cudzích slov na rôznych stranách a zlepil prvé dve slovká dokopy, na ktoré mu padol zrak.

Od kreatívneho to malo teda ďaleko.

Leah premýšľala, či sa opýta, čo vlastne znamená lander, ale nechcela vyzerať ako hlúpa nekreatívna osoba, takže to nechala tak. Hoci podľa jej názoru to bolo aj tak smiešne. Taký bol rozdiel medzi ňou a Beccou? Kým jej niečo prišlo hlúpe a trápne, ona to považovala za originálne a kreatívne? Preto Becca dokázala vymyslieť úžasné šaty na prvý pokus a ona nie?

Becca zaklopala na dvere a potom vstúpila do izby. Luke sedel za svojim počítačom, ako vždy, a behal plastovým stylusom po tablete. Hoci spočiatku bol vydesený zakaždým, keď ich zazrel, teraz to vyzeralo tak, že si na ne už zvykol.

„Ako to ide?" podišla k nemu Becca.

„Dokončujem stránku na ďalší týždeň."

„Och, takže si popredu?" spýtala sa.

„Troška."

„Nemohol by si publikovať dve naraz?"

„Zabudni," zrušil ju ihneď.

Leah zastrihala ušami. Odkedy sa títo dvaja takto kamarátia? Luke mal problém Leah odpovedať a tu odsekávala Becce akoby sa poznali už roky. Podišla k nim bližšie, aby mohla nazerať na jeho obrazovku, kde mal práve naskicovanú stránku.

„Veď ju máš už hotovú," povedala.

„Nie, ešte nie," odvetil Leah. „Musím tam pridať ešte textúry, aby to malo nejaké normálne pozadie."

„A prečo to nerobíš farebne?" spýtala sa.

„To by mi zabralo ešte viac času."

„Dobre, hlavne kresli," odvetila Becca. „Teším sa na novú stránku."

„Tak teraz si si ju práve pozrela, nie?" prevrátil očami.

„Áno, ale tá prvá predtým mi chýba, chápeš."

„Ty to čítaš?" opýtala sa Beccy.

„Jasné. Hovoril predsa, že to publikuje online," odpovedala. „Sadla som si k tomu hneď, ako som od Dylana vyňuchala názov jeho komiksu."

Leah to nekomentovala. Nikdy by jej nenapadlo prečítať si, čo Luke kreslí. Nezaujímalo ju to naozaj.

„Musíš sledovať ostatných, keď sa chceš zdokonaľovať," odvetila Becca. „Ostatní ťa inšpirujú a potom to ide."

Takže takto to robí? Pozerá sa na práce ostatných a snaží sa od nich niečo naučiť?

„A keď už sme pri tej inšpirácii, kedy ste boli naposledy na koncerte?" pokračovala Becca.

Leah tomu nechápala. Čo mal koncert spoločné s inšpiráciou a kreslením? Ako mohla prepojiť dve veci, ktoré navzájom vôbec nesúviseli?

„Neznášam koncerty," odvetil Luke.

„To si povedal aj o diskotékach a aj tak ti tam bolo potom fajn."

„Na koncertoch býva veľa ľudí. Nemám náladu tlačiť sa v nejakej prepchatej miestnosti a bojovať o kyslík."

„Bože, Luke," Becca si založila ruky vbok. „Akurát som hovorila Leah, že jeden z našich spolužiakov má vlastnú kapelu. Počula som, že tu je nejaký klub, kde môžu tieto skupiny vystupovať a napadlo mi, že by sme sa tam mohli niekedy ísť pozrieť. Hlavne vtedy, keď zistíme, že budú vystupovať Lander Syndrome."

„Čo, došľaka, je Lander Syndrome?" opýtal sa Luke.

„Tá jeho kapela."

„Neviem, či chcem ísť počúvať kapelu, o ktorej nemám ani šajnu."

„Skúsiš niečo nové, to by mohlo byť fajn," ozvalo sa od dverí.

Dylan sa vrátil naspäť na izbu. Akurát si zvesil bundu a skopnuté topánky nechal pri stene. Hodil svoj batoh na posteľ a potom sa vyvalil na posteli. Leah na neho ukradomky pozrela a on jej venoval unavený úsmev.

„Och, ty si pridal novú postavu!" vykríkla Becca a ukázala prstom na jeho stránku.

„Prestaň mi čumieť do monitora, keď si chceš ten komiks čítať online," skríkol a zavrel stránku.

Leah stihla iba zahliadnuť postavu s dlhými svetlými vlasmi a sivými očami. Odvrátila svoju pozornosť od škriepiacej sa dvojice. Ak sa má držať toho, ako povedala Becca, mala by sa obklopiť dielami ostatných ľudí.

„Čo to máš za obálku?" spýtal sa Dylan.

„Úplne som na ňu zabudla," odvetila Becca. Prestala sa hádať s Lukeom o jeho komikse a potom sa posadila na jeho posteľ, načo on reagoval hlasným: „Hej!"

Ale Becca ho ignorovala. Namiesto toho obrátila hnedú obálku a začala ju pomaly roztvárať. Nikto z nich jej nejako extra nevenoval pozornosť, ale Leah prižmúrila oči. Becca dačo o tej zásielke tušila, ináč by ju otvorila normálne ako každý ďalší list. Ale ona akoby sa bála tú obálku otvoriť.

Kartónová obálka sa roztrhla a Becce na kolená dopadla plechová dóza. Niečo v nej troška zahrkotalo, znelo to ako plast. Becca ju chytila do rúk a hľadela na obrázok navrchu. Leah natiahla krk.

Becca mala v dlaniach plechový box, ktorý obsahoval umelecké fixy pre dizajnérov. Bola to drahá značka a hoci Leah vedela, že by si ich mohla kúpiť aj celé naraz, tušila, že Becca by na niečo také musela šetriť mesiace.

Teraz pomaličky z dózy odlepila drobný kartónový pruh, ktorý hlásal, že sa jedná o balenie 48 kusov umeleckých markerov, no ona nemala záujem ich otvoriť. Namiesto toho stále hľadela na obrázok, ktorý bol vytlačený na vrchnáku krabičky.

Chalani si konečne uvedomili, že sa niečo deje a obrátili svoju pozornosť na Beccu.

„To sú fixky?" spýtal sa Dylan. „Niekto ti ich daroval? To máš šťastie, chcel som si ich raz kúpiť a zistil som, že riadne drahé. Tak som si povedal, že mi budú stačiť aj obyčajné."

„Počul som o nich," zapojil sa aj Luke. „Alkoholové fixy, ktoré vieš miešať. Mnoho ďalších autorov ich používa, ale ja kreslím digitálne, takže sú mi nanič. Ale tá najväčšia sada stojí snáď majland."

„Kto ti ich poslal?" spýtal sa Dylan.

„Výrobca," odvetila.

Leah jej vychmatla list, ktorý mala položený vedľa seba a chcela si ho prečítať. No nemusela ani dočítať posledné riadky, aby pochopila o čo išlo.

„Počkaj," ozval sa Dylan, keď pristúpil bližšie. „Ten obrázok na dóze je tvoj!"

„Áno," pošepkala. „Mali súťaž, kedy si im mal poslať svoje kresby a oni vyberú niekoľko, ktoré potom budú súčasťou ich obalu. A ako odmenu ti pošlú finančnú hotovosť a balenie s tvojim obrázkom."

„Wow," ozval sa Luke.

„Ale to je paráda. Môžem sa chvastať, že poznám babu, ktorej obrázok je na balení fixiek."

Všetci sa začali radovať a smiať, no Leah mlčala. Položila papier pre Beccu naspäť. Videla tam priložený šek. Nebola to tučná suma, takú hodnotu si mohla dovoliť minúť každý deň, no bolo jasné, že Becce to bude stačiť.

Vtedy si žalostne uvedomila, ako veľmi sú ich svety odlišné. Oni sa tešili spolu s ňou, že dostala strednú sadu fixiek zadarmo a nebude musieť minúť stovky nato, aby si také balenie kúpila. Leah si mohla dovoliť kúpiť aj plnú sadu 96 kusov a jej kreditná karta to ani len nepocíti. No hoc by si kúpila i desať takých balení, nikdy by sa jej nepodarilo vytvoriť obrázok, ktorý by sa ľuďom páčil natoľko, že by ho propagovali na svojich výrobkoch.

Medzi nimi a ňou bola hlboká priepasť a ona nemala ani poňatia, ako túto priepasť preklenúť.