Evan sedel na zadnom sedadle svojho auta a v prstoch zvieral svoj mobilný telefón. Musel sa veľmi ovládať, aby ho nerozlomil v rukách.

Nič nešlo podľa jeho plánov. Všetky darčeky, ktoré vybrali pre Minu, sa vrátili naspäť. Nielen, že ich nerozbalila, aby sa aspoň pozrela, čo v nich je, ona sa ich dokonca ani len nedotkla. Všetky návrhy a zmluvy, ktoré starostlivo pripravili so svojimi právnikmi, boli zamietnuté. Evan predpokladal, že sa na ne takisto odmietla pozrieť.

Keď sa dožadoval odpovedí a poslal za ňou svojich chlapov, zastavili ich už dole na recepcii. Nemohli sa dostať ďalej, v budove sa nachádzala bezpečnostná služba a všetky dvere sa odomykali na prístupové karty.

Nakoľko ju nemohli zastihnúť v práci, nakázal im, aby ju navštívili v jej voľnom čase. Jej rozvrh bol nepredvídateľný a chaotický. Nech ju sledovali akokoľvek dlho, nedokázali odhaliť jej rutinu, ktorú by vedeli využiť vo svoj prospech. Nebolo pochýb o tom, že sa im vyhýbala naschvál. Nepodarilo sa im zastihnúť ju v podzemnej garáži, nepodarilo sa im nájsť ju doma. Keď to vyzeralo nádejne, zakaždým sa ukázalo, že to bol iba falošný dojem, ktorý vyvolala, aby poľavili v ostražitosti. Tá žena sa im zakaždým prešmykla pomedzi prsty ako had.

Evan začínal byť z toho zúfalý.

Telefón v jeho ruke zazvonil. Evan skontroloval meno na displeji a ihneď prijal hovor. „Áno," odpovedal do telefónu namiesto pozdravu. „Začali sme s demoláciou zo západnej strany, z logistického hľadiska to bude lepšie. Samozrejme, že ide všetko podľa plánu. Ďalší týždeň sa tam môžeme ísť pozrieť."

Hodil mobil na sedadlo a nahlas zanadával. Nič nešlo podľa plánu! Žiadna logistika! Staré domy a budovy začali zrovnávať so zemou zo západnej strany práve preto, lebo vo východnej časti ešte stále trčal obývaný pozemok s domom, ktorý patril Mine Blackwoodovej. Ak mu ho nepredá do niekoľkých týždňov, kým demolačne práce pokročia až do jej oblasti, celý projekt sa omešká. Už len to, že ak budú chcieť odštartovať súčasne aj výstavbu, budú musieť takisto začať zo západu, ho bude stáť nemalé peniaze, aj keby bol napokon celý projekt úspešný. Tá mrcha vedela, že ho drží v šachu a užívala si to.

Jeho vodič a nový osobný asistent Chad bol dostatočne múdry na to, aby sa na nič nepýtal. Namiesto toho ďalej pokojne šoféroval a občas v spätnom zrkadle skontroloval svojho šéfa.

„Nič sa nedá robiť, Chad, musíme ísť za Blackwoodovou," povedal mu Evan, keď sa mu konečne podarilo ovládnuť svoje emócie. „Otoč to a zavez ma do jej práce."

„Áno, pane."

„Počkaj ešte chvíľku! Zastav, tu hneď na kraji."

Chad poslúchol a zastal autom na kraji cesty. Evan vytiahol z peňaženky niekoľko dolárových bankoviek a nahol sa dopredu k nemu. „Vybehni von a choď do tamtoho kvetinárstva na rohu. Kúp veľkú kyticu kvetov a dones mi ju sem."

Chad vystúpil z auta a zabuchol dvere. Evan sa oprel v sedadle a sledoval, ako jeho šofér rýchlym krokom mieril rovno ku kvetinárstvu. Prsty ruky položenej na nohe mu neprestajne klepkali po kolene.

Liam bol jeho pravá ruka a bol s ním nadmieru spokojný. Spoľahlivejší chlap neexistoval. Čokoľvek mu kázal spraviť, všetko bolo splnené do bodky. No potom zo dňa na deň zmizol. Preto narýchlo vzal za svojho asistenta toho neschopného fagana. Bol to jeho mladší brat a on tak trocha dúfal, že bude presne ako Liam. No pravdou bolo, že títo dvaja bratia boli ako deň a noc. Adrian sa zdekoval hneď po prvej bitke. Zbabelec.

Chad si však zatiaľ počas svojich prvých týždňov počínal na svojom novom mieste dobre. Odhliadnuc od komplikácie, ktorá sa volala Mina Blackwoodová, mu jednotlivé úlohy celkom išli. Hoci ich nedokázal vykonať s istou ležérnosťou, ako to šlo Liamovi, boli zatiaľ stále splnené. To nateraz stačilo.

Evan sa rozosmial. Odkedy bol jeho súkromným poskokom Adrian, jeho štandardy a nároky na osobného asistenta zjavne značne klesli.

Chad mu zaťukal na okno a otvoril dvere. Podal mu kyticu čerstvých rezaných kvetov zabalenú v papieri do rúk. Evan ju ihneď šmaril na vedľajšie sedadlo. Kytice pre neho boli úplná zbytočnosť, no boli symbolom veľkého gesta a ženy im odjakživa prikladali veľký význam.

Chcete urobiť dojem na nejakú ženskú? Kúpte jej kvety. Chcete ju prekvapiť? Pošlite jej kvety. Chcete jej niečo darovať a neviete čo? Darujte jej kvety. Naštvali ste nejakú ženskú? Udobríte si ju kvetmi. Potrebujete nejakú ženu okúzliť dostatočne na to, aby ste sa jej dostali do nohavičiek? Noste jej stále kvety.

Kytice sa hodili na akúkoľvek príležitosť a bolo extrémne ľahké ich personalizovať. Ak ste chceli, aby sa vaša žena cítila výnimočne, stačilo vybrať jej obľúbené kvety a poslať väčšiu kyticu, než dostali všetky ostatné ženy v jej okolí.

Chad medzitým nastúpil naspäť do auta a vyhodil smerovku. Na prvej možnej odbočke sa otočili a teraz mierili do jedného z kancelárskych mrakodrapov, kde sídlila spoločnosť BioTech Industries.

Keď boli na mieste, Evan schmatol kyticu a svoj telefón. Chadovi prikázal, aby ho počkal aj s autom a potom sa pobral na recepciu. O necelú minútku neskôr zastal v moderne zariadenej recepcii rovno pri recepčnej.

Aj napriek tomu, že držal obrovskú kyticu schovanú za chrbtom, pútal na seba pozornosť všetkých zamestnancov, čo sa tam nachádzali. Nečudo, že aj recepčná sa usmievala, predpokladajúc, že prišiel niekomu v budove urobiť veľkú radosť.

Kvety...

„Ako vám môžem pomôcť, pane?" opýtala sa ho ihneď.

„Prišiel som za Minou Blackwoodovou," prehovoril s úsmevom.

Recepčná zabudla zavrieť ústa. Zrejme čakala akékoľvek meno, ale nie samotnú hlavu BioTech Industries. „M-máte dohodnuté stretnutie?"

„Nie, ale povedzte jej, že za ňou prišiel Evan Cross a určite ma privíta," žmurkol na ňu.

„Môžem vás poprosiť o nejaký doklad totožnosti?"

„Nech sa páči," s ďalším úsmevom jej podal svoj občiansky preukaz.

Recepčná preskakovala pohľadom z jeho fotografie na doklade na jeho tvár a na kyticu vyčnievajúcu spoza jeho chrbta. Bolo jasné, že bude témou jej klebiet na dnešnej obedňajšej pauze.

Napokon siahla po slúchadle a priložila si ho k uchu. Spamäti vyťukala klapku a počkala na zazvonenie.

„Prišiel pán Evan Cross," zopakovala poslušne do telefónu. „Čaká dole v hale. Môžeme ho pustiť ďalej? Dobre, rozumiem."

Čosi chvíľu klikala v počítači a potom mu po pulte posunula jeho doklad aj s prístupovou čipovou kartou. „Madam Blackwoodová vás hneď príjme. Najvyššie poschodie. Výťahy sú za recepciou napravo."

„Vďaka," venoval jej ďalší úsmev, ktorý jej zapálil líca.

Neušlo mu, že za ním vykrúcala krk, keď odchádzal. Ale nejaké dievča na recepcii ho nezaujímalo. Dnes potreboval, aby na kyticu kvetov zabrala omnoho väčšia ryba.

Evan prešiel cez terminály a kontrolou bezpečnostnej služby. Dokonca aj obrovská kytica prešla povinným detektorom kovov, aby si overili, či sa v nej nenachádza nejaká zbraň. No keď všetko vyšlo čisté, poľahky ho pustili ďalej do budovy. Zdalo sa teda, že zákaz priblíženia platil iba na jeho chlapcov.

Evan vystúpil z výťahu na najvyššom poschodí budovy a zastal na sekretariáte. Mladá žena sediaca za pultom k nemu zdvihla hlavu.

„Pán Cross," sekretárka ihneď vstala zo svojho miesta viedla ho ku dverám. „Tadiaľto, prosím. Madam Blackwoodová ihneď príde."

Evan stlačil kľučku a vstúpil dovnútra. Sekretárka za ním zatvorila dvere a on sa rozhliadol navôkol. Musel uznať, že mala veľmi peknú kanceláriu.

Ocitol sa v priestrannej luxusne zariadenej miestnosti s dreveným masívnym nábytkom. Počítač so zamknutou obrazovkou ticho zurčal na širokom pracovnom stole, nad hlavou mu hučala klimatizácia. Miestnosť bola presvetlená obrovskými oknami, z ktorých bolo vidno celý downtown. Veľké žalúzie boli spustené do polovice okna, aby zatienili dopoludňajšie slnko, ktoré prenikalo dovnútra. Nechýbal pohodlný gauč pre návštevy a dve sedačky robiace spoločnosť sklenenému konferenčnému stolíku.

Okrem niekoľkých kusov nábytku zazrel i stenu zo zrkadla popretkávanú pásmi s LED svetlami. Zrejme plnilo estetickú a svetelnú funkciu v jednom. No dekorácie ho nezaujímali.

Pristavil sa pri stene so skrinkami a prezeral si veci vystavené na jej poličkách. Niekoľko ocenení a certifikátov z práce a diplomy ešte zo školy. Uprostred poličky jedna jediná fotografia s jej otcom. Zrejme z nejakého večierka. Usúdil to podľa toho, že jej otec bol v obleku a ona ho objímala okolo krku oblečená v šatách farby vína. Hoci sa obaja na fotografii usmievali, jej oči sa nesmiali. Mali ten istý prázdny výraz, ako si pamätal z ich posledného stretnutia.

Evan vedel, že bežný človek by si takéto niečo nikdy nebol všimol. Úsmev a jemné vrásky okolo očí stačili na to, aby oklamali. No on vedel, čo hľadať, a preto to aj poľahky našiel.

Dvere na kancelárii sa otvorili a on sa obrátil. Dovnútra vošla Mina. Oblečená bola v čiernych širokých nohaviciach s nažehlenými pukmi, ktoré sa jej vlnili okolo členkov. Z vysokých čiernych lodičiek s otvorenou špičkou vyčnievali palce nalakovaný sýtym červeným lakom. Blúzka s dlhými rukávmi mala ten istý karmínový odtieň. Farbila jej líca načerveno aj bez prehnane výrazného mejkapu. Hladké čierne vlasy mala vyčesané do vysokého chvosta. Snáď ešte vyššieho, ako Evan vidiel na fotkách. V ušiach jej viseli krátke napichovacie náušnice s obrovskými kameňmi.

Evan si zahryzol do pier. Kým v dlhých šatách na večierkoch vyzerala ako kráľovná, teraz mu pripomínala skôr dračicu. Keby ju niekedy stretol takto oblečenú, už by bola dávno vzbudila jeho záujem a to aj bez vlastníctva nehnuteľnosti v Riverside. Prečo ju doteraz zakaždým ignoroval? Táto žena veru stála za hriech. Obzvlášť po tom, čo zistil, že to s ňou nebude také jednoduché.

„Čo ťa zaujalo?" opýtala sa ho Mina a podišla bližšie k nemu.

„Pekná snímka," povedal jej a ukázal palcom na jej fotografiu. „Ako sa má tvoj otec?"

„Má sa dobre," odpovedala mu. „Konečne nechal riadenie na mňa a tieto dni sa motá po našich laboratóriách, aby sa pozrel, ako to všetko prebieha. Zdá sa, že znova našiel vášeň vo svojom remesle."

„Mhmmm," zamrmlal Evan neurčito. Namiesto toho jej vložil do rúk kyticu. „Malá pozornosť," povedal namiesto pozdravu.

„Ach, to je milé," zatiahla lepkavým tónom a usmiala sa na neho.

Prešla s kyticou v ruke k jednej z vitrín a vytiahla odtiaľ vázu. Položila ju na konferenčný stolík a zo svojho skleneného džbánu plného vody do nej trocha naliala. Potom kyticu rozbalila z papiera a upravila ju vo váze. Papier pokrčila v dlaniach do guličky a hodila ho do koša pri svojom stole. Neušlo mu, že aj nechty mala nalakované výraznou červenou farbou. No tentoraz neboli také extrémne dlhé.

Obrátila sa k nemu a posadila sa zadkom na svoj stôl s prekríženými rukami.

Ktosi zaťukal na dvere.

„Ďalej!" zakričala Mina.

Dvere sa otvorili. Evan predpokladal, že prišla sekretárka s kávou a pripravil si svoj najlepší šarmantný úsmev. Potom sa obrátil k dverám a kútiky pier mu ovisli.

Kráčal k nim jeho chýbajúci asistent Adrian. Modriny a rany na jeho tvári sa už zahojili, no kráčal pomaly, akoby mal bolesti pri každom kroku. No aj napriek tomu pred sebou tískal malý vozík s pripravenou kávou a občerstvením.

„Čo, doboha..." zavrčal Evan. Rátal s touto možnosťou, no aj tak sa ho dotklo, že mu prebrala asistenta.

Adriana myklo, no ani sa na neho len nepozrel. Namiesto toho tvrdohlavo zaryl pohľad do vozíka, až kým ho nepretlačil ku konferenčnému stolíku. Ten bastard mal tú drzosť ho po celý čas ignorovať!

Evan pohľadom preskočil z Adriana na Minu. Dívala sa na neho s nadvihnutým obočím. Nemohol si dovoliť urobiť tu teraz scénu, no keby s ním zostal na minútku osamote, postaral by sa o to, aby sa ten chalan už v živote nepozviechal.

„Ďakujem, Adrian," usmiala sa na neho Mina. „Môžeš ísť."

Evan na neho stále neveriacky zízal. Mladík sa so sklonenou hlavou pobral von z kancelárie tak rýchlo, čo mu jeho zranenia dovoľovali. Keď sa za ním zabuchli dvere na kancelárii, otočil sa k Mine.

„Ako sa ti pozdáva môj nový asistent? Prijali sme ho len nedávno a predstav si, chcel pracovať aj napriek svojim zraneniam. No nie je to úžasné? Mám rada, keď sú mladí ľudia motivovaní a chcú zo seba dať len to najlepšie," usmiala sa na neho Mina a ukázala rukou na vozík. „Kávu alebo čaj?" ponúkla ho. „Tie sladké sušienky sú s kávou úplne skvelé, odporúčam."

Evan prešiel popri vozíku a zastal pred Minou, vzdialený iba na krok.

„Je veľmi chutný," zasmiala sa Mina. „Troška naivný, ale nesmierne čistý a úprimný, nemyslíš?"

S rukami na hrudi sedela na svojom stole a hompáľala prekríženou nohou. Jej čierne bezodné oči ho sledovali. Nevidel v nich žiadny lesk, či smiech. Toto bola číra vypočítavosť. Zrejme čakala, ako bude na jej ďalšiu provokáciu reagovať. Testovala ho. Zahrávala sa s ním. Tak toto sa mu teda ešte nestalo.

„Vedela si, že je to môj asistent," skonštatoval. „Prečo si to teda urobila, Mina? Hlavne, keď si ma nahuckala, aby som ťa šiel počkať na izbu?"

„Rozmyslela som si to," mykla plecami. „Tam na večierku sa mi zdalo, že si voči mne nebol dostatočne úprimný. Povedala som ti, že mám rada autentických mužov. Chcem vidieť úplne všetko, Evan," stíšila hlas. „Aj tvoje temné stránky."

Teraz stál v jej tesnej blízkosti. „Prečo si myslíš, že voči tebe nie som úprimný?" opýtal sa.

„Kúpil si mi kyticu po tom, čo som ti dala košom," mykla bradou smerom k váze na stole. „A všetky tie balíčky, čo sem uplynulé týždne chodili. Keby som vedela, že mi budeš nosiť darčeky za to, že som sa bozkávala s tvojim asistentom, zašla by som aj ďalej. Ak sa s ním vyspím, dostanem od teba ešte niečo viac?"

Vau, táto žena ho v tomto momente extrémne nasierala!

No problém bol ten, že stále vlastnila ten prekliaty pozemok v Riverside a on jej preto nemohol jednu vylepiť a už nikdy v živote sa s ňou nevidieť. Bez ohľadu na to, čo plánovala, musel to teraz tolerovať. A vedela to. Ináč by si nemohla dovoliť takto do neho vŕtať.