Thomasov otec nebol doma, lebo bol na služobke, tak som jeho miesto nahradila ja. Sedela som vedľa Thoma. Malá Annie si nás celý čas doberala. Thomas bol celý červený a ja som sa na ňom nemohla prestať smiať. Počas večere sme sa rozprávali o tom kde a ako žili kým sa prisťahovali sem.

Po večeri sme išli do obývačky a s plnými bruchami sme sa vyvalili na gauč. Annie sa pomaly chystala do postele a mi s Thomom sme si pustili nejaký horor.

Kto ma dobre pozná vie, že horory nemám rada. On ma však presvedčil, a ja som sa pri každom scary momente skrývala za vankúš a jedným okom sledovala, čo sa bude diať ďalej. Jemu to však prišlo veľmi vtipné... V jeden moment som sa strhla až tak, že som vyskočila až na neho. A skryla som sa v jeho náručí. Neviem ako ale nakoniec som zaspala na jeho ramene a prebudila sa v jeho izbe. (Teleportácia funguje)

Pozriem sa na hodinky. Je ešte len 5 hodín. Najtichšie ako sa dá som zíjdem dole po schodoch a nalejem si vodu. Všimnem si, že Thomas spí na gauči. Takého kamaráta si snáď ani nezaslúžim. Miesto toho aby sa poriadne vyspal vo svojej posteli, nechal tam spať mňa a on ostal na gauči. Nepodarí sa mi však vodu naliať úplne ticho a Thomas sa zobudí. „Prepáč, nechcela som ťa zobudiť." Previnilo sa naňho pozriem. „To je v poriadku. Som rád, že takto z rána vidím anjelov." Žmurkol na mňa. „To myslíš vážne? Vlasy mi stoja dupkom, na sebe mám vyťahané tričko a celkovo vyzerám hrozne. Ako opica!" Postavil sa a oprel sa o kuchynskú linku. „Mne sa páčiš aj ako opica." Obaja sme sa usmiali. Je to úžasný človek.

„Nechcel by si dnes zájsť na taký menší výlet?" Opýtala som sa ho po chvíli. Už dlhší čas som mala chuť ísť sa prejsť niekde do prírody, avšak samej sa mi veľmi nechce. „Prečo nie. Najeme sa a môžme vyraziť." Usmial sa a začal chystať raňajky. „Who, who, whou. Nemám si čo obliecť, skočím ku nám a hneď som späť." Prezrel si ma. „A načo? Kraťasy si môžeš nechať a tričko ti požičiam ja." Nenechal sa. „Ale no tak Thom. Nebudem si predsa požičiavať tvoje veci zakaždým keď ku vám prídem. " Pokúšala som sa ho presvedčiť. Zrazu ma chytil za ruku a s jeho typickým úsmevom na tvári dodal: „O tomto s tebou debatovať nebudem."

O pol hodinu sme boli nachystaný na menší piknik spojený s prechádzkou v lese. Išli sme cez park a došli k lesu. Prebrodili sme sa aj v blate, trošku nás poškriabali kríky ale živý a zdravý sme došli na obrovskú lúku, z ktorej bol výhľad na celé mestečko.
„Kde chodíš na takéto miesta?" Spýtavým pohľadom si ma obzrel. „Keď som bola menšia chodievala som sem s mojou starkou. Toto miesto sme milovali. Od jej smrti..." najslabšie ako sa len dá som fňukla do rukáva a utrela si slzu z líca, „od jej smrti som tu nebola. Toto miesto mi ju pripomína. Je tu taký pokoj. Všade kde bola ona zavládol vždy pokoj, radosť a šťastie, naučila ma tešiť sa z maličkostí a mať rada samú seba... Vlastne ani neviem prečo ti to hovorím... Prepáč ja len... Som prehnane citlivá." A zotrela som si ďalšie slzy z tváre. „Je to v poriadku. Netreba veci dusiť v sebe. Som rád, že si sa mi vyrozprávala a je mi ľúto, že to musíš prežívať ale všetko čo sa v živote stane to tak má byť. Tvoja starká je určite tvoj strážny anjel a dáva na teba pozor čokoľvek sa deje. " Usmial sa na mňa a objal ma. Takto v objatí sme vydržali hodnú chvíľu a nakoniec sme sa pustili do jedla.

Ani som sa nenazdala a už sme stáli pred mojím domom. „Ďakujem za krásny deň. Cítila som sa veľmi dobre." A venovala som mu úsmev. „Veď to aj ja. Tak vidíme sa zajtra." Objal ma, dal mi pusu na líce a utekal domov.
.
.
.
Mirka sa po pár mesiacoch dokopala k novej časti waau. Každopádne Hope you like it ❤️💕
Mimi🖤