Leah sedela v posluchárni a nevedomky čmárala po pokraji papiera jednoduché motívy. Nevnímala hlas vyučujúceho, ktorý hovoril o ich dôležitom ročníkovom projekte. Nezaujímalo ju to. Zato výsmech Ravena Thortona nedokázala dostať von zo svojej hlavy. Ako má pred dedom predstierať, že ho miluje, keď má chuť mu vybiť zuby?

V jej živote sa okolo nej krútilo mnoho chlapov a každý jeden po nej túžil. Páčilo sa jej to. A len kvôli tomu ju považovali za ľahkú ženskú? Jaden chrápal krížom-krážom s každou jednou, čudovala by sa, keby nepochytal snáď aj desiatku pohlavných chorôb. A predsa ho nikto nemal za ľahkého chlapa. Pretože o tom to bolo.

Keď mal chlap veľa žien, bolo to sexi, keď mala žena veľa mužov, bola to šľapka. Krásne. Nenávidela celý tento stupídny systém.

Odmietala veriť, že by bola pre chlapov trofej. Oni ju skrátka chceli, to bol fakt. Vzdychla a podoprela si tvár dlaňou. Rozhliadla sa navôkol. Dylan pozorne počúval a zaznamenával všetko dôležité do svojho zošita. Čakala, že to bude flákač, no vyzeralo to, že by sa fakt chcel živiť navrhovaním šiat.

Hľadala spleť farebných vlasov v dave, aby rozoznala Beccu. No problémom bolo, že na tejto univerzite malo tak veľa ľudí vlasy nafarbené šialenými odtieňmi, že vôbec nevyčnievala. Keď ale zazrela pastelovú ružovú prechádzajúcu do fialovej, spoznala ju. Nevidela, čo píše do zošita, no podľa dlhých neprerušovaných čiar súdila, že to asi nebudú poznámky.

No kým sa tak rozhliadala navôkol, všimla si, že ju ktosi pozoruje. Bol to chalan, ktorý bol tak obyčajný, až by splynul s prostredím, keby vôkol neho nesedeli ľudia s papagájími farbami vlasov a množstvom piercingov. Mal obyčajné hnedé vlasy, okuliare, stavba jeho tela vyzerala vetcho, zjavne to bol nejaký chalan, ktorý celé dni trávil iba pri počítači. Aj jeho bledá pokožka nasvedčovala tomu, že až tak často nevidí slnečné svetlo.

To však nebolo to, čo ju zaujalo. Ten pohľad veľmi dobre poznala. Len čo sa ich oči stretli, ihneď sa odvrátil a tváril sa, že ho nezaujíma. No keď sa otočila a o pár minút sa znova obzrela, opäť sa na ňu díval.

Otočila sa a už sa na neho viackrát nedívala. Bola ale odhodlaná, že si ho zapamätá.

„To je k dnešnej prednáške všetko. Vidíme sa o týždeň, kedy začneme. A prineste si aj tie skriptá, ktoré som vám kázal zohnať."

Leah nepočúvala jeho slová, no náhly šum prísediacich ju prebral. Rýchlo si zbalila svoje veci a vyšla spolu s davom z posluchárne. Počula za sebou hlasné kroky a rozoznala Dylanov hlas. Keď sa obzrela, videla ako uteká k nej a za ním kráča Becca.

„Ahoj, Leah, kde si bola ráno?" opýtal sa jej s úsmevom.

Opätovala mu úškrn. Ráno sa snažila neznenávidieť svoj život keď si spomenula na Thortona.

„Ťažké ráno," mykla plecami. „Do ďalšej prednášky máme ešte kopec času. Aký je plán?"

„Mohli by sme niekde skočiť na raňajky a potom sa uvidí. Je ešte dosť skoro," organizoval ich Dylan. „Inak, toto je Becca, zrejme ju už poznáš," zachichotal sa.

Podali si ruky.

„Máš fajn vlasy," povedala Leah. „Sú rovnako farebné ako ostatné, ale aj tak sa mi páčili asi najviac."

Becca sa uškrnula: „Moja matka to nešla prežiť a potom som jej odfotila spleť farebných hláv, aké tu sú. Odvtedy ma má omnoho radšej."

„Bola proti tomu, aby si si prefarbila vlasy?"

„Samozrejme," odpovedala. „Podľa nej sa nepatrí, aby si mala inú farbu, než prírodnú. Aj moju fialovú, ktorú som nosila kedysi, nenávidela. A to sa skôr podobala na bordovú."

„Ideme?" pobádal ich Dylan.

„A kam chcete ísť?"

„Nie je to jasné? Do McDonaldu," ozval sa Dylan. „Mám tu so sebou nejaké kupóny."

Leah sa pri jej odpovedi zdvihol žalúdok. Neexistovalo nič, čo by si tam dala. Dá si na raňajky teda iba kávu.

„Ty si nechcela nikdy mať šialenú farbu vlasov?" opýtal sa Dylan, keď vyšli z univerzity.

Vonku bolo chladno a hmla. Prvú prednášku dnes mali skoro, všetky ostatné začínali omnoho neskôr. Leah si lepšie pritiahla golier na svojom plášti a schovala ruky do vreciek.

„Ani nie," odvetila mu.

Pravdou bolo, že svoju zlato-plavú farbu vlasov považovala za tú najúžasnejšiu, akú len mohla mať. Málokto mal tak nádherné blond vlasy bez toho, aby si ich farbil a ona bola nato hrdá. Navyše, mala ich jemné a bola si istá, že ak by skúsila zafarbiť ich, dopadlo by to katastrofálne.

„Ja som vždy chcel tyrkysovú, lebo to bola moja top farba. No časom som zistil, že na babách tie farebné vlasy vyzerajú vždy omnoho krajšie."

Becca sa rozosmiala.

Zdalo sa to Leah, alebo sa tí dvaja už priatelili? Kedy to vôbec stihli? Dylan sa predsa obšmietal iba okolo nej. Spomínal síce, že skúsi Beccu naverbovať k ním na projekt, no nečakala, že by to šlo tak jednoducho. Myslela si, že bola jediná, ku komu bol taký milý.

Leah čakala bokom s téglikom kávy z neďalekého stánku v ruke a sledovala, ako Dylan s Beccou stoja v rade na raňajky, ktoré smrdeli olejom. Pri predstave toho tuku sa jej dvíhal žalúdok. Namiesto toho sa teda snažila nadýchať arómy kávy, no tá sa nedala ani porovnať s drahou kávou, na ktorú chodievala kedysi v meste.

Odvrátila sa od nich, keď videla ako sa smejú a zhovárajú a namiesto toho sa vybrala nájsť prázdny stolík pre troch. Nebolo to náročné, nenachádzalo sa tam až toľko ľudí. Dalo sa to predsa čakať, kto by ich jedol.

Keď sa tí dvaja s táckami usadili oproti nej, Leah si na voľnú štvrtú stoličku pohádzala veci a prekrížila nohy. Prečo si Dylan sadol vedľa Beccy namiesto toho, aby si sadol vedľa nej?

„Kde budeme robiť na našom projekte?" opýtala sa Becca.

„Ja by som navrhoval u Leah. Ako jediná nebýva na internáte a má miesto. Bude lepšie, keď budeme svoj projekt riešiť u nej ako niekde na izbe, kde nás môže vidieť niekto druhý?"

„Som s tým v pohode, ale prečo nechceš, aby nás niekto videl?" zaujímala sa Leah.

Počul som už o tom, že v niektorých ročníkoch pred nami si dokonca skupiny kradli navzájom návrhy, aby mali ten najlepší.

Leah pokrútila hlavou.

„Skutočne mi chceš tvrdiť, že nie si ten, čo roznáša klebety?" opýtala sa Becca.

Leah na ňu pozrela. Ušlo jej niečo?

„Nie som taký!" vykríkol Dylan. „Iba zbieram informácie, ale neroznášam ich. Klebetenie je vždy iba babská robota."

„Jasné," prikyvovala Becca.

Obsah svojich raňajok mala už takmer prázdny. Zašpinené obaly sa povaľovali na tácke a ona ju posunula na voľnú časť stola, kde nikto nesedel.

„Ale mám nejaké nápady na strihy."

„Vážne? Ja som ešte ani nezačal. Rád navrhujem šaty, ale chcel som počkať, až kým nezadajú tému. To, že téma v tomto ročníku je o ničom, mi vôbec nepomohla."

„Aká je vlastne téma?" opýtala sa Leah.

„Nepočúvala si ho? Veď o tom rozprával dneska na prednáške."

„Nejako som to nezachytila," mávla plecom Leah.

„Nie je to zlá téma," pokračovala Becca. „Nemohli dať niečo úplne konkrétne, pretože to by nás skôr obmedzovalo ako inšpirovalo."

Leah dopila kávu a skrčila papierový pohárik v ruke. Dozvie sa konečne, čo vlastne majú za tému?

„Dobre, ale čo chceš na tému Tok času urobiť ako šaty?"

„Nie je to fajn?" oponovala mu Becca. „Väčšina žiakov skúsi navrhnúť šaty inšpirované predošlými módnymi trendami. Ale ja navrhujem niečo iné."

„Čo?"

„To ti nemôžem povedať tu, niekto to môže začuť."

Leah odfrkla, no nikto si to nevšimol. Tvárila sa, akoby malo ísť o nejaké super tajomstvo, čo by mohol ktokoľvek ukradnúť. Leah bola presvedčená, že jej nápad stopercentne nie je taký úžasný, ako si myslí.

Keby ona mala vytvoriť šaty, ktoré by mali znázorňovať Tok času, skúsila by navrhnúť také, ktoré by sa zhora po spodok vyvíjali na čoraz módnejšie dizajny. Handry, ktoré ženy nosili predtým, boli strašné. Chcelo by to dodať im šmrnc.

Ale ako?

„Ak chcete, môžeme ísť," navrhol Dylan.

Leah sa zdvihla. Nevedela sa dočkať, aby začula Beccin veľkolepý nápad. Myslela si, že vziať Beccu do skupiny bude skvelý nápad, videla predsa na jej kresbách, že je veľmi talentovaná, no teraz to začínala ľutovať. Mali si radšej nájsť niekoho normálneho, s kým by vymýšľali návrhy spolu.

Prechádzali cez park a vracali sa naspäť k univerzite, byt Leah bol totiž na opačnom konci. Nemala chuť k sebe ťahať Beccu.

„A kto bude vlastne štvrtý v našej skupine?" opýtala sa Becca.

„To má Leah na starosti," pokrčil plecami Dylan. „Ja som zohnal teba, ona donesie štvrtého."

„Okej," odvetila len.

„Už si sa s niekým dohodla, Leah?" opýtal sa jej.

„Nie, nemala som ešte čas."

„Mali by sme si švihnúť, aby nám nezostal niekto, kto si nikoho nenašiel."

Leah premýšľala nad tým, či by to bola skutočne taká katastrofa. Zdvihla hlavu a sledovala ľudí, ktorí vychádzali a vchádzali z budovy. Chodilo sem obrovské množstvo študentov a v ich ročníku bolo plno. Určite niekoho nájde.

Spomenula si na toho chalana z prednášky. Možno dotiahne ďalšieho chalana, aby sa mohol zamerať na Beccu a ona na Dylana. Jednoduché.

„Kam vlastne ideme?"

„Do takej staršej časti mesta tu neďaleko," rozprával Dylan. „Musíme prejsť cez parkovisko."

Ráno sa pomaličky preklápalo do predpoludnia, no parkovisko ešte stále zívalo prázdnotou. Leah mala pocit, že ani vyučujúcim sa nechce učiť tak skoro. Prvá prednáška, ktorú dnes mali, bola zrejme výnimkou. No okrem prednášok mali mať aj rôzne cvičenia, kde mali do nich natrieskať ďalšiu tonu teórie, ale donútiť ich aj niečo si nacvičiť. Minulý týždeň bol iba úvodný a zoznamovací, okrem projektu ešte stále netušila, čo ju čaká.

Prešla k parkovisku a zamyslená prechádzala popri autách. Nevnímala džavot Beccy a Dylana, bola stratená vo svojich myšlienkach.

Auto neďaleko práve zaparkovalo a vzápätí začula buchnutie dverí. Bezmyšlienkovite prešla po lesklom povrchu auta a zdvihla zrak k mužovi, ktorý vystúpil. Silueta sa jej totiž zdala akási povedomá.

Kabelka jej takmer vypadla z ruky, no ona ju stihla šikovne zachytiť. Ostala stáť a Dylan, ktorý si to nevšimol, do nej vrazil ramenom.

„Hop, sorry, nechcel som," prehovoril.

„V pohode," odvetila Leah automaticky.

Nevnímala, čo drmolil. Hľadela sa do ľadových očí Ravena Thortona, ktorý vystúpil z auta a všimol si ju. Na perách mu pohrával zlomyseľný úsmev. Jeho svetlo-modré oči kontrastovali s tmavou pokožkou.

Odvrátil sa od nej a potom sa pobral k bočnému vchodu univerzity. Leah začala takisto kráčať, aby nedala najavo svoje prekvapenie. Thorton bol tu, v tejto univerzite. Myslela si, že tu bude pred ním v bezpečí a zrazu sa zjavil pred ňou ako čierna mačka prinášajúca zlé správy.

„Vidíš toho týpka?" ozvala sa Becca.

Očividne si nevšimla, že sa s Leah niečo dialo.

„Čo s ním?" opýtal sa Dylan.

Zjavne si takisto nevšimol, ako ju Thorton vyviedol z miery. Prekrížila si ruky a snažila sa pridať do kroku. Počula, že hovoria o ňom a nechcela o ňom počuť. Chcela čo najrýchlejšie zdúchnuť a schovať sa v byte, tvár jej horela červeňou a hnevom.

„Ešte ste s ním nemali hodinu?" opýtala sa Becca. „My už hej."

„Si v druhej skupine, čo? Ja som v jednej spolu s Leah. Prvé semináre budeme mať až zajtra."

„Je to profesionál," odvetila Becca. „Bude ti dávať feedbacky na tvoje skice. Na prvej hodine nám zobral skicáre a kresby, komentoval ich pred všetkými."

„Hah, nemám čo stratiť," naježil sa Dylan.

„Ukazovali ste mu vaše návrhy?" opýtala sa Leah.

Hnev z jej tváre bol preč, naopak, teraz úplne celá pobledla.

„Spätná väzba je dôležitá, Leah," poučovala ju Becca. „Vidí veci ináč než ty a úprimne ti povie, čo si myslí. Nie každý dokáže také niečo prežuť, hlavne keď sa jedná o negatívny feedback."

„Čo ti povedal na tvoje kresby?"

„Že úžasne kreslím, ale na tých návrhoch treba ešte popracovať."

„To neznie veľmi konkrétne."

„Nebolo to úplne pozitívne," sklopila pohľad. „Isto ti nepoviem, čo mi povedal. Stačí, že to počula polka ročníka."

Leah panikárila. Svoje kresby ešte nikomu neukázala. Poslala pár, keď sa rozhodovalo, či ju príjmu alebo nie, no bola si istá, že peniaze to vybavili namiesto kresieb. Dostala sa sem vďaka úplatkom. Všetko ostatné sa naučí, nato to predsa išla študovať.

Učiť sa na tejto škole možno nebude až také super, ako si predstavovala. No s tým, že sa na jej skice bude dívať viac ľudí, s tým nepočítala. A už tobôž nie s tým, že ich bude komentovať muž, ktorého nenávidí.