Od vysvätenia môjho malého paláca prešlo niekoľko dní a Jakub evidentne v práci aj prespával, nebolo o ňom ani chýru, ani slychu. Dennodenne som prechádzala okolo jeho bytu a prikladala naň ucho, aby som čosi započula. Bezvýsledne. Po ďalších tichých večeroch som sa uspokojila s myšlienkou, že znova vycestoval a ďalšie mesiace tu budem totálne sama.
Až sa to všetko jedného dňa zmenilo.

Vrátila som sa z práce a na schodisku som ho našla sedieť, tvár mal ponorenú v rukách a chveli sa mu ramená. On plače? Jedna moja časť ho túžila utešiť, tá ďalšia obísť bez jedinej poznámky. Vrátiť mu tú jeho zlomyseľnosť. Lenže, som ľudská bytosť, navyše súcitná žena, a tak som si v tichosti k nemu prisadla a jednou rukou sa ho snažila objať.

Zavrtel sa. „Čo to robíš?"
Hm, prvá zlá správa bola, že žiadne slzy v očiach nemal. On neplakal.
Druhá zlá správa prišla, keď som sa mu do tých očí pozorne pozrela a tam som uvidela rebelské vzplanutie. Niečo chystal. Ale čo? To som sa mala dozvedieť v nasledujúce dni.

„Ehm," znela som dosť nervózne, v jeho prítomnosti sa mi to stávalo už akosi pričasto. „Myslela som, že potrebuješ utešiť," povedala som mu popravde.

Odrazu sa postavil, oprášil si dokonalý zadok v modrých nohaviciach, neviem, či som náhodou aj neslintala a potom sa na mňa otočil s úškrnom na perách. Ruky si založil do vreciek. Bol na neho jednoducho krásny pohľad. „Vymkol som sa z bytu, jehovistka, nepotrebujem tvoju útechu." Mľaskol jazykom a urobil dva kroky smerom ku mne. Jednou rukou mi chytil bradu. „Ibaže, by si si rada kľakla na kolienka a ukázala mi, čo dokážeš s tou sladkou pusou a ustráchaným jazykom."

Niekoľko sekúnd mi trvalo, kým môj mozog spracoval vety, čo vyslovil. Zatiaľ, čo on sa len díval a hodnotil. V očiach mu blčal nezbedný ohníček, pery vykrivené diabolským úškrnom a jazyk pomaly vykúkajúci spoza nich, pomaly ním prechádzal sem a tam. Dokonalé erotické divadlo.

„Môžeš o tom len snívať, idiot!" vybuchla som a rýchlo som sa postavila na nohy. Jeho ruku som odstrčila bokom. „Čo si o sebe, sakra, myslíš?" Chcela som mu streliť facku, ale akosi som nenabrala odvahu. On chcel odo mňa fajku, nie podpis manželskej zmluvy. „Ty si taký debil!" vrelo to vo mne, ale zrazu som nedokázala nájsť správne slová.

Ešte širšie sa usmial. „No konečne," povedal a zatlieskal. „Už som si myslel, že znesieš naozaj všetko. Som rád, že dokážeš aj nejako oponovať. A teraz, prosím, ospravedlň ma, idem si po kľúče." Otočil sa a bez ďalšieho vysvetlenia odišiel.

„Pako!" úplne trápne som za ním zakričala cez zatvorené dvere. Počul ma, to určite, pretože sa ešte otočil a poslal mi vzdušnú pusu. Klamala by som, ak by som tvrdila, že ma tá pusa nepotešila. Lenže, jemu som ukázala len prostredník a vyplazila jazyk, skvelá ukážka mojej dospelosti a nahnevane vykráčala schodisko k môjmu bytu. Tento scenár sa začal opakovať nejako pričasto.

Od nášho posledného spoločného stretnutia prešlo ďalších niekoľko dní, kedy som si naozaj vydýchla a pomaly aj zabudla na slová, ktorými ma tak ľahko vyprovokoval. Večer som na neho potajme myslela a vždy si predstavovala, ako vyzerá pod tým jeho skvelo padnúcim oblečením, aj keď je pravda, že bez košele som ho už videla. Lenže, moje tajné myšlienky si dovolili zájsť oveľa ďalej a len spomínali, čo sa črtalo pod vlhkých uterákom.

Čas od času som ho v tom jeho byte aj počula, púšťal si hudbu dosť nahlas, ale už som nemala tú česť stretnúť žiadnu z jeho návštev. Raz sme sa dokonca stretli na schodoch a tá situácia bola v celku dosť vtipná. Teda aspoň zo začiatku. Práve som prechádzala okolo jeho dverí, keď ich otvoril a od ľaku som si poskočila.

„Ježiš," ruku som si priložila na hruď. Tento pohyb bol určite automatický. „Vyľakal si ma."

„Nemáš čisté svedomie, jehovistka? Vy sa nespovedáte?"

Tým ma naštartoval. „Nie som jehovistka, to predsa vieš. Prečo ma tak voláš?" Zatiaľ za sebou zatvoril dvere.

„Pretože," pomaly sa na mňa otočil a odhalil rad bielych dokonalých zubov. To nie je fér. „...ma to jednoducho baví. Tak málo stačí, aby ťa človek vyprovokoval." Jednu ruku si vložil do vrecka nohavíc a druhou sa oprel o zárubňu.

„Tak to nemáš pravdu," klamala som. Dobre som vedela, že má pravdu. Bola som ako rozbuška. Stačilo jedno malé škrtnutie a vybuchla som.

„Skutočne?" odlepil sa od zárubne a rýchlosťou blesku sa ocitol len niekoľko centimetrov odo mňa. „A čo toto?" Prstom mi prešiel po líci, až som zatvorila oči. Jeho dotyk bol dokonalo jemný, pomalý, vábivý, no zároveň veľmi odvážny. Pokračoval ďalej, zišiel na krk, priehlbinkou na hruď, až kým ho nezastavila moja blúzka. „Niekto je tu vzrušený," zašepkal mi do ucha, keď reagoval na môj zrýchlený dych. Čo to so mnou robí? Spamätaj sa, Kiki! Prsty odvážne rozopli prvý gombík, potom druhý a dokonca aj tretí, keď sa sklonil a jazykom mi prešiel žliabkom medzi prsiami. Kristenanebi! Odmietni ho!
Ale mohla som to urobiť? Medzi nohami mi odrazu začalo nezastaviteľne pulzovať túžbou po jeho dotykoch, nezbednom jazyku a nádherne vypracovanom tele. Bola som pridlho sama, príliš dlho bez jediného kontaktu.

A keď som sa chystala zapojiť, vyslovil: „Simona má väčšie kozy." A v tej sekunde sa odtiahol.

Hneď som sa spamätala a vlepila mu facku tak silnú, až jeho líce zaplavila červeň.

„Nevravel som?"
Nechápala som, na čo narážal. Rýchlo som si zapla blúzku a hanbila sa sama za seba, čo som mu dovolila. Využil moju slabosť, odkiaľsi musel vycítiť, aká som osamelá.
„Teba je tak ľahké vyprovokovať," pokračoval, akoby sa nechumelilo a len tak, ledabolo, si hladil červené líce. Prižmúril oči, akoby nad niečím tuho uvažoval. Potom sa však naklonil a pobozkal ma na líce. „Klamal som, Kiki."

Odstrčila som ho od seba. „Čože? To ti nestačilo?"

„Máš väčšie kozy ako Simona a podľa pohľadu," hneď očami preskúmal každý centimeter látky vydúvajúcej sa na mojich dvoch pokladoch, „sú aj oveľa lepšie. Prinajmenšom, máš ich pravé." A s týmito slovami prešiel okolo mňa, samozrejme, že sa obtrel každou možnou časťou svojho tela o to moje a potom mi ešte aj zamával.
Idiot na druhú!

Moju myseľ si už pomaly získaval.
Každým dňom som na toho drzého Jakuba myslela stále viac a viac. V práci som sa pre zmenu nesústredila kvôli istému susedovi a nie vďaka insomnii. Od môjho presťahovania sa prešlo už niekoľko mesiacov a od posvätenia niekoľko týždňov. Zdalo sa, že život začal plynúť oveľa pomalšie. Skutočne som už v byte nepočula žiadne divné zvuky a časom aj spomienky na toho chlapa začali vyhasínať. Nestretla som ho a ani nepočula dlhé týždne. Počas tých osamelých večerov som si dokonca začínala myslieť, že som si ho možno aj vymyslela. Hľadala som spôsoby, ako sama sebe vysvetliť, že tam naozaj v skutočnosti bol. Nebol predsa výplodom mojej fantázie! A práve preto sa pre mňa Jakub stal nebezpečným.

V práci sa mi skutočne darilo a po niekoľkých úspechoch ma konečne povýšili. Bolo načase vycestovať, čo som zo začiatku striktne odmietala, ale vo svetle mojej totálnej a zúfalej osamelosti, som nakoniec pracovnú cestu mimo naozaj uvítala. Behom jedného dňa som si zbalila potrebné veci a svoj v minulosti často používaný kufor vyložila pred dvere, zatiaľ čo som v kúpeľni robila posledné úpravy. Naniesla som si jemný červený rúž, aj keď červená asi ťažko môže byť jemná, vyčesala vlasy do nedbalého drdola a potom naposledy skontrolovala všetky izby. Okná boli zatvorené, nič viac ma asi ani nezaujímalo. Bol čas vyraziť, smskou som dostala správu, že taxík už na mňa čakal.

A aké prekvapenie ma čakalo, keď som otvorila dvere?
Kufor bol fuč.
Toto mohol mať na svedomí len jeden jediný človek, a preto som sa ešte celkom pokojne obula do tenisiek, poriadne sa nadýchla, zamkla za sebou a zišla tých niekoľko schodov pred jeho byt. Ešte pokojnejšie som zaklopala, a keď otvoril, tvárila som sa ako čisté neviniatko, aj keď ja som v tomto prípade skutočne nič neurobila. Ale to, ako sa tváril on a s otázkou v očiach povedal len „Kiki," s tým by mohol pokojne konkurovať aj mláďatku pandy v nejakej čínskej škôlke. Otvoril dvere dokorán a dovolil mojim očiam opäť nazrieť do jeho chodby a z časti aj do kuchyne. Dnes bez prsnatej návštevy. „Ako ti môžem pomôcť?" zanôtil a oprel sa o dvere.

„Kde je môj kufor?" prešla som hneď k veci, ale moja nevrlosť sa do hlasu našťastie nepreniesla.

„Kufor?"

„Nerozumieš po slovensky?" teraz som už takmer zavrčala. Toľko k môjmu statusu pokoja.

Pobavene nadvihol jedno obočie, ale pery zatiaľ ostali na mieste. „Rozumiem, samozrejme."

„Tak? Kde je?" dupla som si nohou. Taxík zatrúbil. Moja nervozita sa dala krájať.

„Ja neviem, o čom to hovoríš."
Nehovorila som to? Zosobnená nevinnosť a mohla som ho rovno poslať do ZOO, všetky detičky by sa istotne pobavili.

„Pozri," začala som milo, ale neverila som, že to aj tak ostane. „Dnes cestujem na služobku a naozaj ten kufor potrebujem. Môžeme teda vynechať tie trápne rečičky okolo," založila som si obe ruky v bok a on nadvihol aj druhé obočie. Ty vole, on je naozaj úžasný! „...a jednoducho mi ten kufor vrátiš naspäť? Nebudem sa hnevať, naozaj nie." No isto, ešte dnes večer ťa fajne ponosím po celom Švajčiarsku.

„Čo za to?" a až teraz sa usmial od ucha k uchu.
To mi malo napovedať, že to všetko robil s určitým úmyslom a nie sa len pochabo pobaviť.

„Prosím?"

„Kiki," zložil si ruky na prsiach, „nerozumieš po Slovensky?"

„Ježiš, ty si taký,..." napriahla som ruku, ale v rýchlosti mi ju zachytil. Postreh mal teda dokonalý.

„Ššš, pozor na pusu, suseda!" stále držal moju ruku. „Tak, čo za to, že ti ten kufor vrátim?"

Nebol čas premýšľať, keďže pánko môj kufor skutočne mal a taxík zatrúbil znova. Vyhŕkla som preto prvé, čo mi prišlo na rozum. „Čokoľvek." Totálna hlupaňa.

A vtedy sa jeho úsmev rozšíril ešte viac, ak to vôbec bolo možné. Dívala som sa na neho s úžasom, aj keď to vo mne priam vrelo a najradšej by som mu naozaj jednu na to fešné líce struhla, aby vedel, že sa so mnou nemá zahrávať. Lenže, on si to samozrejme všimol, videl, ako na neho hľadím a všetko využil vo svoj prospech.

„Pobozkaj ma," povedal napokon.

Iba tri sekundy som počkala, vedela som, že viac času nemám. Nahla som sa a pobozkala ho. Na líce. Pekne kamarátsky. Milo, také full balenie. „A teraz mi vráť kufor, prosím." Bola som ešte natoľko slušná, aby som ho poprosila.

Pokrútil hlavou. „Nie, nie. Čo som tvoj synovec?" Stále sa usmieval. „Sa nehanbíš za taký bozk? Na pery, sladko a poprosím aj jazyk," vyratúval svoje požiadavky, oči uprené na moje ústa.

Ach, v ňom sa skrýval skutočný pokušiteľ. Snívala som o bozku s ním. Ako by to asi prebiehalo? Predstavovala som si úžasnú romantiku. Po výdatnej večeri s pohárom vína v ruke, obaja by sme boli uvoľnení, a až potom by došlo k tomu najdokonalejšiemu bozku. Opak bol však pravdou. 

Keď už po neviem koľký krát taxikár nedočkavo zatrúbil a mne sa doslova začínalo pariť z hlavy od nadmerného premýšľania, som urobila dva kroky cez prah jeho bytu a stúpila si na špičky. „Jeden bozk."

„Ako myslíš, len konaj," stihol zašepkať, kým som ho neprerušila.

A keď som spojila naše pery, prisahala by som, že v diaľke bolo počuť vybuchovať ohňostroj. Silnými rukami si ma pritiahol k sebe ešte bližšie a prehĺbil bozk. Pootvorila som pery a dovolila mu vkĺznuť dnu jeho jazykom. Pozdravil sa s tým mojim a rozohral partiu najlepšieho bozkávania, aké som kedy zažila. Jakub to jednoducho vedel. Mal dokonalo jemné pery, čo bolo až nefér, hebký jazyk, ktorým dráždil a burcoval vo mne dávno pochované hormóny. Vzdychla som. Pocítila som, ako sa usmial, ale bozk neprerušil. Chcela som sa odtiahnuť, áno, chcela. Asi vycítil moje myšlienky, lebo ma oprel o dvere a medzi moje nohy zakliesnil jednu svoju. Nehanebne som sa o ňu obtrela a takmer mu vykríkla do úst. Bol to neskutočný pocit. Ako dlho som toto necítila? Bola som naozaj trápna.
Ruky som mu vplietla do krátkych vlasov a prerobila účes na nepoznanie. Jakub blúdil rukami po mojich bokoch, každú chvíľku ich stláčal a pevne si ma pridŕžal na mieste. Pomaly som strácala pojem o čase a mieste, lenže kdesi v pozadí som započula ďalšie zatrúbenie a prebrala som sa z toho sexuálneho tranzu.

Odstrčila som ho od seba a sledovala, ako si jednou rukou pomaly utrel ústa. Môj červený rúž sa na ňom ale krásne vynímal. „Môj kufor," vystrčila som ruku. Sama za seba som bola šťastná, že sa mi ani na malilinkú sekundu nezatriasol hlas.

Nečakal a ihneď poň odišiel.
„Páči sa," a podal mi ho. Pri preberaní rúčky sme sa dotkli a neviem, či sa mi to len nezdalo, no možno by som mohla tvrdiť, že ma pohladil palcom po dlani. Prešla mnou ďalšia vlna vzrušenia. „Šťastnú cestu, Kiki."

Ani neviem, ako som sa dostala do taxíka, šomrajúci šofér ma už vonkoncom nezaujímal. Neviem, kedy a ako som vystúpila na letisku a už vôbec, že som prešla nejakou kontrolou. Precitla som až v bare po jednom poháriku na odvahu, nemala som rada lietanie a prstom som si prešla po opuchnutých perách. Toto bol prúšvih maximálnych rozmerov.
A od tohto momentu som začala Jakuba vnímať v úplne iných rozmeroch. Ak som si aj niekedy myslela, že je tento muž skvelý v tom, čo robí, teraz som sa o tom mohla presvedčiť na vlastnej koži a tvrdiť, že je dokonca lepší. Normálne sa mi na tú služobku ani nechcelo letieť, radšej by som bola doma a ... Čo? Ponúkla sa Jakubovi ako každá druhá ženská v meste? O ženy núdzu isto nepociťoval. Bo to nádherný chlap, ale mal aj pekne podrezaný jazyk, čo ma istým spôsobom začalo priťahovať.
No tam, v letiskovom bare, po dopití druhého pohárika, som sama sebe sľúbila, že sa tak ľahko nedám. Chystala som sa nepodľahnúť, vydržať, neukázať svoju slabosť.

Ako som sa vtedy len mýlila a svoj sľub vyhodila von oknom.