,,Tati, zobrali sme pečivo?" spýtalo sa moje deväťročné ja.

,,Samozrejme. Máme aj paradajky, uhorku a špekáčiky," odpovedal.

Zložila som si batoh a hodila ho do trávy. Otec zatiaľ rozprestieral deku. Jeho vysoká postava mi zakrývala výhľad na to, čo práve robil. Zachytil môj pohľad. Usmial sa. Boli sme na neveľkej čistinke, obklopenej hustým lesom. V toto slnečné nedeľné popoludnie sme sa s otcom vybrali na piknik.

,,Môžeš zatiaľ pozbierať nejaké suché konáre. Ale nie, že ich budeš trhať zo stromu," zasmial sa otec a odhrnul si z tváre husté hnedé vlasy. Moju červenú farbu vlasov som zdedila po matke. Je to zrejme jediná vec, čo mi po nej zostala. Pripomína mi ju to vždy pri pohľade do zrkadla. Bez toho by som možno ani neverila, že nejakú ozajstnú matku mám.

,,Dobre, ocko," vybrala som sa pod najbližší strom. On zatiaľ vykladal jedlo a narezával špekáčiky. Zamierila som ďaľej.

Myslela som na mamu. Prečo nemôže byť s nami? Kde je? Na čom pracuje?

Vedela som len, že je doktorka a pracuje v celosvetovo známej firme BAVMM. Mechanicky som zbierala a pomaly som zachádzala čoraz viac a viac do lesa. Už som sa ani neobzerala po opadanom dreve. Len som šla a šla ako dopredu naprogramovaný robot. Vedela som, že by som sa mala vrátiť, ale mozog sa mi úplne zastavil. Zatmelo sa mi pred očami. Skoro nič som nevidela, no moje nohy si sami našli bezpečnú cestu pomedzi mohutné stromy. Stratila som pojem o čase. Len som šla. Stromy akoby ma volali: „Diana," počula som ich šepkať, „ daj pozor na Boží dar." Keď som prekročila poslednú hranicu, čo oddeľovala svetlú a temnú stranu hory, les sa za mnou uzavrel a ja som padla do úplnej tmy a ticha.

Odrazu som precitla. Objavila som sa na malej lúčke, ktorú som nikdy nevidela. Obzerala som sa dookola, ale po chodníku, alebo akomkoľvek náznaku, že tadiaľ prešla ľudská noha, nebolo ani stopy. Srdce sa mi divo rozbúchalo. Otec mi už dávnejšie rozprával, ako sa ľudia stratili v lese a už sa nikdy nenašli.

Snažila som sa nepodľahnúť panike a spomenúť si, kadiaľ som kráčala. Zbadala som stopy. Nepatrili mne, ale zvieraťu.

„Lesné zviera vždy mieri k vode," pomyslela som si, „ možno keď nájdem rieku a pôjdem po jej prúde, nájdem cestu von"

Vybrala som sa teda po nich. Po chvíli však začali blednúť, až sa úplne stratili. Objavila som sa na križovatke. Poobzerala som sa. Ani toto miesto mi nebolo známe.

Začala som panikáriť. Už som sa definitívne stratila.

Spomenula som si na radu, čo mi hovoril ocko: „Zostaň tam, kde si. Niekto ťa nájde."
Vyzliekla som si teda bundu a sadla si na ňu, rukami objala kolená a čakala. Minúty sa menili na hodiny. Zatvárali sa mi oči, až som nakoniec, opretá o strom, upadla do bezodného snenia.

Lietala som tesne pod oblakmi ako vták. Ale aj napriek pocitu voľnosti, som sa necítila šťastná. Na srdci mi ležal veľký kameň. Dával mi pocit smútku, ťahal ma k zemi. Letela som čoraz nižšie. Podo mnou sa rozprestieral hustý les a uprostred sa tiahla kľukatá asfaltová cesta. Bola som už len 8 metrov nad zemou. V diaľke sa objavili dva páry svetiel a rýchlo sa približovali. Ich žiara ma oslepila, no počula som, ako odrazu zaškrípali brzdy. Do auta niečo narazilo. Počula som výkriky šoféra a ženy.

Trhnutím som sa prebudila. Nado mnou stáli traja policajti. Vedľa kľačal muž v bielom plášti.

„Ste Diana Brennanová?" spýtal sa policajt.

„Áno," odvetila som.

,,Hľadali sme vás," zohol sa ku mne.

,,Čo sa stalo?"

,,Váš otec..."

,,Čo je s ním, kde je?" pomaly som si masírovala boľavý chrbát.

Policajt sa mi pozrel priamo do očí. Zbadala som v nich ľútosť a pochopenie. Zmätok razom vystriedal strach.

„Vášho otca zrazilo auto, keď vás hľadal," zašepkal.

Srde mi vynechalo dva údery a myseľ akoby zamrzla.

Spočiatku som necítila nič. Sedela som bez pohnutia.

Policajt na mňa utrápene hľadel, ale nič nepovedal. Vedel, že mi musí dopriať čas.

Hľadela som do prázdna a prehrávala si všetky veci, čo sme s otcom zažili. Ako sme jedli zmrzlinu v parku, korčuľovali sa na zamrznutom jazere, opekali špekačky v lese...

A odrazu je preč. Zomrel pri tom, ako ma hľadal.
Rozpamätala som si na sen a do očí sa mi nahrnuli slzy. Po prvýkrát som ich nevedela zastaviť. Stekali mi po tvári a kvapkali na sveter. Policajt sa ku mne sklonil a vzal ma do náručia.

Presne to by spravil ocko.

Rozplakala som sa ešte viac. Čo teraz so mnou bude? Kam pôjdem? Nechcem nikoho iného. Nechcem novú rodinu. Chcem svojho najlepšieho ocka naspäť!

...

„Diana..."
„Doktorka Brennanová..." známy hlas ma vytrhol z bolestivého sna.

Tá vec je už dávno minulosťou.

Pomaly som otvorila oči a snažila sa zaostriť na mohutnú postavu muža, ktorá sa nado mnou skláňala. Nemusela som vidieť jeho tvár, aby som ho spoznala. Nikto nemal také dlhé vlasy a nepáchol po starých mapách, ako Arthur Lemar.

Opálenými rukami mi ohmatával krk, zrejme zisťoval môj tep. Dlhšie blond vlasy ma šteklili na tvári. Neubránila som sa úsmevu.

Postrehol pohyb a skúmavo sa na mňa zahľadel, ale keď zbadal moje pootvorené oči a priblblý úsmev, viditeľne mu odľahlo.

„Začínal som sa o teba báť," povedal a pomáhal mi vstať, „všetci sú už hore."

„O mňa sa báť nemusíš. Som nesmrteľná."

„Naozaj som mal strach," zvážnel, „počítač ťa už dávno odpojili z umelého spánku, ale ty si spala ďalej. Ako keby si sa nechcela zobudiť." Sklopil oči: „Myslel som, že si mŕtva."

Pomaly som si rozpamätávala na sen. Na sen, ktorý nebol snom. Na policajta, auto, otca.

„Sme na mieste?" trasľavo som sa nadýchla a obzerala si jednoducho zariadenú izbu, aby som zakryla slzy, čo sa mi tlačili do očí.
Bola to malá štvorcová miestnosť s nevýraznou sivou tapetou. Po bokoch stáli dve skrine, manželská posteľ a nočný stolík. Boli natlačené ku stenám, aby vytvorili priestor uprostred, kde trónil veľký hybernačný box, na ktorom som práve sedela.

„Skoro," odpovedal Arthur a podával mi uterák.

V miestnosti bolo chladno a ja som mala ma sebe len tenké spodné prádlo. Zabalila som sa do teplej látky a vykročila k najväčšej skrini, napravo od boxu.
Svaly som mala ako z gumy a žalúdok protestoval, ale nakoniec sme tam bok po boku bezpečne dokráčali. Arthur ma usadil na stoličku. Pár chvíľ sa len tak bezcieľne hrabal v skrini.

„Napravo od tej bielej košele," poradila som mu.

„Už vidím."

Podal mi sivú uniformu. Otočila som sa a opatrne si navliekala obtiahnuté tielko. Jeho oči prepaľovali môj chrbát, až som mala pocit, že v ňom zostanú diery.

„Ako to vyzerá s ostatnými?" prerušila som nepríjemné ticho.

„Už dávno vstali," odpovedal, stále ma sledujúc, „ ja som sa zobudil medzi prvými, spolu s Erikom a Petrou." Na chvíľu sa zamyslel: „Ale ako tak spomínam, neboli sme prví. Pred nami sa zobudil ešte nejaký čiernovlasý mladík. Nikdy som ho nevidel. Pobehoval okolo a pomáhal nám."

„Ako vyzeral?" zaujímalo ma.

„Bol celkom vysoký, mal čierne krátke vlasy a bledú pokožku."

„To znelo akoby si opisoval Blacka. Až na tie vlasy."

„On tak aj vyzerá," pritakal, „len je trochu mladší a krajší."

Zasmiala som sa: „Nevieš jeho meno?"

„Oslovovali ho Michael."

Ak si všimnete chybu, neváhajte a upozornite ma na ňu. Aj keď si to vždy všetko skontrolujem, občas sa nájde niečo, čo prehliadnem.

Ďakujem❤