Týždeň prešiel, chvalabohu, celkom rýchlo a konečne tu bol víkend. Cez víkendy som obyčajne doma alebo čítam v parku. Kamarátov síce mám, ale niesom práve typ, ktorý by chodil na všelijaké večierky a oslavy. Mám okruh ľudí, ktorým verím. Do tejto skupinky sa pomaly dostával aj Thomas. To, že som s Thomom sedela malo aj výhody. Dozvedela som sa o ňom viac. A viac sme sa skamarátili.

Sedela som v parku a čítala poslednú stranu mojej knihy keď niekto zakričal: „Buu!" Do parku nikto chodiť nezvykne takže som sa zľakla. Otočila som sa a stál tam Thomas, ktorý sa náramne bavil. „Ja ťa zabijem." Začala som ho po parku naháňať a on za stále bláznivo smial. No zrazu moju cestu skrížil obrubník a ja som letela na zem. „Dopekla!" Zakričala som. Otvorila som oči a nado mnou stál už Thomas. „Amy si v poriadku? Nestalo sa ti nič?" Celý vystrašený sa na mňa pozeral. „Som v pohode schytalo to len moje koleno." Pozrela som sa naň a všimla si, že som si dokonca roztrhla aj nohavice. A koleno je celé od krvi. „Prepáč mi to, je to moja vina." Pozeral na mňa s ľútosťou. „Neobviňuj sa ja som ťa začala naháňať, je to len koleno."

Postavila som sa a spolu sme kráčali teda Thomas kráčal a ja som krývala k našim domom. „Dovoľ, aby som ti tú ranu ošetril." Prosebne sa na mňa zahľadel. „Ak sa už konečne prestaneš obviňovať tak pre mňa, za mňa nech sa ti páči."

Sedela som v ich altánku, zatiaľ čo Thomas išiel po nejaký dezinfekčný prostriedok. Keď vyšiel usmial sa, ale na jeho tvári bolo vidieť, že ho to mrzí. Zatiaľ, čo mi ošetroval ranu, chytila som ho za ruku a on sa mi pozrel do očí. „Je to v poriadku, nič sa nestalo Thomas, nie je to tvoja vina." Pozrel sa do zeme. „ No tak dobre," položil mi ruku na to neboľavé koleno a usmial sa, „ale pozývam ťa ku nám na večeru." Zasmiala som sa: „Jedlo zadarmo? To sa mi páči."

Kým Thomasova mama uvarila večeru pozvala som ho ja ku nám. „Páči sa mi tvoja izba." Povedal a obzeral si ju. „Je taká obyčajná, už dávno som si ju chcela prerobiť avšak nebol na to čas. Chcela som si ju celú vyzdobiť fotkami a spomienkami. A každý deň sa prebúdzať s úsmevom keď na nich pozriem." Pozeral sa na mňa celý čas s tým jeho typickým úsmevom.

„Čo je?" Opýtala som sa keď už bolo dlho ticho. „Páči sa mi, keď sa takto vyrozprávaš zo svojích pocitov, a povieš čo si myslíš a tu myšlienku ti nikto vziať nemôže. Je to také vtipné a zároveň milé." Prezmenu som sa naňho zapozerala ja a nasadila úsmev od ucha uchu. Tento chalan so mnou robí divy. A dokonca sa mi aj páči. „Máš pravdu moje pocity mi nikto nezoberie." A pousmiala som sa nad vetou, ktorou som vyslovila.

Keď sa už vonku pomaly stmievalo. Išli sme s Thomasom ku nim, kde ma už vítala jeho malá sestrička. „Ahooj." Rozbehla sa ku mne a objala ma. „Ahoj zlatíčko." Usmiala som sa na ňu. „Annie choď sa hrať do izby táto návšteva je moja." „Ale no taak nežiarli toľko." Povedala Annie. Začala som sa smiať. Tieto slová vyšli z úst malinkého dievčatka.

„Ja som ešte stále tu." Ozvala som sa pre zmenu. „A ideš so mnou." zobral ma Thomas za ruku a ťahal smerom ku jeho izbe. „Si predsa moja návšteva, a ja ti musím vynahradiť dnešok." Pozeral sa na mňa s ľútosťou v očiach. „Už som ti povedala že..." Zistila som, že sa ešte stále držíme za ruky. Keď si všimol, že sa na ne pozerám pustil ma. „Prepáč." Povedal s úsmevom na perách.

„V pohode." Usmiala som sa naňho tiež. Usmievali sme sa na seba navzájom až kým nás jeho mama nezavolala na večeru. Thomas sa mi začínal veľmi páčiť. A ja som sa červenala. Tento víkend bude zaujímavý.

Tak po naozaj dlhej dobe je tu ďalšia časť. Viem, že tento príbeh je zatiaľ nudný, no snažím sa stále zlepšovať. Ďakujem za každé prečítanie, som nadšená, že to niekto vôbec číta.🖤M🖤