Keby Leah bola k Dylanovi úprimná, povedala by mu, že ho dnes skrátka už nechce vidieť. Mala to na jazyku, po celý čas v sebe dusila hnev, ktorý vzplanul zakaždým, keď ho videla zabávať sa s Beccou.

No keď konečne osameli, jej zlosť sa pod vplyvom jeho kúzla začala lámať. Zrazu sa na neho nedokázala hnevať. Nepáčilo sa jej, že mal nad ňou takú moc. Rozhodla sa preto vymyslieť si túto lož, aby jej dnes dal pokoj. No keď sa na ďalší deň ráno zobudila, s hrôzou v očiach zistila, že jej výhovorka sa stala skutočnosťou.

V sobotu večer sa bude konať ďalší večierok. Rodičia bohatých deciek sa vždy vyhovárali, že majú strašne veľa práce a na nič nemajú čas, no ona by teraz prisahala, že v skutočnosti nemajú čo robiť. Keby to totiž tak bolo, nebavili by sa pomaly každý mesiac na nejakom zo svojich šialených večierkov.

Dnes však potrebovala vypadnúť. Keď totiž pred obedom vstala a videla po celej svojej izbe rozhádzané papiere s kostrbatými skicami, mala chuť zapáliť celý byt. Začala ich zbierať, keď si uvedomila, že tu nebude žiadna slúžka, ktorá by za ňu upratala. Asi by si mala nejakú najať.

Kľakla si na zem a schmatla jednu z kresieb. Komplikované šaty s mnohými volánikmi a vlečkami, ktoré sa snažila obkresliť z internetu pri jej schopnostiach vyzerali akoby ich ušili zo skla. Očami prebehla po záhyboch načmáraných hrubočiznou hlbokou čiarou a vydýchla.

Keď zatvorila viečka, mala pred očami obrovskú čistú stránku slonovinovej farby z Beccinho zápisníka. Videla, ako Becca skicovala ľahkými rýchlymi pohybmi siluetu postavy, ako z jej bokov predĺžila na prvý pohľad nemožné čiary, z ktorých sa napokon vykľula jemná vlniaca sa sukňa.

Jej kresby vyzerali skrátka... meravo. Kresby, ktoré robila Becca, boli plné života a ako by ich len opísala? Vyzeralo to, akoby plynuli na strane, akoby sa hýbali a dýchali vlastným životom.

Skrčila všetky svoje papiere a napchala ich do koša. Bola ich už celkom slušná hromada, ale ona sa neunúvala vysypať ich. Namiesto toho prišla k skrini a dokorán ju roztvorila. Dnes večer sa objaví pred svojimi rodičmi a otec bude do nej istotne rýpať. Budú sa zaujímať, ako sa jej darí v škole, hoci má za sebou len pár vyučovacích hodín.

Nesmie nikdy v živote dopustiť, aby sa dozvedeli, ako to vyzerá v skutočnosti.

Možno jej nešlo kreslenie, ale projekt robili spoločný. Dostala sa na školu, ktorú chcela, teraz ju musí iba absolvovať. Je jedno, za akú cenu. Možno keď túto školu dokončí, pôjde jej to samé od seba.

Kdesi v hĺbke duše si uvedomovala, že sa chce zviezť na chrbtoch ostatných talentovaných členov svojej skupiny, ale tento hryzavý pocit čo najrýchlejšie umlčala a ukryla. Prišla sem, pretože chcela. Pretože nenávidí biznis svojich rodičov a urobí čokoľvek, len aby neskončila ako oni.

Keď sa pred šiestou objavila v salóne jedného z ich hotelov, večerná párty práve začínala. Nebolo tam ešte mnoho ľudí, väčšina z nich príde až okolo ôsmej, nakoľko dlho do noci vysedávajú vo svojich kanceláriách. Uvidela okázalé švédske stoly, na ktorých bolo množstvo jedál a jej zaškvŕkalo v žalúdku. Kupovala si hotové jedlá, ale tie sa ani zďaleka nevyrovnali ich kuchárom, ktorý pre nich varievali.

Schmatla z okraja stola čistý tanier a s kliešťami v rukách si nakladala zeleninu. Práve, keď sa snažila vziať si zapekanú špargľu, zacítila vo vzduchu známu drevitú vôňu. Pustila kliešte a otočila sa práve včas, aby zazrela otca, ktorý sa k nej blížil.

„Čudoval som sa, kto takto skoro prekutráva naše stoly," poznamenal namiesto privítania. „A to bola moja dcéra. Školská strava asi nestojí za nič."

Nebola si istá, či to malo byť mienené ako vtip, alebo iba ako nezáväzná konverzácia. Alebo možno ani nevedel, ako sa má prihovoriť dcére, ktorá ušla z jeho domu, aby si šla za snom, v ktorom momentálne zlyhávala na plnej čiare.

„Nechodievam tam na obedy," povedala. „Varia príšerne a po väčšine z tých jedál by som asi vyzerala ako balón."

„Ako sa ti darí?" spýtal sa jej.

Preniesla si tanier k jednému z vysokých stolov a postavila sa tam. Jej otec ju nasledoval, mama nikde nebola. Určite si to zase rozdáva v jednej z izieb s Thortonom. A otec sa tu s ňou medzitým rozprával o školskej jedálni ako naivný idiot.

„Ujde," odvetila. „Zatiaľ sme nemali všetky hodiny, ale projekt nám už zadali, mám aj skupinu."

Očakávala nejakú nevhodnú poznámku, no jej otec mlčal.

„A čo učitelia?" spýtal sa.

Vtedy si spomenula a na moment ju znova zachvátil hnev. Položila vidličku na tanier a zdvihla k nemu svoje oceľovo-sivé oči.

„Ty si vedel, že Thorton učí na tej škole," začala.

„Možno sa mi o tom niečo donieslo," povedal a potom sa usmial. „Thorton je, koniec koncov, talentovaný človek."

Talentovaný... Pri tom slove sa jej všetky zjedené sústa takmer vrátili naspäť do krku. Preglgla horkú pachuť na jazyku a znova na neho zazrela. Všetci boli talentovaní, až na ňu. Dokonca aj Mikael, ktorý bol rovnakým deckom ako ona, z rodiny podnikateľov, zrazu začal maľovať obrazy, čo ich načisto zaskočilo a boli unesení. Ale keď začala kresliť ona, ofučali sa. Leah musí ísť študovať biznis, ale drahý Mikael si môže maľovať a robiť svoje výstavy...

„Kde je mama?" spýtala sa.

Rozhodla sa nekomentovať Thortona. Bol to nepriateľ číslo jeden.

„Príde spolu s tetou Viki," odvetil.

Leah zovrela hranu okrúhleho stolíka.

„Teta sem príde?" opýtala sa.

Otec prikývol a Leah sa zakrútila hlava.

Nikdy ich na tieto večierky neťahali, boli predsa novinári a ich hostia ich nemali radi. Ale hlavne, boli z obyčajného sveta. Možno bola dobrou televíznou producentkou, no to v ich kruhoch nič neznamenalo. Mimovoľne sa dotkla prstami svojej kabelky.

Čo ak sem príde aj Elias? Ten Elias, ktorý jej donekonečna vyvoláva a ona mu stále nedvíhala telefón? Ako sa zachová, keď sa tu s ním stretne? Hoci bola rozhodnutá viac sa s ním nebaviť, čo urobí, keď ho skutočne uvidí stáť oproti sebe? Bol jej dvojča, bol jej spojenec. Roky...

„Leah," mykla sa pri svojom mene.

Keď sa otočila, uvidela Mikaela spolu so svojou snúbenicou. Útla Elizeé sa ho držala za rameno a mala svetlé šaty, ktoré vyzerali ako šľahačka. Keď Leah zazrela všetky tie záhyby látky, takmer jej prišlo zle. Prstami jej trhalo, keď si uvedomila, že by nikdy takéto niečo nedokázala nakresliť.

„Mikael," povedala.

Chcela sa usmiať, no jej tvár zamrzla. Vystrúhala poklonu aj Elizeé.

„Čo škola?" opýtal sa jej Mikael.

Zjavne ho zaskočilo, že na nich hneď z príchodu nezačala prskať jed. Ich otec sa vzdialil a išiel sa venovať ďalším hosťom.

„Ujde," mykla plecom. „Nič extra, celkom nuda."

Jej tvár sa zmenila na kamennú masku, pod ktorú nikto nesmie nahliadnuť.

„Asi sa ti darí dobre, keď sa nám do uší nedoniesol ďalší škandál," povedal jej a potom sa rozosmial.

Elizeé mu lakťom štuchla do rebier a vyslúžil si od nej pokarhanie. Leah tomu nerozumela.

Keď sa stretli naposledy, ich vzťah nebol nič extra. Často si robili naprieky a navzájom sa zhadzovali. Hoci inokedy by vycítila v jeho tóne zákernosť, tentoraz tam nebola. Mikael vždy čakal nato, aby jej mohol podraziť nohy, aby ju mohol vydierať, no teraz nič. Navyše, aj Elizeé bola na ňu milá.

Čo sa stalo?

„Počul som, že ťa bude učiť Thorton," pokračoval Mikael. „Nevedel som o tom, že tam učí. Vraj je celkom prísny a vyhadzuje svojich študentov zo skúšok."

Dnes bol nejaký extra zhovorčivý a jej sa to prestávalo páčiť. Nechala prázdny tanier s vidličkou na stole a prekrížila si ruky. O čo mu ide?

„To by sa na neho tak podobalo," odvetila. „Určite si tým iba hladká svoje ego."

Problémom však bolo, že hoci chcela na neho kydať, nedokázala to. Možno vyhadzoval študentov zo skúšok, no na tom nezáležalo. Keď jej vtedy okomentoval jej skice, bolo jasné, že s nimi nebol spokojný. Ak sa nezlepší, poletí aj ona. Možno sa zvezie na ročníkovom projekte spolu s ostatnými, ale totálne zabudla nato, že medzitým bude musieť absolvovať aj predmety, kde bude musieť odovzdávať svoje vlastné práce.

„Nato, že vaša práca stojí za nič, slečna Daltonová, máte neskutočne veľké ústa," ozvalo sa za nimi.

Do líc sa jej nahnala červeň, keď začula jeho chladný hlas. Nenávidela toho muža z hĺbky celej svojej duše. O to viac, že bol talentovaný, ako to povedal otec, a skutočne sa vyznal do toho, čo vyučoval. Bolo to k nevydržaniu.

Mikael jeho poznámku nekomentoval, no Elizeé cúvla späť a sklopila zrak. Leah priam mohla cítiť to, aká je v jeho prítomnosti nesvoja. Nečudovala sa jej. Nebol z ich kruhov a mnohí si ho radi dokresľovali ako kriminálnika. Niektorí sa ho dokonca báli. Dieťa, ktoré nikto nechcel.

„Pretože sme len na začiatku," naježila sa. „Počkajte na náš ročníkový projekt."

„Minimálne máte aspoň dobrý čuch na ľudí, to vám musím nechať," oplatil jej to. „Pracujete s najtalentovanejšími ľuďmi z ročníka, tak dúfam, že ich nestiahnete dole na svoju úroveň."

Odišiel skôr, ako mu stihla napajedená čosi odvrknúť. Namiesto toho teda vychmatla okoloidúcemu čašníkovi pohár šampanského a kopla ho do seba. Nahnevane sledovala, ako si pri nich naberal na tanier jedlá zo švédskych stolov a hánky mu zbeleli zakaždým, keď stisol kliešte.

Elizeé vycítila napätie a rozhodla sa stiahnuť. Ospravedlnila sa a zmizla bohvie kam. Súrodenci osameli. Po ich dobrej nálade už ale nebolo ani stopy.

„Robíte na skupinovom projekte?" preťal pridlhé ticho Mikael.

„Hej," odvetila. „Spolu s ostatnými troma spolužiakmi."

„A čo máte ako zadanie?"

Nadýchla sa, aby ho poslala do kelu, keď za sebou začula hlas, ktorý už viac nikdy v živote nechcela počuť. Bolo ešte skoro, teta Viktória býva v televízii do noci, tak prečo prišli už tak rýchlo?

„Leah."

Odvrátila sa od Mikaela a pozrela na neho: „Elias."