Prepravný modul potichu pristál uprostred zelenej lúky. Z úložných priestorov sme si vzali stany a ostatné vybavenie potrebné na prenocovanie. Bolo nás desať, avšak batohov bolo menej.

„Samozrejme, prečo by sa pán Black naťahoval s takou zbytočnosťou akou je ruksak," neodpustila som si. Arthur sa tváril, že ma nepočul, no jeho jemne zdvihnuté kútiky úst ho prezradili.

Vyrazili sme. Vysoká tráva sa nám obtierala okolo nôh a jej neobyčajne tmavá zelená farba kontrastovala s ponurými uniformami. Lúčne byliny pútali našu pozornosť nielen zvláštnym sfarbením, ale aj podobnosťou s tými, ktoré už poznáme.

Neodolala som a z jednej, svetlo červenej, som si zobrala vzorku do nádobky.

Postupovali sme ďalej. Príroda na planéte nás uchvátila. Neraz sme sa zastavili pokochať nádherným výhľadom na azúrovo modré vodopády, rastliny rôznych farieb a zasnežené horské štíty siahajúce vysoko do neba.

Táto planéta bola určite mladšia, ako tá naša. Hory, ešte vysoké a ostré, neobrúsené neľútostným vetrom a zrážkami. Stromy, mladé a plné života nás zvrchu potichu sledovali.

Nečudo, že jej vravia Boží dar.

Usmiala som sa. Otec by bol na mňa určite hrdý. Mama možno tiež. Pracovala na tom, čo ja. Ale nikdy sa nedostala ďalej, ako po navrhnutie lode.

Zastala som, zložila batoh a vytiahla ošúchanú knihu. Obal, ktorý bol kedysi tmavo modrý, dnes predstavoval modrožltú. Kniha bola mierne zaprášená a zničená, ale Arthurove jemné ruky ju dali opäť dokopy. Vedela som, koľko ho to stálo času aj peňazí pozháňať všetky chýbajúce strany a pozliepať ich na správne miesta. Zabralo mu to skoro dva roky, ale výsledok určite stál za to.

Prešla som prstami po vyblednutom názve. Veľká encyklopédia Zeme, stálo na nej.

Toto kedysi predávali v každom kníhkupectve. Z tejto knihy sa kedysi deti učili o zvieratách a rastlinách našej planéty. Avšak pomaly začala upadať do zabudnutia. Po pár rokoch už ani nebola aktuálna. Väčšina zvierat vymrela, takisto aj rastlín. Kde kedysi boli trávnaté lúky, dnes už sú len nekonečné púšte.

Ako môžu byť ľudia takí bezohľadní a krutí?

Kráčala som ďalej. Rukou som opatrne pretáčala strany knihy. Tiger džungľový, lev púšťový, ľadový medveď. Zvieratá, ktoré dnešné generácie už nikdy nestretnú. Na ich pamiatku dali postaviť zoologickú záhradu s umelými figurínami. Aby mali ľudia aspoň malý prehľad o tom, ako to bolo kedysi. Je to však chabá náhrada za toľké nádherné druhy.

Zavrela som knihu a sústredila sa na cestu.

Prešli sme malým lesíkom a objavili sa znovu pri horách, tentoraz z opačnej strany.

„Prestávka," zavelil Black. Michael odopol svoj batoh, vytiahol deku a rozprestrel ju na zem. David Black sa zvalil na podložku, utierajúc si spotené čelo. Ostatní ho s radosťou napodobnili.

Podišla som k Arthurovi, rozopla mu tašku a vytiahla nepremokavú podložku. Môj blonďavý kamarát ma len prekvapene sledoval.

Sadla som si. Prešli sme už niekoľko kilometrov, smerujúc na sever. Michael povedal, že tam zaznamenal nejakú väčšiu jaskyňu. Black po dlhom tichu súhlasil, že sa tam pôjdeme pozrieť.

„Ahoj," začula som Kalebov dotieravý hlas. Prichádzal z poza môjho chrbta, tak ako vždy.

„Čo chceš?" odvrkla som a masírovala si boľavé chodidlá.

Namiesto odpovede sa posadil vedľa mňa a vybral si z batoha desiatu.

„Vieš, Dia, všimol som si, že sa nejak pričasto pozeráš na toho tmavovlasého," kývol smerom na Michaela, prežúvajúc kus chleba so šunkou, „niečo spolu máte?"

„Prečo si myslíš?" prižmúrila som oči. Pohľadom som nevedomky zavadila o vysokého technika. Nejedol. Sedel ako strážny pes vedľa rozvaleného Blacka a pozoroval nás.

„Možno mi to povedal," azúrové oči mu posmešne zaiskrili.

„To ťažko," povedala som pokojne, „ nemohol ti nič povedať, pretože spolu nič nemáme."

Zasmial sa a premeral si ma pohľadom. Usmiala som sa. Nič nevie. Chce ma len provokovať.

Pretočila som oči späť na Arthura. Zasnene sledoval mohutné kopce týčiace sa vysoko nad nami. Očami sa šplhal po skalnatom útese až na samý vrchol hory. Akoby tam sám túžil vyliezť a obzrieť si ten nádherný výhľad, ktorý by sa mu naskytol.

Natiahla som k nemu ruku. Akoby sa zobudil zo sna.

„Chýba ti turistika, však?" spýtala som sa.

Kaleb vedľa mňa prevrátil očami. Nevšímala som si ho.

„Trochu," odvetil.

„Keď budeme mať večer čas, môžeme sa ísť niekde prejsť," navrhla som mu.

Zelené oči mu zažiarili šťastím. Nadšene súhlasil.

---

Vstala som, vyprášila deku a strčila ju naspäť do batohu. Prestávka sa skončila. David Black stál na miernom kopčeku a jeho tmavé oči prečesávali dolinu pred nami. Neprítomne si prehrabol vlasy. Michael medzitým pomáhal skladať deky a pripevňovať batohy.

Po chvíli sme vyrazili. Kráčali sme hustým ihličnatým lesom. Očami som pozorne sledovala udupanú cestičku a vyhýbala sa vyčnievajúcim koreňom. Z Arthurových prednášok som dobre vedela, že mokré drevo môže byť niekedy veľmi klzké.

Kus predo mnou kráčal Michael a hneď za ním Stela. Tmavovlasý muž sa pohyboval rýchlo a s neuveriteľnou ľahkosťou sa vyhýbal prekážkam.

Vtedy som náhodou zbadala veľký kameň, vyčnievajúci spod suchého ihličia. Michael ho prekročil, ani sa naň nepozrel. Stela však nemala také šťastie. Hlavu mala vysoko v oblakoch a nedávala pozor.

Videla som to ako v spomalenom zábere. Žltovlasá dievčina stúpila presne na hranu kameňa. Noha sa jej zošmykla, stratila rovnováhu a padala smerom dozadu. Prekvapene vykríkla a zamávala rukami.

Michael sa pri Stelinom výkriku otočil o stoosemdesiat stupňov a jedným dlhým skokom skrátil vzdialenosť medzi nimi. Stihol ju chytiť za predlaktie tesne nad zemou.

„Slečna Georgová," ozval sa Blackov hlas, „ mali by ste dávať väčší pozor kam stúpate."

„Prepáčte..." zamrmlala. S Michaelovou pomocou sa postavila zase na nohy. Spod strapatých blond vlasov vrhla na Davida Blacka nenávistný pohľad. Trvalo to len pár sekúnd, avšak bolo to dosť nato, aby som si to všimla. Aj Michael. Pohľadom prechádzal medzi Stelou a Davidom Blackom, akoby hľadal neviditeľnú čiaru, čo ich spája. Hneď nato však blondína rýchlo odvrátila zrak a napravila si pokrčenú uniformu.

„Ideme ďalej," zavelil čiernovlasý idiot a pokračoval v ceste.

Chápala som, ako sa Stela cíti. Aj ja som zo začiatku bola taká. Vždy keď sa na mňa pozrel, v duchu som mu ukazovala prostredník. Pred spaním som mu vymýšľala rôzne prezývky a oddychovalo sa mi tak lepšie.

Nemohla som ale nič spraviť. Potrebovala som získať si jeho dôveru a nabrať dôležité informácie.

Tak to u mňa fungovalo asi mesiac. Než som si uvedomila, že ten hnev ma oberá o priveľkú časť energie.

Keď som sa ponorila do práce, všetko šlo oveľa ľahšie. Aj Stela si to onedlho uvedomí.

---

Zliezli sme do doliny. Skoro rovný terén sa ihneď odzrkadlil na našom tempe. Ani dobrá nálada na seba nedala dlho čakať. Nadšene sme sa medzi sebou rozprávali o nových mestách, ktoré postavia na planéte.

„Jedno by sa malo volať Európa," povedal nevysoký technik.

„Hlúposť," odvetila Stela, „mesto by predsa tak nepomenovali."

„Viem to od kamaráta," nedal sa presvedčiť ten tmavovlasý muž, „tiež pracoval u Davida Blacka, než zmizol."

„Zmizol?" spozornela som.

„Áno, ale to je v dnešnej dobe celkom normálne. Každý deň kvôli protestom zomrú stovky ľudí. Mohol mať smolu a do jedného sa nešťastne zapliesť."

Keď spomenul protesty, Arthurom myklo. Nanešťastie sa to stalo práve vtedy, keď sa na nás technik pozeral.

„Stalo sa niečo?" spytoval sa.

„Nie," odvetil opálený blondín a uhol pohľadom.

„Ale, veď nie som slepý," nedal sa odbiť, „mne napríklad pri revolúcii v Colorade zomrela babka. Bol to masaker, teroristi použili aj bomby. No, vieš si to predstaviť, krv a vnútornosti všade..."

Arthur zovrel rameno ruksaku. Za chrbtom som nahmatala jeho ruku a pevne ju chytila. Vedela som, prečo o tom nie je o tejto téme moc dobré rozprávať. Pri jednej z revolúcii bola jeho sestra postrelená a neskôr na zranenie zomrela. Arthur začal byť po jej smrti ešte viac ochranársky ako predtým.

„Nemyslím, že je dobré o tom rozprávať," prerušila som ho rázne na znak ukončenia tejto témy. Našťastie pochopil a odvrátil sa.

Arthur sa na mňa vďačne usmial. Pustila som jeho ruku a pokračovala v ceste.

Držali sme sa proti prúdu potôčika a len občas sme zastali na obhliadku vody, alebo miestnych rastlín. Po väčších živočíchoch ani stopa.

Zrejme sme ich vystrašili, prebehlo mi v hlave. Ešte nikdy podobných ako my nevideli.

„Aha, Dia," zašepkal Arthur. Strhol ma k zemi a prstom ukazoval do vody.

„Čo to..." nechápala som.

Voda bola navrchu čistá, ale kvôli pomalému prúdu sa pri dne usádzalo bahno. Najprv som nič nevidela. Avšak po chvíli, som zaregistrovala pohyb. So zatajeným dychom som zvierala Arthurovu ruku a prečesávala hladinu pohľadom.

Z vody sa vynoril chrbát neznámeho tvora. S otvorenými ústami som sledovala malé rybičky, ako predvádzajú svoj jedinečný ružový pás na chrbte.

„No nie sú nádherné?" povedal Arthur s úsmevom.

„Sú krásne," zasmiala som sa.

„Veľmi sa nezdržujte," ozvala sa Petra a prepaľovala nás pohľadom. „Zaostávate."

Neochotne som sa zdvihla.

„Au, dopekla," začula som z krovia.

Obrátila som hlavu za hlasom. Petra, Arthur a Michael spravili to isté. Pohľadom som pátrala po zdroji hluku. Moje oči zastali na tmavovlasom mužovi. Obočie mi od prekvapenia vyletelo nahor.

„Kaleb, čo to stváraš," zaujímalo Arthura.

„Pomoc," vypľul zo seba s námahou. Pravú ruku mal strčenú v kvetinovom záhone. Nohami sa zúfalo zaprel do hliny.

Arthur podišiel ku Kalebovi a zahľadel sa do kvetín. Hneď nato zhrozene cúvol. Potom sa spamätal, chytil tmavovlasého za plecia a držal ho na mieste.

„My proste nemôžme bez problémov prejsť až k cieľu cesty," zavrčala som potichu.

Ráznym krokom som prešla k zápasiacej dvojici. Na moment som tam len stála a neverila vlastným očiam. Jediný pohľad do záhonu ma ubezpečil, že toto bez následkov nezostane.

Kalebova ruka bola skoro po predlaktie v obrovskej mäsožravej rastline. Jemné zúbky zatínala do uniformy a pomaly ho vťahovala do seba. Spod potrhanej látky mu bolo vidno bledú pokožku ofarbenú krvou.

Technik zúfalo mykol uväznenou končatinou, no privolalo mu to len ďalšiu bolesť.

Prebrala som sa z ohromenia. Trhnutím som zo seba zhodila batoh a kľakla si k rastline. Prsty som zaryla do kraja kvetu, tam kde končila Kalebova ruka. Nastavila som sa, akoby som chcela otvoriť pascu na zvieratá. A ťahala.

Ústa rastliny začali povoľovať. Ale bolo to príliš pomalé.

Od námahy sa mi orosilo čelo. Nedokážem to udržať dostatočne dlho, aby ruku stihol vytiahnuť.

Kaleb zakňučal a začal sa zúfalo trhať.

Vtom sa nado mnou mihol tieň a ja som pocítila niečie ruky hneď vedľa mojich. Michael napodobnil polohu mojich prstov a prudko trhol. Rastlina povolila.

Kaleb s hlasným povzdychom vytiahol ruku. No počiatočná úľava sa zmenila vo vydesený výkrik.

Celé predlaktie, ktoré mal v zaseknuté v rastline bolo zakrvavené, prsty, čo boli vnútri najdlhšie, boli na koncoch poleptané kyselinou. Tam, kde bola kedysi uniforma sa črtali len kúsky jej zbytkov a malé dierky po ostrých zuboch. Z končekov prstov mu jemne syčalo.

Vrhla som sa k nemu, vzala ruku a ponorila som ju až po plece do potoka. Bránil sa, ale ja som ho držala príliš pevne. Výsadok sa rozostavil okolo nás a napäto nás sledoval.

„Arthur, potrebujem obväz."

„Hneď," ozval sa a bežal do môjho batohu, až mu viali dlhé vlasy.

O pár minút som vytiahla Kalebovu ruku z vody, osušila ju a obviazala.

„Budeme ho musieť dopraviť na loď," povedala som, pozerajúc sa do tmavých očí môjho šéfa.

Videla som na ňom, že váha.

„Ak ho tam neodvezieme, môže mať navždy poškodenú ruku," naliehala som. Zlosť sa vo mne nahromadila a len ťažko som ju potlačila naspäť do úzadia. Ignorovala som Kalebov zúfalý pohľad a snažila sa upokojiť. „Prosím, potrebuje ísť naspäť."

„Nebudem sa znovu zdržiavať zraneniami z nedbalosti," povedal ľadovým hlasom pozerajúc sa mi priamo do očí.

Hodnú chvíľu sme sa navzájom prebodávali pohľadom, keď sa ozval Arthur: „Ja ho vezmem." Black odo mňa odtrhol zrak. „V teréne sa vyznám a pamätám si cestu. Informujem kapitána a odovzdám Kaleba do rúk doktora Pacea."

„Dobre," pristúpil nakoniec David Black, „ odveď ho a potom sa vráť. My ostatní pokračujeme."

Arthur prikývol. Chytil Kaleba okolo pliec a vybrali sa smerom naspäť.

„Vráť sa čo najskôr," zaželala som potichu a prehodila batoh cez plecia. Michael akoby ma počul a na moment sa naše oči stretli.

„Nemožné," hlesla som. Na takú vzdialenosť ma určite nemohol začuť.