Je hlúpy alebo mi odrazu nerozumie? Prečo by som mu ja mala niečo vysvetľovať?

Áno, bola som trochu mimo, to samozrejme nepopieram. Trochu,... Síce som sa niekoľko dní nepohla z postele, ale to len preto, lebo som sa zamilovala.

Práve v tejto chvíli som si bola vedomá toho, že som sa jednoducho mohla zachovať ako každá iná zlomená žena a jednu mu vraziť, odísť so vztýčenou hlavou a jednoducho zabudnúť. Nájsť si niekoho iného a v jeho náručí vypudiť Jakuba z mysle, tela a aj zo zlomeného srdca.
Lenže nie, ja som bola taká zbabelá a namiesto činov, som sa stiahla do svojej ulity a prepadla samoľútosti.

Preto by som mu ako správna žena mala dlhovať vysvetlenie. Ale bola som v tejto chvíli správna žena? Bolo mi samej zo seba zle. Do akých krajností som priviedla svoje zlomené a nešťastné srdce, že tu teraz ležím a tupo hľadím na jediný objekt mojej túžby? Pravda, aj keď bolestivá, stále som ho ľúbila.

„Choď preč, prosím," povedala som nakoniec. Nemala som sily, nemala som odvahu.

„Ty," prstom ukázal na mňa a v očiach mal toľko žiaľu, až sa mi celé vnútro stiahlo. „Ty,..."

„Jakub, prosím." V očiach ma pálili slzy.

Urobil dva kroky ku mne a nervózne si vošiel rukou do vlasov. Svaly mal napäté, telo celé stuhnuté a odhadovala som ho na poriadnu dávku sebaovládania. A nebolo by lepšie, keby všetko vykričal? Keby sa konečne priznal a mali by sme to všetko za sebou?

„Urobíš mi ešte jednu láskavosť?"

Bez premýšľania som mu prikývla. Rozhodnutie, či to naozaj urobím, som mohla predsa posunúť na neskôr. „Ďakujem za všetko." Ešte raz som spomenula.

„Kristína, keď nájdeš v sebe aspoň trochu tej odvahy, ktorú som mal možnosť spoznať, keď," poriadne sa nadýchol a otočil sa chrbtom. V tichosti som čakala na pokračovanie. Musela som priznať, chýbal mi ten Jakub, ktorý si zo mňa tak rád uťahoval, robil si všelijaké vtípky a okato ma balil. Tento vážny chlap, ktorý tu stál a napäto vyčkával, sa mi vôbec nepozdával. Toto som z neho urobila ja? „...keď sa prestaneš správať ako hlúpa, prosím, pozri sa na mobil. Možno sa ti niečo z toho, čo si si v hlave vymyslela, aj vyjasní." Nečakal na moju odpoveď, vybral sa k dverám, ale ešte sa na niekoľko sekúnd zastavil. „Vieš, kde ma nájdeš," a prudko za sebou zatvoril dvere.

A celý tento kolotoč by mohol začať odznova. Pokojne, mala som k tomu perfektne namierené, keď som sa ledva vyhrabala z pohovky a zhodila zo seba mokrý uterák. Slzy mi liezli dole lícami, ale nefňukala som. Boli to skôr také rozlúčkové slzy, také, ktoré prelejete, keď už je vám naozaj všetko jedno a oni si len tak tečú. Bez zjavnej príčiny, teda, pokiaľ zmáčanie líc slanou vodou nepokladáte za dostatočnú príčinu. A mne to teraz ako dôvod na plač vážne nepripadalo.
Vrátila som sa do spálne a pozatvárala všetky okná, ktoré Jakub aj počas môjho spánku nechal pootvárané. Posteľ bola prezlečená, vankúše uložené a mobil poslušne čakal zapojený v nabíjačke.

Čo sa stane, ak si niektoré správy prečítam?

Prišla som k nemu a trasúcimi rukami ho vypojila, až sa rozsvietil displej. Tie čísla na ňom boli alarmujúce. Istotne mi volali aj z práce, a keď som doteraz toho padáka nedostala, môžem ho pokojne očakávať.

Ako vzorná susedka som prešla rovno k prvej správe onoho večera.

Jakub S: Kiki? Si v poriadku? Mám neplánovanú návštevu, ozvem sa, keď s tým skončím.

Jasné, neplánovaná návšteva. To mi vtedy došlo, z toho jeho prekvapeného tónu. V čítaní som však pokračovala.

Jakub S: Môžeš mi, prosím, pomôcť? Prišla Simona, Lukáš sa s ňou pred niekoľkými dňami rozišiel a ja na tieto ženské vecičky akosi nie som.

Čo?
Ako prosím?
Lukáš a Simona? Buď som totálne ničomu nerozumela, alebo nastal zádrhel hneď na začiatku.

Ďalšie správy ma čím ďalej, tým viac znepokojovali a rozochvenú ruku som si priložila na hruď.

Jakub S: Kiki? Môžeš mi otvoriť?
Jakub S: Kiki?
Jakub S: Klopal som, búchal som a ty sa neozývaš. Si v poriadku?
Jakub S: Simona už odišla, vzdali sme to, nepomohol som jej. Môžeš mi, prosím, otvoriť?
Jakub S: Nerozumiem, čo sa stalo, ale viem, že si doma. Nemôžeš sa mi vyhýbať večne. Ja si na teba počkám.

Niekoľko ďalších správ, kde prosí a nadáva a pýta sa, ako sa mám, som jednoducho preskočila. Mohla som si takto jednoducho niečo zle vysvetliť?
Preskočila som aj správy z práce, ktoré mi na nálade určite nepridajú a prišla som k tej poslednej. Bola zo včera.

Jakub S: Dnes tu bol Lukáš a priznal sa, že so Simonou možno urobil chybu. Dokonca mi ukázal aj prekvapenie pre ňu. Tí dvaja sú horší ako telenovela, lenže, to nesmiem rátať nás dvoch, pretože si tu evidentne niečo nepochopila.

Keď mi mobil v ruke zapípal a zavibroval znova, zľakla som sa.

Jakub S: Vidím, že si sa predsa len pustila do čítania. Môžem prísť?

Nie!

Rozbehla som sa, čo mi nohy stačili a takmer som sa zabila na schodoch. Pred posledným však Jakub otvoril svoj byt a ja som mu ihneď vletela do prekvapeného náručia.

„Kiki," stihol zo seba dostať tesne predtým, ako som ho pobozkala. Zodvihla som nohy a omotala okolo jeho pása. Bol taký tvrdý, mužný a teraz možno aj môj. Odhodlala som sa dúfať. Keď som to nepokašľala na totálku, mala som možno ešte maličkú šancu. Bola som však pripravená vyjednávať.

„Prepáč, prepáč, prepáč," šepkala som mu do pier neustále.

Zatvoril za nami a stále so mnou v náručí sa vybral do svojej izby, ktorú som tak dobre poznala. Ľahúčko ma položil na posteľ a odstúpil. Pery mu ozdobil nádherný úsmev. „Nevysvetľuj si to zle. Nie, že by mi to prekážalo," očami prešiel po celom mojom tele, „ale si nahá a ja tu niekoho mám."

„Prosím?" Rýchlo som stiahla prehoz z postele a omotala sa do neho ako lesná víla. Tak čo, mýlila som sa?

„Lukáš so Simonou sú vedľa, nik ťa však nevidel," ubezpečil ma a kľakol si ku mne. „Simona bola vždy iba jeho, hlupáčik." Prstami mi jemne prešiel po lícach.

„Nerozumiem, vtedy,..."

„Vtedy si videla iba to, čo si chcela vidieť a čo som ti dovolil vidieť." Stále sa usmieval.

„Bola v spodnom prádle a ty v uteráku," pripomenula som mu.

„A keby si vošla ďalej, na gauči sa tu rozvaľoval polonahý Lukáš." Zaškeril sa. „Ale, keď tak nad tým rozmýšľam, bez ďalšieho vysvetlenia by to aj tak vyzeralo asi ešte horšie, než si to v skutočnosti pochopila ty. Nemám pravdu?"
No jasné, hneď by mi napadla trojka.
„Takže," nevzrušene pokračoval a zo skrine mi vybral jedno zo svojich väčších tričiek. „Ja som sa vrátil z práce a vyrušil zamilovanú dvojku pri ich hrách. Lukáš je môj spolubývajúci, na ktorého si v byte nikdy nenatrafila, mám pravdu?" nečakal na odpoveď. „Takmer nikdy tu nebol, pretože trávil čas so svojou drahou polovičkou. Zhodou okolností," prerušil svoj monológ, aby vybral aj moje šortky na spanie a tie mi tiež podal, „som ti vtedy otvoril ja a Simona to kráľovsky posrala, keď sa k nášmu rozhovoru tak ochotne pridala. Lenže, vtedy som ešte netušil, čo to pre nás dvoch bude znamenať."
Oblečená a v tichosti som čakala na pokračovanie.
„Nikdy by mi nenapadlo, že sa tí dvaja rozídu, boli už spolu roky a práve vtedy, keď ja budem na cestách. Simona mala kľúče od môjho bytu, ktoré mi mala nechať pod rohožkou. To oni dvaja sa tak dohodli. V ten večer sa však chcela porozprávať, vyplakať a keďže Lukáš bol tiež odcestovaný, vytušila, že ja som tá správna možnosť. Boli rozídení len niekoľko dní a ja som sa ti o tom akosi zabudol zmieniť. Jednoducho som celú tú situáciu okolo Simony a Lukáša hodil za hlavu a evidentne som urobil chybu. Ty si ju v ten večer ale musela vidieť prísť a domyslela si si svoje. Predpokladám správne?"

Prikývla som.

„Hlupáčik," napomenul ma znova.

Vyrušilo nás jemné zaklopanie na dvere. „Ďalej."

„Tak tu ste," Simona strčila hlavu do izby a usmiala sa na mňa a potom aj na Jakuba. „Upiekla som tortu, dáte si?"
Knedlík v hrdle mi nedovolil odpovedať.

„Počkaj," Jakub ju zastavil, keď sa po trápnom tichu chystala odísť. „Dovoľ, aby som ti predstavil moju priateľku." To posledné slovo naschvál zdôraznil. „Kristína, toto je Simona, Lukášova snúbenica. Sim, toto je Kiki, moja priateľka." A znova ten dôraz na moje oslovenie.

Vypúlila som oči na prsteň, ktorý bol snáď väčší než jej ruka a v dobrom jej závidela. Pochopila som Lukášove prekvapenie z Jakubovej správy. Potriasli sme si rukami a ona si ma pritiahla k sebe bližšie. Do ucha mi zašepkala krátke a tiché prepáč a rýchlo sa vyparila.

„Ty a Simona,..."

„Ja a Simona sme kamaráti od školy. Nikdy," podišiel bližšie, „prízvukujem nikdy, by som si s ňou nezačal. Na to ju mám až príliš rád, je mi ako sestra." Objal ma a jeden neposlušný prameň mi zastrčil za ucho. Čudujem sa, že ich tam nebolo viac.

„A čo ja? Mňa máš aspoň trochu rád?"

Sklonil sa mi k perám, mohla som cítiť jeho dych. Oči sme mali na jednej úrovni a v tých jeho hral nezbedný ohníček. „Máš chuť na tú tortu?"

„Nie."

„Myslel som si." Zhodil ma do perín a šortky, ktoré som si len pred niekoľkými minútami obliekla, leteli na druhú stranu izby. „Ale ja si jeden dezert dám, ak dovolíte, slečna." Zasmiala som sa. „Kriste!" Smiech ma však ihneď prešiel, keď horúcim jazykom našiel svoj podiel sladkého.
„Ľúbim ťa, Kiki. Len aby som nezabudol odpovedať!"
Zaklonila som hlavu a v tú sekundu som zabudla na ľudí v byte, na svoje trápenie. Bolesť v hrudi vystriedal pocit dokonalého šťastia a radosti, že to Jakub so mnou nakoniec nevzdal. Mohol sa na mňa jednoducho vykašľať, zabudnúť a nájsť si niekoho iného. Lenže, on vydržal a počkal, presne tak, ako napísal. Nemohla som sa mu predsa vyhýbať večne.

„Kiki?" v očakávaní zodvihol hlavu.

„Aj ja teba," pošepkala som, keď sa sklonil a opäť si ochutnal svoj vlastný súkromný dezert.

Na začiatku, keď som sa sem prisťahovala, by mi vôbec nenapadlo, ako sa to celé vyvŕbi. Keď som nad tým všetkým uvažovala, ak som vôbec dokázala na niečo myslieť, Jakuba som nikdy nevidela so žiadnou ženskou, podľa čoho by som mohla súdiť. To všetko vykonala moja hlava.

Poďme sa teda na to pozrieť ešte raz a odškrtnúť si niekoľko bodov.

Mesto: nútená sa presťahovať, viac, než vyhovuje.
Susedia: dvaja, Simona a Lukáš.
Byt: plný lásky.
Poschodie: druhé.
Spolubývajúci: priateľ Jakub.
Prostredie: našťastie odhlučnené.
Atmosféra: neskutočná, milujúca, šťastná, plná dôvery, fascinujúca.

Kontrola ukončená s výsledkom,.... a to už nechám na vás.   

***KONIEC***