A je to tu zas. Pondelok, no bol niečím iný. Nie tým, že som na ceste do kúpeľne skoro spadla zo schodov a ani tým, že som sa už zase zobudila s výbuchom na hlave... Nie, celkom som sa tešila a to kvôli Thomovi.

    Ako nebýva zvykom na Tessu som tentokrát čakala ja. A na moje prekvapenie mi niekto zakryl oči rukami...
„No tak Tess, nebl," prestala som v strede vety, pretože to nebola Tessa ale Thomas,
„ohh myslela som si, že si Tessa." Povedala som a začala sa rehotať. Práve v tej chvíli došla aj Tess, pozrela sa na nás dvoch a pokrútila hlavou. „Viem, že som úžasná, ale celá delegácia ma pred školou čakať nemusí."
Na to sme sa všetci zasmiali a vybrali sa do triedy.

       Deň sa začal opäť matematikou, ktorá mi vďaka Thomovi išla ako pomasle (asi prvýkrát v živote). Druhá hodina bola telesná, kde sme boli spojení. Chalani hrali futbal a naša učiteľka povedala, že kto chce, môže ísť hrať s nimi. Kto ma pozná vie, že futbal milujem. Rozdelili sme sa do tímov. Ja som bola na čele toho dievčenského a Harry (náš spolužiak) na čele toho chlapčenského. „Veľa šťastia Cooper." Povedal posmešne Harry. „Si si istý, že ho nebudeš potrebovať  Andrews?" Nadvihla som obočie a rozohrala hru.
  
      Nad chalanmi sme vyhrávali 2;0... Skoro som strelila ďalší gól, keby sa mi do cesty nepriplietol Thomas a neprebral mi loptu. Samozrejme padol ich prvý gól. Pozrela som sa na Thomasa, ktorému sa na tvári objavili úškrn. „Veď počkaj, povedala som." Neprešlo veľa času a prehrávali sme 3;2. Všetky tri góly strelil Thomas. Na Andrewsovi bolo vidieť nadšenie ale aj strach z toho, že niekto bude lepší ako on. Nevzdávala som sa a baby som podporovala, že nám to ide úžasne... Nakoniec sme vyhrali 4;3. A to len vďaka tomu, že Harry sa snažil predvádzať, čo mu ale vôbec nevychádzalo.

   Smerom ku šatniam som sa dala do debaty s Thomom. „Ale ti to ide." Povedala som mu s úsmevom na perách. „Ani ty nie si najhoršia." Povedal a s úškrnom odbočil do chlapčenskej šatne.

       Keď som ja smerovala ku tej našej pocítila som na zápästí niečiju ruku. Otočila som sa a na moje prekvapenie to bol Harry.
„Ale, ale, Andrews zablúdil si? Chlapčenské šatne sú druhým smerom."
Provokačne som sa naňho usmiala. Kde sa to vo mne berie?... On sa na mňa pozrel podobným pohľadom. Ajaj toto neveští nič dobré. „Nie, ja len zoberiem teba do tých chlapčenských."

     V momente, keď dopovedal tú vetu dvihol si ma cez rameno tak, že mal ruku na mojom zadku a niesol ma do chlapčenskej šatne. „Daj tú ruku dole a láskavo ma polož. Rozumieš?... halooo, ty kretén..." Žiaden z mojich nárekov mi nepomohol. Chtiac či nechtiac som sa ocitla v chlapčenskej šatni. „Chlapci máme návštevu." Zakričal na celú šatňu načo sa ozvalo len pískanie. „Andrews ak ma okamžite nepoložíš dole, tak ťa nakopem."
V šatni sa ozval smiech. Načo má Harry konečne položil dole. V tom momente som si zakryla oči aby som sa na nich nemusela pozerať. Sem tam som však vykukla očkom aby som zistila, či mierim dobrým smerom.

      Keď som už podľa mojich zmyslov bola pri dverách do niečoho, lepšie povedané niekoho som narazila, šmykla sa a spadla na zem. Ešte lepšie povedané niekoho kto práve vyšiel zo sprchy a mal okolo seba len uterák. A ten niekto musel byť práve Thomas. „Ale čo, prišla si na návštevu?" Opýtal sa ma a so smiechom ma dvíhal zo zeme. Načo som sa len vražedným pohľadom pozrela na Harryho a behom vyšla z chlapčenskej šatne. Čo sa to dočerta práve stalo.

     Do dievčenskej šatne som už konečne došla avšak celá červená na čo Tessie hneď vyzvedala. „Kde si bola, čo sa stalo, no tak, hovor..." No ja som sa nezmohla ani na slovo. Pred rokom si ma chalani ani len nevšímali....

Keď som vošla do triedy všetky pohľady boli na mne. Snažila som sa nevšímať si to a sadla si ku Thomasovi. „Tak takto som si tento deň absolútne nepredstavovala."
     Thomas mi do ucha pošepkal; „Lepšie to už byť nemohlo." Na čo som bola už zase celá červená. 

Celý deň prebehol (ako tak) normálne. Domov som išla sama, pretože som bola z obeda vyhlásená. Keď som vychádzala zo školy prešiel okolo mňa Andrews, ktorý mi síce podržal dvere ale s komentárom; „Ako sa ti páčilo v našej šatni?" Prekrútila som očami, prešla okolo neho a upaľovala domov, aby sa už nič trápne nestalo, lebo by som to asi neprežila.

Neverím, neverím. Je tu ďalšia kapitola. Ak to niekto vôbec číta... Team Thomas/Andrews?
Ďakujem za každé prečítanie.
Mimi❤️