„Michael?" čudovala som sa, „ o nijakom Michaelovi som nikdy nepočula. Žeby nový doktor?"

„Skôr technik," opravil ma Arthur, „ chodil po izbách s kufríkom v ruke a nastavoval niečo na izbovom paneli." Ukázal na malý obdĺžnikový monitor pri dverách.

„Menil nám niečo na izbách?" zhrozila som sa.

„Asi osvetlenie," pokrčil plecami. V skutočnosti ho to veľmi netrápilo. Bral to ako bežnú kontrolu.

„Tebe je to jedno? Je ti jedno naša bezpečnosť, je ti jedno, že ak sa na tej planéte niečo stane, možno nás na nej nechajú a vôbec to nebudú ľutovať?!"

„Diana upokoj sa, nič také som predsa nepovedal. Veď vieš, že by som nikdy nedovolil, aby sa ti niečo stalo."

„Nejde len o mňa Arthur, ale o celú posádku."

Obaja sme mlčali. Arthur vedel, že stačí jedno nesprávne slovo a spustí sa lavína ďalších výčitiek.

„Počuj, mala by si niečo zjesť. Veď si nejedla osem rokov," zažartoval.

„Pozri," poľavila som, „ sme uprostred neznámeho vesmíru, osem rokov ďaleko od Zemi. Osem rokov Arthur. Keby sa nám niečo stalo, najbližšia pomoc príde až za taký dlhý čas, že by nás stihli zabiť, pochovať, oživiť a zase zabiť. A keby konečne prišli, zistili by, že naše telá sú už dávno rozložené tam dolu." Dupla som nohou a ukázala na podlahu pod nami. „A ty si myslíš, že David Black to nevyužije?"

„Mala by si mu trochu viac veriť," poznamenal.

„Moja mama je nezvestná," vrčala som potichu, „a naposledy bola videná ako zamestnanec tejto firmy. Možno je už dávno mŕtva, ale ja som rozhodnutá zistiť, čo sa s ňou stalo."

Arthur si povzdychol a priateľsky ma chytil za rameno. Nebránila som sa. Hnev mi na chvíľu dodal silu, ale už som sa zase cítila unavená a vyčerpaná. Arthur mi pomohol pozapínať zvyšné gombíky na uniforme.

„Už je čas ísť," zašepkal podávajúc mi ruku. Neochotne som ju prijala a spolu sme sa vybrali na stretnutie.

Po ceste sme míňali prázdne izby ostatných.

Pripomenulo mi to protest v roku 2070. Protestanti chodili po uliciach a vypaľovali domy. Až sa oheň uhasil, vyzeralo to tam podobne. Nikto nikde, domy zívajúce prázdnotou. Dym a popol. Ľudské telá zhorené do tla. Pokrútila som hlavou v nádeji, že mi to pomôže zahnať nepríjemnú spomienku. Nie je čas topiť sa v minulosti. Treba zachrániť budúcnosť.

Postupovali sme ďalej rovnou chodbou. Páchla novotou a sivá farba dodávala miestu ešte opustenejšiu atmosféru. Ani stopa po živých tvoroch, ľudskom hlase či pohybe. Boli sme tam sami. Bolo počuť len pravidelný škripot gumených podrážok o podlahu a Arthurov dych.

Na moment som si pomyslela, že nás počítač zobudil neskoro a celá posádka je už dávno na planéte, alebo ešte horšie, mŕtva.

Ponorila som sa do hlbín myšlienok a nechala sa unášať ich predstavami.

Odrazu sme zastali pred dverami. Ako na povel sa otvorili. Ožiarilo ma silné žlté svetlo, vychádzajúce z vnútra, ako som neskôr zistila, najmodernejšieho výťahu storočia. Vošli sme a ja som sa okamžite začala rozhliadať po tlačítkach, alebo niečom podobnom. Arthur na mňa zarazene pozrel a povedal výťahu, nech nás odvezie na tretie poschodie.

Naozaj som bola taká hlúpa? Veď žijeme v 21. storočí. Mohlo mi napadnúť, že dvere sa otvárajú sami a so strojom sa musíš rozprávať. Nadávala som v duchu a zahanbene sa vyhýbala Arthurovím zeleným očiam.

Cinknutím sa dvere zase otvorili. Vstúpili sme rovno do veľkej bielej miestnosti. Kedysi dlhé jedálenské stoly boli rozobrané a natlačené pri stenách, aby tak vytvorili priestor pre premietací stroj a stoličky.

Osemnásť párov očí si nás so záujmom prezeralo. Technici, doktori, vojaci ale aj astronómovia. Známe i neznáme tváre, všetci nás s úsmevom vítali. Dvaja sa k nám aj hneď rozbehli.

„Vy musíte byť doktorka Brennanová," podával mi ruku vysoký černoch.

Zmätene som si ho obzerala a pohľadom som zaletela k Arthurovi, hľadajúc odpovede na moje nevyslovené otázky: Kto to je? Prečo sa na mňa tak zvláštne usmieva?

Arthur akoby ma počul a pokrčil plecami.

„Musíte ho ospravedlniť. Je celý nadšený, že po rokoch výcviku konečne môže nastúpiť ako kapitán lode," zasmiala sa chudá blondína a odstrčila, ešte stále sa usmievajúceho obra, bokom, „ ja som Petra Georgová, jeho zástupca, a toto je Erik Newman."

V tichosti sme si triasli rukami. Podľa Petrinho výrazu môj úsmev zrejme pripomínal skôr kŕčovitú grimasu. Civeli sme na seba, ale nikto sa nepokúsil prerušiť to trápne ticho. Nakoniec Erik pochopil, že si už nemáme čo povedať a vrátil sa späť na svoje miesto s jeho zástupkyňou v pätách.

Po dlhšom váhaní sme sa aj my vybrali na svoje miesta v druhom rade. Na stoličkách boli nalepené papieriky s našimi menami. D. Brennanová a A. Lemar. Nebolo to po prvý raz čo mi to pripomenulo moje nevhodné iniciálky. DB. Debil. Horšie to už asi byť nemôže. Zatiaľ čo si Arthur sadal, odtrhla som papierik a strčila ho do vrecka nohavíc.

Nízky muž v pracovnom kabáte stlmil svetlá. V pološere, čo nastalo, som len matne rozoznávala obrysy postáv predo mnou. Napravo odo mňa som zaregistrovala vstávajúcu siluetu. Vysoká postava muža sa vybrala pred prvý rad. Načiahol sa po plochej skrinke za jeho chrbtom. Pred nami sa sformoval obraz zelenej planéty.

„Zem," vykríklo zopár ľudí.

Arthur vedľa mňa len posmešne pokrútil hlavou. „Toto nie je Zem," zašepkal mi do ucha jeho znalecký posudok, „ vidíš tie zelené plochy?"

„Hej," odpovedala som stručne. Ako vždy, keď začal rozprávať o svojej práci.

„Táto napríklad vôbec nevyzerá ako nejaký náš kontinent," poučoval ma a ukazoval pritom na veľkú zelenú škvrnu, „ ani tieto moria nie sú naše." Od nadšenia sa mu triasol hlas: „To je Euranos."