Oblohu preťal jasný blesk. Silný hrom zatriasol celým domom. Chlapec spiaci v detskej izbičke sa prebudil a posadil na posteli. Lampička na nočnom stolíku nesvietila a miestnosť bola ponorená do tmy. Do skleneného okna v silných návaloch narážal hustý dážď. Konáre stromov sa ohýbali pri prudkom vetre a škriabali po skle.

Ďalší blesk osvetlil celú miestnosť. Elektrická zásuvka v stene zapraskala.

Chlapec zliezol z postele a vzal do náručia svojho kamaráta – plyšového dobermana. Posmelený jeho prítomnosťou prešiel bosými nohami k dverám a postavil sa na špičky, aby dotiahol na kľučku. Otvoril si dvere na izbe a vyšiel na chodbu. Väčšina služobníctva na noc odchádzala domov a veľká vila zívala prázdnotou. Jeho bosé kroky prehlušilo ďalšie hrmenie.

Chlapček vedel, že jeho mama bude spať a tak sa pobral rovno do spálne. No keď sa po druhý raz natiahol a otvoril dvere na spálni, zmeravel. Jeho matka ležala vyzlečená v posteli, ale aj napriek tomu, že mala zatvorené oči, nespala. Nad ňou sa týčil muž, ktorý jej niečo robil. Jeho detská myseľ nedokázala pochopiť, čo sa práve teraz odohráva pred jeho očami. No ten chlap robil jeho mame zrejme niečo, čo ju bolelo, pretože pri tom stonala.

Len čo však obaja začuli cvaknutie kľučky, náhle prestali. Jeho mama otvorila oči a zdvihla hlavu k dverám. Pery sa jej skrivili. Keď chlapec uvidel jej ostrý pohľad, intuitívne cúvol o niekoľko krokov vzad.

„Evan, prečo nespíš vo svojej izbe?" štekla po ňom matka.

Odstrčila od seba toho neznámeho chlapa a potom na seba natiahla hrubý župan. Zliezla z postele a roztvorila dvere dokorán.

„Chce sa mi ísť na záchod," prehovoril Evan.

Neopovážil sa matke povedať, že mal iba strach z búrky.

„Keby si toľko večer nepil tej limonády, nebolo by ti teraz treba na záchod," odsekla. „Vieš, kde je kúpeľňa, nie? Na to má snáď nepotrebuješ, už si veľký chlapec."

„Som aj smädný," dodal rýchlo.

„V chladničke je pomarančový džús," povedala a zaplesla mu dvere pred nosom.

Evan stál chvíľku pred dverami, no keď jeho mama nechodila, pochopil, že cestu do kúpeľne bude musieť zvládnuť sám. Cúvol a potom s plyšovým psíkom v náručí kráčal smerom do kúpeľne. Jeho kroky zneisteli zakaždým, keď sa chodbou ozvalo ďalšie zlovestné zahrmenie, no jeho plyšový ochranca ho pobádal, aby sa nebál a išiel ďalej.

Keď vyšiel z kúpeľne, rozhodol sa zísť dole po schodisku do kuchyne po pomarančový džús, o ktorom mu povedala mama.

Keď vošiel do kuchyne, otvoril dvierka na chladničke a miestnosť zaplnilo biele studené svetlo. Na spodnej poličke našiel nedopitú vyvalenú krabicu od pomarančového džúsu a tak si ju vytiahol von. Dvere na chladničke zostali otvorené dokorán.

S krabičkou v ruke očami hľadal pohár a našiel jeden vyložený na kuchynskej linke. Natiahol sa za ním, no bol priďaleko. Evan položil na zem svojho plyšového psíka a krabicu od džúsu. Postavil sa na špičky a chytil sa jednou rukou okraja kuchynskej linky. Druhou sa zahnal po pohári.

Tentoraz ho zachytil, no ľahký sklenený pohár sa po kontakte s ním prevrátil. Skotúľal sa po kuchynskej linke popri ňom a potom padol rovno na zem.

Evan sa s hrôzou v očiach prizeral na to, ako sa krehké sklo po kontakte s tvrdou dláždenou podlahou rozprsklo na milión kúskov. Črepy sa rozleteli niekoľkými smermi, niektoré mu dopadli na nohy, iné až k plyšovému dobermanovi strážiacemu krabičku džúsu.

Ďalší hrom zadunel v prázdnom tmavom dome a Evan vypukol v plač. Padol na zem na kolená a rukami sa snažil horúčkovito pozbierať všetky sklenené črepy. Už viac nepočul dunenie hromov, či rinkot rozbíjajúceho sa skla. Nezačul dokonca ani cvaknutie kľučky na vchodových dverách. V jeho ušiach počul už iba hlas jeho matky.

„Pozri sa, čo si zase spravil, Evan!"

„Zase si niečo rozbil! Prečo nevieš nikdy nič urobiť poriadne?"

„Nikto ťa nikdy nebude mať rád, keď budeš takýto!"

Ktosi šťukol spínačom a kuchyňu naplnilo teplé žlté svetlo.

„Evan, preboha! Čo sa ti stalo?"

Evan pustil sklenené črepy naspäť na zem a zdvihol hlavu. V kuchyni stál jeho otec, Nicholas Cross, spolu so svojim osobným asistentom a šoférom Chadom. Otec šokovane sledoval, ako jeho malý synček kľačal na zemi uprostred sklenených črepín so zakrvavenými prstami. Ten hrozný pohľad ho na malú stotinu prikoval na mieste.

„Ocko!" vykríkol Evan.

Vyskočil na nohy a prebehol rovno k nemu, aby sa mu mohol hodiť okolo pása. Nedbal na to, že bosými nohami poskákal po zatúlaných úlomkoch z pohára. Nicholas sa zohol k svojmu synovi a zovrel ho v náručí. Bol vďačný za to, že sa jeho synovi nič vážne nestalo, no jeho vnútrom lomcovala zlosť.

„Chad, zober si ho k sebe a zavolaj nášmu doktorovi. Nech sem ihneď príde, aby mu skontroloval všetky rany," povedal Nicholas svojmu asistentovi.

Evan zacítil zlovestný tón v hlase svojho otca a slabo sa zachvel.

Nicholas ho pohladkal po vlasoch: „Neboj sa, kamoš. Nehnevám sa na teba. Ty za nič nemôžeš."

Obrátil sa a odovzdal ho do rúk Chadovi. Bol pripravený vyletieť nahor po schodoch ako tornádo, no nemusel to robiť. Z druhej strany kuchyne dovnútra vstúpila jeho partnerka.

„Nicholas, drahý," oslovila ho. „Povedal si, že sa vrátiš až zajtra."

„Čo to má znamenať?" opýtal sa jej namiesto pozdravu.

Až teraz akoby si všimla, ako vyzerala kuchyňa. Všade rozhádzané sklenené črepy, drobné kvapôčky sýtočervenej krvi. A ich malý syn s dorezanými rukami plačúci v náručí ich šoféra.

Úsmev jej zamrzol na tvári. Vycúvala z kuchyne, no Nicholas jej bol v pätách. Chad si pritisol malého Evana bližšie k hrudi, aby mu zakryl uši.

„Prestaň, Nicholas! Ubližuješ mi! Bolí to!"

„Kde si bola, keď náš syn rozbil pohár a dorezal si na ňom obe ruky? Máš na neho dávať pozor!"

Evan sa triasol v Chadovom náručí ako osika. Chad sa s ním zohol a zdvihol zo zeme plyšového dobermana. Potom s nimi vyšiel z kuchyne a vybral sa hľadať tú najvzdialenejšiu izbu. Napokon skončili v jednej z hosťovských izieb na prízemí.

Chad položil chlapca na posteľ a potom mu skontroloval ruky. Hoci scéna v kuchyni vyzerala ako z hororu, jeho zranenia nevyzerali byť vážne. Rany sa mu už zatvorili a prestali krvácať, no oni budú musieť skontrolovať, či v nich nezostali úlomky skla. Položil mu na kolená jeho psíka a potom išiel zavolať doktora.

Keď sa vrátil naspäť do izby, Evan ešte stále sedel nepohnuto na posteli, presne tak, ako ho tam položil. Už sa viac nechvel od strachu. Namiesto toho hľadel prázdnym pohľadom na stenu, kde sa nebolo na čo pozerať. Vlhké cestičky sĺz na lícach mu začínali uschýnať. V tom momente vôbec nevyzeral ako malý chlapec.

Chad potlačil nepríjemné mrazenie v zátylku a prišiel bližšie k nemu.

„Veľmi ťa to bolí?" opýtal sa ho.

Evan pokrútil hlavou.

„Si statočný chlap," potľapkal ho Chad po ramene a usmial sa na neho.

„Chad."

„Áno?"

„Prečo mama vždy kričí, že jej ocko ubližuje a že ju to bolí?"

Chad sa poškrabal vo vlasoch, neschopný dať mu uspokojivú odpoveď. Ale Evan na jeho odpoveď nečakal.

„A prečo sa pri tom druhom ujovi vôbec nebránila a nekričala?"

Chadova ruka schovávajúca sa vo vlasoch ovisla. Chvíľku sa na neho hľadel, akoby nedokázal pochopiť význam jeho slov. Vzápätí mu to došlo. Prudko sa nadýchol.

Oblohu preťal ďalší blesk.

Evan sa prebral vo svojej posteli. Obrátil hlavu a pozrel na rádiobudík stojaci na nočnom stolíku. Bol čas vstávať do práce, no vonku práve zúrila búrka a všade bola taká tma, až si myslel, že je ešte stále noc.

So stonaním sa posadil na posteli a pretrel si oči. Znova sa mu snívala tá istá nočná mora. Vždy, keď v lete prišli tie otrasné búrky, jeho myseľ si povedala, že je čas na reprízu epizódy z detstva.

Vyskočil z postele a zamieril do kúpeľne, ktorá bola pripojená k jeho izbe. Za iných okolností by si dal horúcu sprchu, no teraz siahol po modrom kohútiku. Ľadové kvapky mu bičovali celé telo. Obrátil k sebe svoje dlane, aby si ich prezrel, ale nič na nich nevidel. Ich rodinný doktor odviedol skvelú prácu a jemu na rukách nezostali dokonca ani len žiadne jazvy. Iba tie v jeho vnútri mu stále pripomínali, čo sa kedysi odohrávalo v tomto dome.

Telom mu prešla triaška, zuby mu zacvakali. Telo začalo protestovať proti teplote vody. Evan siahol po druhom kohútiku a kúpeľňu naplnila horúca para. Trvalo mu dobrú polhodinu, kým vyšiel z kúpeľne, ako-tak pripravený na ďalší deň.

Keď po asi pätnástich minútach vyšiel už oblečený a nachystaný do práce, jeho šofér a osobný asistent Chad ho čakal pod strechou na dome. Len čo ho zazrel, vytiahol veľký čierny dáždnik a rozprestrel ho. Potom mu ho podržal nad hlavou, aby bezpečne mohol nastúpiť do auta.

Evan sa usadil na zadné sedadlo a sledoval, ako Chad prebehol okolo auta a sadol si na miesto spolujazdca. Medzi ním a Chadom bol viac ako dvadsaťročný rozdiel. Bol s jeho rodinou odjakživa. Videl ho narodiť sa, videl ho vyrastať. Videl ho dospieť v muža, videl ho pochovávať jeho vlastného otca.

Prečo si vlastne vtedy vybral za osobného asistenta Liama? Teraz mu to vôbec nedávalo zmysel.

„Ste v poriadku, pane?"

Evan zdvihol hlavu.

Chad ho pozorne sledoval v spätnom zrkadle.

Evan pokrútil hlavou. „Len si občas uvedomím, že niektoré veci sa nemenia. A to je to, čo mám na tom všetkom tak rád."

Chad nadvihol obočie.

„No nič, kašlime na to a poďme do práce."

Motor drahého auta zapriadol ako panter.

Evan sa oprel v kresle a obrátil hlavu von oknom. Kým sa doviezli do jeho kancelárie, husté sivé oblaky sa rozostúpili a von začalo vykúkať slnko.