„Kam ideš, Leah?" zavolal za ňou Dylan.

„Musím si ešte ísť niečo vybaviť," odpovedala mu. „Vidíme sa na poslednej prednáške."

„Ja dnes už končím," povedala Becca. „Už nič iné nemám."

„Okej, tak zajtra," rozlúčila sa s nimi.

Utekala von z prednášky a ponáhľala sa smerom k výťahu. To, že Thorton učil na tejto škole, vôbec netušila. Jednak sa o takýchto veciach v ich kruhoch nerozprávalo a hlavne, mala pocit, že by mu to aj tak ani nikto neuveril.

Cez školský systém vyhľadala jeho meno a našla číslo kancelárie. Vybehla spoza rohu k bočnému výťahu a do niekoho vrazila.

„Sorry," odpovedala automaticky.

Kabelka jej drcla na zem, mala šťastie, že sa jej nerozsypala po podlahe.

„Aj ja, teda, tiež prepáč."

Zdvihla hlavu, aby uvidela, kto to tak habká a spoznala toho chalana, ktorý sa na ňu díval cez raňajšiu prednášku. Úplne sa zosypal, keď ju videl. Bol zhrbený, nedokázal sa jej pozrieť do tváre a zjavne nevedel ani poriadne rozprávať.

Ohrnula peru od nechuti.

„V pohode," zarazila jeho koktanie. „Ponáhľam sa."

Nastúpila do výťahu, ktorý medzitým pristál a vošla dnu. To, že on naň čakal tiež, neriešila. Stlačila tlačidlo a už sa viezla. Zakoktaný chlapec ostal stáť na chodbe.

Výťah cinkol na štvrtom poschodí a ona vyštartovala chodbou. Čítala jednu menovku na dverách za druhou až kým nenašla jeho meno. Musela sa ovládnuť aby neodfrkla od pohŕdania. Myslela si, že iba zneužíva majetok svojich adoptívnych rodičov, nečakala, že by pracoval.

Chcela vtrhnúť dnu, no potom si spomenula nato, čo všetko ju vždy čakalo za zatvorenými dverami a nadýchla sa. Zaklopala.

„Ďalej," spoznala jeho hlas.

Otvorila dvere a vstúpila dnu. Thortonova kancelária bola maličká štvorcová miestnosť, kde stála jedna skrinka s poličkou, obrovský písací stôl s lampou a veľké okno, ktoré poskytovalo dostatok svetla. Okrem toho videla v rohu pod ním aj dáke staré ošúchané kreslo, ktoré sa tam ledva vpratalo.

Zatvorila za sebou dvere.

„Raven Thorton."

„Leah Daltonová," napodobnil ju. „Čo odo mňa chceš?"

„Počula som, že dávaš svojim študentom feedback na ich návrhy."

„Ak chceš počuť môj názor na svoje kresby, musíš počkať do prvej hodiny ako ostatní študenti."

„Nebudem čakať na našu spoločnú hodinu. Očakávaj totiž, že na tvoje hodiny nebudem chodiť," prehovorila.

„Ak si ešte nemala čas zamyslieť sa nad školským poriadkom, s radosťou ti ho vysvetlím. Aby si úspešne absolvovala tento predmet, musíš urobiť skúšku na ktorú ťa nepustím, pokiaľ vymeškáš viac ako 25 percent z mojich hodín."

Leah si zahryzla do pier.

„Myslela som, že budeš rád, keď ma tu neuvidíš."

„Ešte radšej ťa budem vidieť skutočne na sebe makať. Preto si sem prišla, alebo nie? Ľudia zväčša chcú počuť názor iných preto, aby sa mohli z neho poučiť. Hoci pochybujem, že niečo také dokážeš."

„Samozrejme, že dokážem," naježila sa ako mačka.

„Skutočne?" nadvihol obočie. „Ľudia ako ty majú problém akceptovať to, že ostatní ľudia majú rôzne názory, nieto ešte, keby ťa niekto kritizoval."

„Skrátka nechcem, aby si to urobil pred triedou na cviku, to je všetko," pokračovala.

Vytiahla z kabelky svoje pevné dosky a položila mu ich na stôl. Založila si ruky vbok a čakala. Pozrel sa na ňu a odhodlanie v jej očiach. Bola tvrdohlavá a neohrozená. A hlavne, z jej postoja mal pocit, že ak jej teraz dá zlý komentár, tak s ním zrejme vyrazí zatvorené okno.

Vzdychol a siahol po jej čiernych doskách previazaných stuhou. Ak budú obaja zaťatý, budú sa navzájom tĺcť čelami donekonečna. Sadol si za svoj stôl a otočil ich. Leah mlčky sledovala, ako pomaly obracal jednu stránku za druhou a prezeral si jej kresby. Myslela si, že ich prebehne a hodí jej ich k nohám s tým, že sú hrozné, no on si ich skutočne pozorne premeriaval a hodnotil, hoci tento proces robil mlčky, vo svojej hlave.

Preglgla a ruky jej ovisli pozdĺž tela. Uvedomila si, že asi po prvý raz v živote je skutočne nervózna. Už to bolo dávno, čo zažila takýto pocit a nevítala ho s radosťou. Žalúdok jej oťažel, hoci dnes mala iba kávu a cítila ako jej ruky zľadovateli.

Thorton dopozeral jej kresby a zatvoril dosky. Položil ich na stôl a naďalej mlčal. To bolo zlé znamenie.

„No?" pobádala ho. „Snáď to nie je až také zlé."

Pozrel na ňu a kútikmi úst mu myklo.

„Je to asi po prvý raz, čo ťa počujem váhať."

Vzplanul v nej hnev.

„Mohol by si začať rozprávať k veci? Prišla som sem po feedback."

Nadvihol obočie.

„Problém je ten, že neviem ani kde začať," povedal.

„Hlavne už len nejako začni," zvýšila hlas.

„Ovládaj sa, Leah, pokiaľ mi tu začneš vrieskať, tak ťa bez milosti odtiaľto vyrazím. Nezabúdaj nato, že na pôde univerzity som tvoj nadriadený."

„Áno? Stavím sa, že si sa sem napchal len preto, lebo si sa dozvedel, že tu študujem."

„Bože," pokrútil hlavou nad jej predstavivosťou. „To si teda poriadne na omyle. Učím tu už vyše tri roky. To sa ale k vašim cteným uškám na večierkoch nedonieslo. Pretože pracovať v normálnej práci za podpriemerný plat pre vás nie je in."

Leah zmĺkla. Vedela, že mal pravdu, ale nechcela to priznať nahlas. I jej samej je to napadlo. Bola si istá, že iba otec musel vedieť, kde v skutočnosti Thorton robí. A preto ju sem napokon pustil...

Spomenula si nato, ako s ňou vykšeftoval niektoré podmienky, hoci vedel, že ho aj tak bude stretávať na pôde školy. Bol to vypočítavý had. To si však bude musieť nechať na svoju najbližšiu návštevu domov, kedy mu to vytmaví. Hoci, po poslednom stretnutí mala pocit, že sa domov už nikdy viac nechce vrátiť.

„Takže nie, drahá Leah, nie som tvoj stalker, hoci si to veľmi praješ," v hlase mal znova ten jeho posmešný tón.

„Ale to neexistuje. Ty ma skrátka prenasleduješ. Nachádzam ťa všade, kam sa pohnem. Si ako nejaká kliatba."

„Kliatba, ktorú si raz budeš musieť vziať za manžela," pripomenul jej.

Zaškrípala zubami.

„Vráťme sa radšej k nášmu biznisu."

Uškrnul sa, keď použila to slovo. Uvedomovala si, ako veľmi Daltonovsky to znie, ale nemala viac chuť strácať tu s ním čas. Prišla sem, aby zhodnotil jej kresby a namiesto toho a hádali o ich zväzku.

„Aké profesionálne," zatiahol. Poklepal prstom po jej papierových doskách a pozrel na ňu: „Tak začneme tým, že je tých kresieb málo. Väčšina študentov, ktorá sem chodí, kreslí každý deň. Ak je toto všetko, čo si nakreslila za posledné roky, tak to je teda žalostne málo."

„Čo má kvantita spoločné s kvalitou?" zavrčala.

„Možno to, že na tých kusoch vidno, že nemáš dostatok praxe v kresbe. Nedokážeš niektoré veci poriadne znázorniť, pretože si zrejme ani poriadne neskúšala, ako asi by to malo vyzerať. Návrhári nezačínali tak, že vysypali na papier jeden nádherný nápad za druhým, Leah. Na začiatku kreslili. Na začiatku kreslili, pretože ich to bavilo a robili štúdie. Nevidel som ani jednu kresbu, kde by si sa učila nakresliť ako sa vlní látka okolo ľudského tela. A to je, myslím, celkom dôležitá vec, nemyslíš?"

„Nemyslím," odvetila.

„Možno preto niektoré tvoje návrhy vyzerajú tak, že ani len netuším, z akého sú materiálu. Majú byť pevné a rovné alebo nariasené a jemné? Z tvojich kresieb nie je nič jasné."

„Môžem ti nalistovať každú jednu kresbu a povedať, z čoho majú byť."

„Nemusíme sa tu teraz hádať, či si chcela na šaty použiť betón alebo šifón, Leah. Väčšina z tých šiat vyzerá tak, že by si ani nebola schopná ich ušiť. Zabúdaš totiž, že šaty sú navrhnuté nato, aby sa nosili. V tvojich kresbách sa materiály správajú tak akoby ani neboli textíliami."

Vyrazil jej tým dych. Iste, nevedela si predstaviť strihy šiat, ale nato bol v ich skupine Dylan, ktorý bol skrátka génius. Nestačilo jednoducho, keby iba kreslila návrhy?

„Nemôžem hodnotiť tvoj štýl šiat, ale z tých pár modelov, ktoré si tam mala, tieto šaty neboli ani elegantné ani moderné. Skrátka ako... škoda látky."

„Čo si chcel povedať? Nemusíš si predo mnou dávať servítku pred ústa."

„To nemusím, ale dobrá kritika neznamená, že ťa budem urážať, Leah. No existuje jedna vec, kvôli ktorej si myslím, že z teba nikdy nebude úspešná návrhárka."

Hľadela na neho, oči jej blčali. Jeho slová rezali do živého a boleli tak ako už dávno nie. Nikdy v živote netušila, že by niekto mohol mať nad ňou takú obrovskú moc len vďaka slovám, ktoré vyslovoval.

„Aby si bola úspešná, stojí za tým kopec driny. A nemám pocit, že ty si sa niekedy v živote skutočne snažila. Neverím tomu, že budeš mať trpezlivosť na to, aby si do noci vysedávala nad svojimi návrhmi aj v momente, keď ťa práve neosvietila múza."

„Fajn," povedala. „Vďaka za komentár."

Schmatla dosky z jeho stola a vyletel z nich papier. Obaja sledovali ako sa vlnil vzduchom až kým nedopadol na zem pred ňu. Myslel si, že ho zdvihne, ale ona sa natiahla a dupla topánkou rovno na návrh. Papier sa pod tlakom jej tenkého podpätku pretrhol.

Hľadel na ňu, ochromený. Zničila pre emócie niečo, čo jej bolo drahé, čo skrývala pred svetom. Bola ako tornádo, ktoré zanechávalo za sebou iba spúšť. Skôr alebo neskôr sa bude musieť naučiť, že takto viac nemôže fungovať.

A on nechcel byť ten, ktorý ju bude prevychovávať.