„Kiki?" prebudil ma naliehavo. Bozkom na odhalené rameno mi pripomenul udalosti spred niekoľkých hodín. Pritlačil sa mi na stehno a ja som hneď vedela, čo potrebuje. Do mozgu sa mi však nepozorovane dostala aj myšlienka na všetko to ostatné a rozochvene som otvorila oči. Nie, nebola som vo svojej posteli a nie, nepamätala som si ani, ako som zaspala. „Ešte spíš?" sladko zatiahol. Rukou zablúdil medzi moje nohy a pri tom náhlom dotyku som sebou mykla a sykla zároveň. „Bolí?"
Áno, bolí, ty blbec neandertálsky.
Čo však bolo ešte horšie ako tá bolesť, bol pocit, ktorý sa začal rozlievať mojim vnútrom. Potreba. Chcenie. Začínajúca závislosť.
Moju myseľ si získal dávnejšie, teraz si ochočil aj moje telo. Jedna vec však zostávala nedotknutá. Zatiaľ,...

Bola som mu napoly bokom a napoly chrbtom. Klasika, ja som bola vždy ako paragraf. Jazykom mi blúdil po sánke a rukou sa presunul na bruško, no stúpal stále vyššie. Prebúdzal ma, láskal a pomaly zapaľoval ten oheň vo mne. „Keď nechceš, ja prestanem," tíško zašepkal.

„Nie, nie,..."

Zastavil sa v pohybe.

„Jakub," otočila som sa a zahľadela do jeho očí. Mal ich krásne, ale v prítmí izby som nedokázala určiť ich farbu. Dokonca som si nedokázala ani spomenúť, či som si ich farbu vôbec niekedy všimla. Pravdepodobne ma ohúril inými spôsobmi a znalosťami, a tak farba jeho dúhoviek ostala kdesi medzi nebom a zemou. „Chcem, ale,..."

„Ale?" s iskrou v očiach sa nenechal vyrušiť od podrobného skúmania mojich pier.

„Ale nič." Odtlačila som ho, až ostal šokovane ležať a sledoval, ako som ponad jeho široké boky prehodila jednu nohu, až to mierne zabolelo. Očividne by som mala začať cvičiť. Pobozkala som ho na čelo, oči, nos a pery. Oblízala som mu sánku a strnisko ma poškriabalo na jazyku, vybičovalo chuť po ňom. Zišla som nižšie a jazykom som teraz preskúmala pre zmenu ja jeho.
Ako sa to hovorí? Keď nemôže ísť Mohamed k hore, príde hora k Mohamedovi? Celé moje vnútro horelo a bolelo a pulzovalo, ďalší sex by som už nezvládla. Aspoň nie teraz. Ale urobiť dobre Jakubovi? To by som dokázala.
A tak som sa chopila svojej šance, a keď som postupne došla až k jeho vztýčenej pýche, špičkou jazyka som obkrúžila hlavičku, až napol stehná a rukou mi vošiel do vlasov. Užívala som si dočasnú moc nad ním samotným, aj keď o tom by sme mohli diskutovať a polemizovať až do konca našich životov a ochutnávala, sala, lízala a znova sala a lízala. Jakub vzdychal ako na nejakom závode a občas ma tak silno potiahol za vlasy, až mi slzy vyhŕkli do očí.

„Bože, si úžasná, ale keď nechceš, aby,..." ďalej nepokračoval a mne viac ani nebolo treba. Nie, nechcem!

Rukou som dokončila začaté a sledovala, ako plod mojej práce dopadá na jeho nahé brucho. Čo ich na tom, sakra, vzrušuje? Potom som si opäť ľahla a sladko zaspala.

*

Po raňajkách na obed som sa vyparila do svojho bytu a pokračovala v odpočinku po náročnej noci a ešte vyťaženejšom ráne. Zabalila som sa do deky na pohovke a takmer by som aj zaspala, keby ma v plynulom odchode do ríše snov neprerušilo jemné zaklopanie.

„Čo ty tu?"

Neodpovedal, len vošiel dnu, zabuchol za sebou dvere a rovno si ma vzal do náručia. Perami mi pripomenul, kto je a po čo si vlastne prišiel. Dvere sa stali mojím oporným múrom a nechala som ho, aby si so mnou robil, čo chce.

„Nemohol som vydržať," povedal po chvíli. Odtiahol sa iba natoľko, aby mi to mohol vysvetliť, prstom prešiel po opuchnutých perách a hneď ním zamieril nižšie. „Si ako droga, Kiki."

„Ale ja,..." snažila som sa. Naozaj, lenže ten blbec Jakub bol veľmi presvedčivý. Zodvihol ma, nohy som mu obmotala okolo pása a pri tom dotyku sa striasla. Bol vzrušený a to sme sa zatiaľ iba bozkávali. Bez jedinej poznámky ma hodil na pohovku, vyhrnul šaty, áno tie, v ktorých som bola minulú noc a ešte som sa ani neprezliekla a sám si ku mne kľakol.

„Pššt, jednoducho ťa musím cítiť." Pritiahol si ma bližšie k okraju, roztiahol nohy doširoka a jazykom mi ukázal, ako som mu chýbala. Vyniesol ma vysoko, možno ešte vyššie, ako bolo vôbec únosné, a keď som padala strmhlav dole, rozopol si zips a sám sa urobil na moje spotené brucho.

Boli sme šialení, spotení a lepkaví a unavení a slastne spokojní. Nebolo však nič, čo by som práve v tejto chvíli robila radšej. Až na,...
„Čo tak sprcha?" zavrnel mi pri uchu.
Po niekoľkých minútach, ktoré sme ochotne strávili v spoločnom objatí, sme si konečne dali tú sprchu. Navzájom sme sa umyli a dopriali našim telám vytúženú čistotu, pokoj a oddych. Potom sme sa spoločne zrútili pre zmenu do mojej postele a bez sexu, áno bez, sme v spoločnom objatí zaspali. Chvíľu sa mi dokonca zdalo, že Jakub zo sna šepkal moje meno, alebo to bolo iba chrápanie?
Ešte chvíľku som však ostala bdieť nad svojimi myšlienkami. Uvažovala som nad udalosťami z tých posledných dní a tá spokojnosť, ktorá sa okolo mňa začala pomaly naťahovať ako anakonda, mi nakoniec dovolila zaspať pokojným spánkom.

Zobudila som sa už bez neho, aj keď s odkazom na vankúši. Musel pracovať a nechcelo sa mu, vraj by radšej ostal so mnou, podo mnou a nado mnou a vlastne všade, kde by ma mohol jednoducho cítiť. Kde by som mu to dovolila. Pri čítaní toho zdrapu papiera, ktorý netuším odkiaľ vyhrabal, som sa smiešne trápne usmievala a zároveň aj červenala. Jakub bol debil, idiot, ale dokázal byť tak sladký. Neostávalo mi nič iné, len sa pozbierať, dať dokopy a pouvažovať nad tým, čo to má všetko, do horúcich pekiel, znamenať.
Vedela som, že Jakub predstavuje istú dávku nebezpečia. Jeho irónia, humor, prehnané sebavedomie, mi v konečnom dôsledku mohli priniesť mnoho potešenia, ale na druhú stranu aj bolesti. O tom nebolo pochýb. Bola som ochotná risknúť vlastný zdravý rozum pre pár orgazmov?
Veľmi som sa bála svojich vlastných pocitov, ktoré má každú chvíľu zrádzali. Sľuby, dávno vypovedané, už boli pasé. Myseľ a telo si boli isté, držali stranu Jakubovi. Ani som sa im nedivila. Srdce bol ťažší oriešok, no už teraz som vedela, kam sa pridá. Ten úsmev, ktorý mi rozžiaril tvár po prečítaní jeho odkazu, bol jasný dôkaz.

Čo bolo ale horšie, bola večne blikajúca kontrolka v mojej hlave, ktorá mi neustále pripomínala, že som len ďalšia v poradí. On bol zvodca prvej kategórie, vedel to so slovíčkami a samozrejme, aj s inými vecami a náradíčkom.
Lenže, keď som si v hlave opakovala jeho slová, vety a ticho prednesené modlitby počas toho, ako sa vo mne pohyboval, možno som si dovolila iba chvíľu dúfať. Veriť, že možno by som nemusela byť len ďalšia v poradí, snáď by som mohla byť tá posledná.

Ako hlúpo som si ale pripadala o niekoľkodní neskôr?